Ve­rej­né po­ďa­ko­va­nie cen­zo­ro­vi za za­blo­ko­va­nie Hlav­ných správ

Práv­ne lis­ty pok­ra­ču­jú v de­ba­te o po­div­nej štát­nej cen­zú­re vy­pí­na­nia webov prís­pev­kom re­dak­to­ra inter­ne­to­vé­ho den­ní­ka Hlav­né sprá­vy, pri­čom té­me vy­pí­na­nia webov sa za­tiaľ ve­no­va­li v tých­to člán­koch:

Blo­ko­va­nie webo­vých strá­nok je aj sú­čas­ťou rus­ké­ho prá­va a bo­lo pred­me­tom pres­kú­ma­va­nia Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va

Sudca Šamko: Slovenské cúvanie z demokracie cenzúrou internetu (pôjde Slovensko pri blokovaní webových stránok tureckou cestou?)

Na Slovensku NBU zablokoval už štyri stránky, ide o portál Infovojna, Hlavné správy, Armádny magazín a Hlavný denník.

K blokovaniu stránky sa verejne na portáli právnelisty vyjadril aj Ivan Le­hot­ský, re­dak­tor inter­ne­to­vé­ho den­ní­ka Hlav­né sprá­vy. Prinášame ho v plnom znení.

Ve­rej­né po­ďa­ko­va­nie cen­zo­ro­vi za za­blo­ko­va­nie Hlav­ných správ

Mo­je me­no je Ivan Le­hot­ský, som re­dak­to­rom inter­ne­to­vé­ho den­ní­ka Hlav­né sprá­vy a chcem tým­to ako oso­ba zve­rej­niť mo­je súk­rom­né po­ďa­ko­va­nie cen­zo­ro­vi za je­ho roz­hod­nu­tie o za­blo­ko­va­ní, a tým de fac­to eko­no­mic­ké zni­če­nie por­tá­lu Hlav­né sprá­vy. Keď­že náš por­tál je za­blo­ko­va­ný, do­vo­lil som si vy­užiť tú­to for­mu ko­mu­ni­ká­cie.

Ná­rod­ný bez­peč­nost­ný úrad SR (ďa­lej len „cen­zor“*) roz­ho­dol dňa 2. mar­ca 2022 o za­blo­ko­va­ní jed­né­ho z hlav­ných mien­kot­vor­ných a spra­vo­daj­ských webov na Slo­ven­sku, inter­ne­to­vé­ho den­ní­ka Hlav­né sprá­vy (ďa­lej len „Hlav­né sprá­vy“). O tom­to kro­ku cen­zor vy­dal roz­hod­nu­tie č. 63994-0004/2022/SRD/ORM (ďa­lej „roz­hod­nu­tie“). Ce­lé zne­nie toh­to do­ku­men­tu náj­de­te TU.

Cen­zor to­to svo­je roz­hod­nu­tie zdô­vod­nil „blo­ko­va­ním škod­li­vej ak­ti­vi­ty“. V čas­ti „Odô­vod­ne­nie“ uvá­dza, že z dô­ka­zov, kto­ré zhro­maž­dil, „iden­ti­fi­ko­val škod­li­vú ak­ti­vi­tu, kto­rá mô­že za­prí­či­niť zá­važ­né de­zin­for­má­cie“. Kon­krét­ne dô­vo­dy však neuvie­dol, pre­to­že sú vraj uta­jo­va­né, stu­peň uta­je­nia Dô­ver­né a Taj­né.

Iný­mi slo­va­mi, pod­ľa cen­zo­ra Hlav­né sprá­vy ší­ri­li (ale­bo v bu­dúc­nos­ti by moh­li ší­riť?) ne­ja­ký škod­li­vý ob­sah, ale čo kon­krét­ne ma­lo byť škod­li­vé, to sa nes­mie doz­ve­dieť ani re­dak­cia Hlav­ných správ, ani ve­rej­nosť, le­bo je to uta­je­ná sku­toč­nosť. Iš­lo zrej­me o ta­ké straš­né ne­bez­pe­čen­stvo, že ne­bez­peč­né je sa čo i len doz­ve­dieť, čo Slo­ven­sku od in­for­má­cií z Hlav­ných správ hro­zi­lo.

