Slovensko je síce malá krajina, turistom zato rozhodne má čo ponúknuť. Sú však aj lokality, kde môžete byť celý deň a stále bude čo obdivovať. Takou je aj mesto Banská Štiavnica, ležiaca v srdci Slovenska. Na konci marca síce veľkým požiarom utrpela na kráse, na svojej atraktívnosti ale rozhodne nie.
Banská Štiavnica je jednoducho krásavica, ktorá leží v srdci Štiavnických vrchov, je považovaná za najstaršie banské mesto na Slovensku, ktorému sa iba ťažko hľadá podobné. Ako historický stredoveký celok je krásna a magická. Oficiálne listiny hovoria o jej vzniku v roku 1156, najstaršie známe dôkazy o osídlení v jej oblasti ale pochádzajú už z doby kamennej. Navyše, v roku 1993 bola spolu so Spišským hradom a jeho okolím a tiež Vlkolíncom zaradená do zoznamu svetových kultúrnych pamiatok UNESCO.
Správy o obyvateľoch pochádzajú z II. polovice 13. storočia
Najstaršie dôkazy o osídlení oblasti Banskej Štiavnice pochádzajú ešte z doby kamennej. Už ľud tejto kultúry sa pravdepodobne zaoberal baníctvom, hoci hlavnou surovinou tohto obdobia bol kameň. Štiavnický región zrejme vďačí za svoje objavenie výskytu drahých kovov a železnej rudy, ktorú Kelti najviac využívali. Historiografia pripúšťa intenzívnu banskú činnosť na území Banskej Štiavnice v poslednej štvrtine 12. storočia. Nálezy zlata a striebra tvorili základ menovej politiky uhorského kráľovstva. Územie formovania Banskej Štiavnice patrilo kráľovi. Za prvý hodnoverný písomný prameň o Banskej Štiavnici sa dnes pokladá listina z roku 1217, podľa ktorej sa Komes Alexander z rodu Hunt-Poznanovcov vzdal hodnosti hlavného kráľovského pivničiara. Ako náhradu dostal od kráľa 300 hrivien (1 hrivna = 0,24554 kg) striebra z bane. V ďalšom prameni, v listine z roku 1228 je územie uvedené ako strieborná baňa. Mestské privilégium, základná výsadná listina, bolo Banskej Štiavnici udelené ešte pred vpádom Tatárov, najneskôr v roku 1243-44.
TIP na výlet: DUCHONKA a okolie. Rozhodne sa tam nudiť nebudete
Je pravdepodobné, že kráľ Belo IV. udelil Banskej Štiavnici mestské výsady v rovnakom období ako Trnave. Najstaršie vyhotovenie mestského a banského práva sa nachádza v tzv. Druhej mestskej knihe Banskej Štiavnice. Zapísanie práva v mestskej knihe sa viaže s rokom 1466. Kniha má drevené dosky v červenej koži, so strieborným kovaním a znázornením hláv levov. Posledná analýza zachovaných textov dokázala, že Banská Štiavnica mala mestské a banské právo už v časoch kráľa Belu IV. (1235-1270). Uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký roku 1352 kastelánovi Šášova Ladislavovi nariadil, aby osady, ktoré jeho predchodca Vezöš násilne odňal, vrátil späť Banskej Štiavnici. Správy o obyvateľoch pochádzajú z II. polovice 13. storočia a podľa mien to boli kolonisti, alebo ich potomkovia. Prichádzali z alpských krajín a Saska. Ťažiari pochádzajúci z Tirolska a Nemecka sa tešili osobitnej priazni panovníkov. Strednú vrstvu tvorili kupci, remeselníci, neskôr úradníci a zamestnanci komory.