Te­da vô­bec to nie je tak, ako si niek­to­rí my­slia (že žiad­ny sku­toč­ne re­le­vant­ný dô­vod ob­jek­tív­ne neexis­tu­je a cen­zor svoj dô­vod zá­mer­ne za­hmlil a zba­be­lo uta­jil, pre­to­že ke­by ot­vo­re­ne uvie­dol, kto­ré kon­krét­ne tvr­de­nia z Hlav­ných správ mu pos­lú­ži­li na vy­fab­ri­ko­va­nie zá­mien­ky na za­blo­ko­va­nie, tak by to bo­lo zdro­jom všeo­bec­nej ve­se­los­ti). Nie, tak­to to ur­či­te nie je, ne­po­chyb­ne je to pres­ne nao­pak.

O tom, že je to pres­ne nao­pak, sved­čí aj sku­toč­nosť, že Hlav­né sprá­vy, ani nik­to z re­dak­cie Hlav­ných správ, ne­bol ob­vi­ne­ný nie­len v tej­to kon­krét­nej sú­vis­los­ti, ale ani po­čas ce­lej ich exis­ten­cie – vo­či Hlav­ným sprá­vam nik­dy ne­bo­li ve­de­né žiad­ne súd­ne spo­ry z dô­vo­du ší­re­nia akých­koľ­vek nep­rav­di­vých tvr­de­ní, oho­vá­ra­nia, pop­laš­ných správ a pod. (na roz­diel od mno­hých iných slo­ven­ských mé­dií, vrá­ta­ne tých, kto­ré o se­be ot­vo­re­ne vy­hla­su­jú, že sú slo­ven­skou špič­kou no­vi­nár­skej pro­fe­sio­na­li­ty a eti­ky).

To je jas­ný dô­kaz, aké mi­mo­riad­ne ra­fi­no­va­ne ne­bez­peč­né Hlav­né sprá­vy bo­li, a aký smut­ný ko­niec by ča­kal slo­ven­skú de­mok­ra­ciu a slo­bo­du, ke­by ne­bo­li za­blo­ko­va­né. Naš­ťas­tie, prav­da a lás­ka zví­ťa­zi­li, Hlav­né sprá­vy bo­li eko­no­mic­ky zlik­vi­do­va­né a dvoj­ci­fer­ný po­čet ľu­dí, kto­rým dá­va­li tr­va­lý zdroj ob­ži­vy, sme­ru­je na úra­dy prá­ce.

Cen­zor v roz­hod­nu­tí ďa­lej zdô­raz­ňu­je, že „sa mu­sí zoh­ľad­niť va­ria­bi­li­ta a mno­hos­tran­nosť vply­vov, kto­ré v da­nom prí­pa­de za­prí­či­ňu­jú ale­bo mô­žu za­prí­či­niť zá­važ­né de­zin­for­má­cie.“ Čo to pres­ne zna­me­ná? Zrej­me nič iné ako jas­noz­ri­vý ná­zor cen­zo­ra, že zá­ker­né­ho (aj bu­dú­ce­ho) pá­cha­te­ľa ne­bez­peč­ných de­zin­for­má­cií je mož­né vi­dieť kde­koľ­vek, v kom­koľ­vek a čom­koľ­vek.

A nás­led­ne sa v roz­hod­nu­tí uvá­dza, že pre úče­ly ko­na­nia vo ve­ci blo­ko­va­nia „nie je po­ža­do­va­ná ne­po­chyb­ná is­to­ta, pos­ta­ču­je pri­me­ra­ná prav­de­po­dob­nosť“, že mô­žu byť za­prí­či­ne­né zá­važ­né de­zin­for­má­cie. Iný­mi slo­va­mi, cen­zor sa mô­že neur­či­to dom­nie­vať, že kde­si v čom­si (to je tá „va­ria­bi­li­ta a mno­hos­tran­nosť vply­vov“) vi­dí po­ten­ciál­nu mož­nosť vzni­ku zá­važ­ných de­zin­for­má­cií a na zá­kla­de to­ho mô­že da­né mé­dium bez va­ro­va­nia, bez zre­teľ­né­ho vy­svet­le­nia dô­vo­du za­blo­ko­vať.

Na­po­kon však cen­zor v texte roz­hod­nu­tia pred­sa len prez­rá­dza, čo­ho sa ma­li tie údaj­né de­zin­for­má­cie tý­kať: na Hlav­ných sprá­vach bo­li (údaj­ne, pod­ľa cen­zo­ra) ší­re­né nep­rav­di­vé a zma­ni­pu­lo­va­né in­for­má­cie, „kto­ré spo­chyb­ňu­jú za­hra­nič­no­po­li­tic­kú orien­tá­ciu SR ako de­mok­ra­tic­ké­ho a práv­ne­ho štá­tu, pod­ko­pá­va­jú dô­ve­ru ob­ča­nov vo vlast­ný štát, spo­chyb­ňu­jú schop­nos­ti štát­nych or­gá­nov riad­ne vy­ko­ná­vať sprá­vu ve­cí ve­rej­ných, po­la­ri­zu­jú spo­loč­nosť a zvy­šu­jú na­pä­tie me­dzi jed­not­li­vý­mi so­ciál­ny­mi sku­pi­na­mi v spo­loč­nos­ti…“

A cen­zor ďa­lej pok­ra­ču­je. Iš­lo ďa­lej (údaj­ne, pod­ľa cen­zo­ra) o nep­rav­di­vé a zma­ni­pu­lo­va­né in­for­má­cie, kto­ré (údaj­ne, pod­ľa cen­zo­ra) znač­ne a ten­den­čne skres­ľu­jú ob­jek­tív­ne da­nú sku­toč­nosť a in­for­má­cie, že „Rus­ká fe­de­rá­cia ne­vyp­ro­vo­ko­va­ne, neo­dô­vod­ne­ne a neop­ráv­ne­ne vo­jen­sky na­pad­la Uk­ra­ji­nu ako ne­zá­vis­lý a su­ve­rén­ny štát, čím ide nie­len o hru­bé po­šlia­pa­nie me­dzi­ná­rod­né­ho prá­va … ale aj o pod­ko­pá­va­nie európ­skej a glo­bál­nej bez­peč­nos­ti a sta­bi­li­ty.“

A na­po­kon, pod­ľa cen­zo­ra, Hlav­né sprá­vy údaj­ne ší­ri­li in­for­má­cie, kto­ré pod­po­ru­jú kon­špi­rá­cie a ší­ria po­chyb­nos­ti. A vzhľa­dom na okol­nos­ti a si­tuáciu na Uk­ra­ji­ne, ale aj vzhľa­dom na si­tuáciu s príl­evom ute­čen­cov na Slo­ven­sko, cen­zor ší­re­nie tých­to in­for­má­cií po­va­žu­je za zá­važ­né – a te­da vi­dí dô­vod Hlav­né sprá­vy za­blo­ko­vať.

Tak­že sa te­da poz­ri­me, čo sme sa doz­ve­de­li, že je v na­šom de­mok­ra­tic­kom a práv­nom štá­te (ok­rem iné­ho) po­va­žo­va­né v sú­čas­nos­ti za kri­tic­ky ne­bez­peč­né:

1. „Spo­chyb­ňo­vať za­hra­nič­no­po­li­tic­kú orien­tá­ciu SR“. To je snáď kaž­dé­mu jas­né. Pred­stav­te si, že by niek­to nap­rík­lad za so­cia­liz­mu spo­chyb­ňo­val orien­tá­ciu ČSSR, ale­bo za Tre­tej rí­še spo­chyb­ňo­val jej orien­tá­ciu: tiež by zle do­pa­dol. Zdá sa, že po trid­sia­tich ro­koch chaosu, keď si mo­hol kaž­dý pred­sta­vo­vať bu­dúc­nosť kra­ji­ny ako chcel, sa aj prob­le­ma­ti­ka spo­chyb­ňo­va­nia za­hra­nič­no­po­li­tic­kej orien­tá­cie vra­cia do tých správ­nych ko­ľa­jí.

2. „Pod­ko­pá­vať dô­ve­ru ob­ča­nov vo vlast­ný štát“. Aj to je jas­né. No pred­stav­te si, že pred ča­som is­tý ob­čan nap­rík­lad ve­rej­ne po­ve­dal, že Slo­ven­sko je ma­fián­sky štát. Všet­ci sa is­te zhod­ne­me, že ta­ké­to „pod­ko­pá­va­nie dô­ve­ry ob­ča­nov vo vlast­ný štát“ je čo­si, čo tre­ba okam­ži­te blo­ko­vať. Eš­te dob­re, že to ne­po­ve­dal nik­to v dô­le­ži­tej fun­kcii, ten člo­vek bol vte­dy iba pre­zi­den­tom.

3. „Spo­chyb­ňo­vať schop­nos­ti štát­nych or­gá­nov riad­ne vy­ko­ná­vať sprá­vu ve­cí ve­rej­ných“. Te­da čo­si ako na­dá­vať na vlá­du a tak po­dob­ne. No uz­naj­te, dá sa to­to tr­pieť? Naš­ťas­tie, dneš­né ve­de­nie štá­tu aj po­čas svoj­ho po­by­tu v opo­zí­cii nám všet­kým ve­ľak­rát uká­za­lo, že spo­chyb­ňo­vať ko­na­nie pred­sta­vi­te­ľov a or­gá­nov štá­tu je nie­čo ako čer­ve­ná čia­ra, za kto­rú sa sluš­ný člo­vek neuchý­li. Prav­da, oni si po­mý­li­li na kto­rej stra­ne čia­ry tre­ba stáť, ale is­te sa aj tu zhod­ne­me, že to­to je čo­si, čo tre­ba jed­noz­nač­ne blo­ko­vať.

4. „Po­la­ri­zo­vať spo­loč­nosť a zvy­šo­vať na­pä­tie me­dzi jed­not­li­vý­mi so­ciál­ny­mi sku­pi­na­mi v spo­loč­nos­ti“. To­to je váž­na vec. Mať od­liš­ný ná­zor, to je veľ­mi ne­bez­peč­né, ľu­dia by sa moh­li po­la­ri­zo­vať a nás­led­ne po­há­dať. Pre­to tre­ba ro­biť všet­ko pre­to, aby bol ná­zor len je­den, ten ofi­ciál­ny, v mé­diách aj me­dzi ľuď­mi. Vte­dy za­vlád­ne v kra­ji­ne mier a ra­dosť. Po­tom si ob­ča­nia is­te ani ne­bu­dú vší­mať ako schu­dob­ne­li, bu­dú sa te­šiť aj z má­la a za­bud­nú na „na­pä­tie me­dzi jed­not­li­vý­mi so­ciál­ny­mi sku­pi­na­mi v spo­loč­nos­ti“.

5. Tvr­diť čo­koľ­vek iné o geo­po­li­tic­kých sú­vis­los­tiach, než tvr­dí ofi­ciál­na pro­pa­gan­da. Tu je obzvlášť dô­le­ži­té mať jed­not­ný ná­zor, le­bo to „pod­ko­pá­va európ­sku a glo­bál­nu bez­peč­nosť a sta­bi­li­tu“ a eš­te ko­pu iných ve­cí.

6. Šíriť po­chyb­nos­ti. To­to je tiež váž­ne. Po­chyb­nos­ti sú zlé, ve­rej­nosť nes­mie po­chy­bo­vať. Kto po­chy­bu­je, mal by byť pot­res­ta­ný. Ve­rej­nosť mu­sí ska­lo­pev­ne ve­riť v to, čo ofi­ciál­ne pla­tí, inak tú de­mok­ra­ciu ne­vy­bu­du­je­me.

V ďal­šom texte cen­zor vy­svet­ľu­je svoj in­te­li­gent­ný cen­zor­ský ná­zor na slo­bo­du pre­ja­vu, a že Hlav­né sprá­vy (údaj­ne, pod­ľa cen­zo­ra) dl­ho­do­bo ší­ri­li „zá­važ­né de­zin­for­má­cie, kto­ré vzhľa­dom na pod­ko­pá­va­nie nie­len slo­ven­skej, ale aj európ­skej a glo­bál­nej bez­peč­nos­ti, sta­bi­li­ty a mie­ru, je pre ochra­nu de­mok­ra­tic­kých prin­cí­pov a za­brá­ne­niu pro­pa­gan­dis­tic­ké­mu, jed­nos­tran­né­mu a hru­bo skres­ľu­jú­ce­mu ší­re­niu ta­kých­to zá­važ­ných de­zin­for­má­cií ty­pic­kých pre hyb­rid­nú voj­nu, pot­reb­né v čo naj­väč­šej mož­nej mie­re eli­mi­no­vať“. Kto­ré to bo­li, sme sa ne­doz­ve­de­li, ale to je asi prá­ve to taj­né.

Cen­zor sa po­tom od­vo­lá­va na roz­hod­nu­tia Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va a na je­ho, cen­zor­ský (sto­per­cen­tne ob­jek­tív­ny a je­di­ný správ­ny) vý­klad európ­ske­ho prá­va, z kto­ré­ho s ob­di­vu­hod­nou bra­vú­rou vy­vo­dil správ­nosť svoj­ho cen­zor­ské­ho ko­na­nia. A pre is­to­tu, ke­by to nie­ko­mu bo­lo má­lo, sa s po­dob­nou bra­vú­rou od­vo­lá­va eš­te aj na Ústa­vu SR, na cy­ri­lo-me­tod­ské de­dič­stvo pred­kov a Veľ­kú Mo­ra­vu (k ci­tá­cii člán­ku 26, od­sek 3 Ústa­vy sa ne­dos­tal – ten je struč­ný, má iba tri slo­vá: „Cen­zú­ra sa za­ka­zu­je.“)

Ke­by ani všet­ko do­po­siaľ uve­de­né nie­ko­mu nes­ta­či­lo, cen­zor sa na­po­kon od­vo­lá­va aj na EÚ, že aj EÚ si (údaj­ne, pod­ľa cen­zo­ra) mys­lí to is­té, čo cen­zor, a te­da to mu­sí byť dup­ľom prav­da. A že je­ho cen­zor­ský zá­sah (údaj­ne, pod­ľa cen­zo­ra) vlas­tne nie je ni­čím iným, než im­ple­men­tá­ciou na­ria­de­ní Ra­dy EÚ.

Na kon­ci svoj­ho roz­hod­nu­tia cen­zor eš­te uvá­dza, že strán­ka má byť za­blo­ko­va­ná do 30. 6. 2022. Mô­že­me sa len dom­nie­vať, že po­tom už ne­bez­pe­čen­stvo zrej­me po­mi­nie a de­mok­ra­cia a slo­bo­da a to všet­ko os­tat­né uve­de­né vy­ššie bu­de už v bez­pe­čí. Na sa­mý zá­ver cen­zor eš­te pri­pí­sal, čo sa tak ako­si da­lo oča­ká­vať, že pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu sa ne­mož­no od­vo­lať.

Blaha sa už „teší“ na Naďovu žalobu: „Bude musieť dokázať, že si nemôžem myslieť, že je vlastizradca“

A pre­to by som sa chcel cen­zo­ro­vi aj tou­to ces­tou za je­ho sta­toč­nú sna­hu, ve­de­nú tý­mi naj­uš­ľach­ti­lej­ší­mi ľud­ský­mi poh­nút­ka­mi, ko­na­jú­ce­mu v du­chu tých naj­lep­ších cen­zor­ských tra­dí­cií z mi­nu­los­ti, kon­krét­ne naj­mä z po­lo­vi­ce 20. sto­ro­čia, sr­deč­ne, mož­no aj v me­ne čas­ti či­ta­te­ľov, po­ďa­ko­vať. Ne­byť je­ho ne­ziš­tné­ho úsi­lia, bo­lo by Slo­ven­sko aj na­ďa­lej obe­ťou de­zin­for­má­cií a kto­vie ako by to s ním moh­lo do­pad­núť.

Z rov­na­ké­ho dô­vo­du by som sa chcel po­ďa­ko­vať aj na­šej de­mok­ra­tic­ky cí­tia­cej vlá­de a sta­toč­ným koa­lič­ným pos­lan­com Ná­rod­nej ra­dy, že tak rých­lo a štý­lo­vo pri­ja­li zá­kon o ute­čen­coch aj s príl­ep­kom, kto­rý cen­zo­ro­vi je­ho šľa­chet­né ko­na­nie umož­nil. A na­po­kon by som sa rád po­ďa­ko­val aj ko­le­gom z mainstrea­mo­vých mé­dií za ich cha­rak­ter­ný a pred­ví­da­vý pos­toj k tej­to kau­ze a za­že­lal im, aby sa aj ich jed­né­ho dňa ne­tý­kal zná­my ci­tát Mar­ti­na Niemölle­ra.

Od­te­raz, keď už sú škod­li­vé weby za­blo­ko­va­né, ob­ča­nia bu­dú chva­la­bo­hu sle­do­vať už len tie správ­ne mé­diá, kto­ré ich bu­dú in­for­mo­vať ob­jek­tív­ne. A už nik­dy viac ne­bu­dú hľa­dať iné vy­svet­le­nia, než sú tie ofi­ciál­ne, či­že než tie je­di­né správ­ne, schvá­le­né cen­zo­rom. To­to zrej­me cen­zor vo svo­jej neo­myl­nej jas­noz­ri­vos­ti pred­pok­la­dá a kaž­dé­mu uva­žu­jú­ce­mu člo­ve­ku mu­sí byť jas­né, že to tak ur­či­te aj bu­de.

Poslancovi Blahovi súd nariadil prestať šíriť klamstvá o prezidentke, bude mazať statusy na fb?

A už nik­to ne­bu­de po­chy­bo­vať o „schop­nos­ti štát­nych or­gá­nov riad­ne vy­ko­ná­vať sprá­vu ve­cí ve­rej­ných“ a o tých os­tat­ných ve­ciach vy­me­no­va­ných ho­re­vyš­šie. Už te­raz za­čí­na byť nad sl­nko jas­nej­šie, že štát je de­fi­ni­tív­ne v dob­rých ru­kách a ochrá­ni pre nás de­mok­ra­ciu, plu­ra­li­tu ná­zo­rov, slo­bo­du slo­va a všet­ky tie os­tat­né ve­ci na­pí­sa­né v Ústa­ve, tak ako tre­ba. Či­že tak, ako cen­zor a je­ho na­dria­de­ní vo svo­jej os­vie­te­nej múd­ros­ti a ob­jek­ti­vi­te roz­hod­nú. Tak­že eš­te raz, nao­zaj ob­rov­ská vďa­ka cen­zo­ro­vi, ve­ľa od­ha­le­ných hyb­rid­ných de­zin­for­má­to­rov a ve­ľa ús­pe­chov v ďal­šej tvo­ri­vej prá­ci pri ich lik­vi­dá­cii!

* Cen­zor – od­vo­de­né od slo­va cen­zú­ra (z la­tin­ské­ho cen­su­ra = cen­zor­ský úrad). Pod­ľa Wiki­pé­die cen­zú­ra je kon­tro­la a ob­me­dzo­va­nie ší­re­nia ná­zo­rov a in­for­má­cií ší­re­ných ho­vo­re­ným slo­vom, mé­dia­mi ale­bo iný­mi for­ma­mi vy­jad­ro­va­nia von­kaj­šou si­lou.

Zdroj: pravnelisty.sk