Pôsobenie Turzovcov ukončilo povstanie baníkov v rokoch 1525-26
Najchudobnejšiu a najpočetnejšiu vrstvu tvorili domáci obyvatelia. K nim patrili i banskí robotníci z nemecky hovoriacich krajín. V tomto období sa počet obyvateľov mesta odhaduje na 6-tisíc. Naopak, najzámožnejší obyvatelia, ťažiari, sa usádzali v strede mesta. Nepúšťali medzi seba príslušníkov iných národností. Medzi mešťanov sa do 16. storočia neprijímali Maďari a Slováci. Prvým známym richtárom Banskej Štiavnice bol Arnold z rodiny Hunt-Poznanovcov. Funkciu richtára obsadzovali predstavitelia najmajetnejších vrstiev. Výnimkami boli napr. Seifrid Pieschen, ktorý prišiel do Banskej Štiavnice chudobný, alebo zlatník Valentín Goldschmidt. Od roku 1424 sa stredoslovenské banské mestá stali vénnym majetkom uhorských kráľovien. V 15. storočí prebiehal zápas o trón a nárast moci šľachty, čo ovplyvnilo i vývoj mesta. Roku 1424 Žigmund Luxemburský daroval stredoslovenské banské mestá manželke Barbore. Nadchádzajúci rok oslobodil banské mestá od platenia mýta a poplatkov pri dovoze tovaru.
V roku 1461 kráľ Matej I. oslobodil Banskú Štiavnicu od platenia mýta a cla za dovoz potravín, vína, rýb a obilia. Potvrdzovaním výsad a poskytovaním pôžičiek mestu chcel podporiť jeho rozvoj. V časoch zlej hospodárske situácie v kráľovstve podnikaví Turzovci využili ťažkosti kráľovského dvora. Vladislav II. na úhradu nárokov kráľovnej Beatrix prevzal od Turzovcov pôžičku 200 000 zlatých. Do zálohu im dal Kremnickú banskú a mincovú komoru a banské mestá. Hoci Turzovci voči mestám tvrdo uplatňovali svoj vplyv, zaslúžili sa i o rozvoj baníctva, hutníctva a mincovníctva. Pri spracovaní zlata a striebra sa pociťoval nedostatok olova. Pohotovo zareagoval Ján Turzo, ktorý v októbri 1495 ponúkol dodávať olovo za vraj výhodnú cenu pre mesto. Turzovci sa stali výhradnými dodávateľmi a zvyšovali ceny, až sa Štiavnica zadlžila. Až kráľovná Mária zbavila banské mestá povinnosti skladania sľubu vernosti Turzovcom. Povstanie baníkov v roku 1525-26 ukončilo pôsobenie Turzovcov v meste.
Systém obrany sa budoval v etapách od 16. až do 17. storočia
V prvých dvoch desaťročiach 16. storočia bola v krajine zlá situácia spôsobená výdavkami na protitureckú obranu i potlačením masového povstania roľníkov pod vedením Juraja Dóžu. Situácia v Banskej Štiavnici bola napriek tomu uspokojivá. Produkcia bola okolo 11-tisíc hrivien ročne a v banských, hutníckych a úpravníckych zariadeniach pracovalo vyše 2 000 ľudí. Mesto viedlo spory s Dóciovcami a zaťažovali ho dlhy voči Turzovcom. Proti najbohatšej vrstve, ťažiarom sa sformovala opozícia z drobných kupcov a remeselníkov. V Banskej Štiavnici z podnetu hodrušských linšaftníkov prebehol štrajk v júli 1525. Mesto a ťažiari sa so štrajkujúcimi nedohodli. Z kráľovského dvora prišli príkazy vrátiť sa do práce pod hrozbou súdu. Mesto uväznilo niekoľkých baníkov, v septembri 1525 ich však ostatní baníci oslobodili. V auguste 1541 turecký sultán obsadil Budín, čím chcel vytvoriť priestor pre ďalší postup tureckých vojsk smerom k banským mestám. Hlavná pozornosť Turkov sa sústredila na sedem známych banských miest – Pukanec, Nová Baňa, Banská Belá, Kremnica, Banská Bystrica, Ľubietová a aj Banská Štiavnica.
Nitriansky hrad – historická nádhera, akú dokáže ponúknuť iba matka slovenských miest
Po porážke pri Sečanoch sa zvýšila možnosť regiónu a 14. mája 1564 sa v Banskej Štiavnici prijal vojenský poriadok so 14-timi bodmi ako základný predpis organizácie obrany. V okolí Banskej Štiavnice bolo niekoľko signalizačných bodov. V závere pätnásťročnej vojny našli Turci spojenca v osobe vodcu protihabsburského stavovského povstania Štefana Bočkaja. Magistrát Banskej Štiavnice sa po prvých správach o tureckých prepadoch rozhodol mesto opevniť a na štyroch miestach uzavrieť bránami na prístupových cestách od Pukanca, Šiah, Krupiny, Zvolena a Žarnovice. Systém obrany sa budoval v etapách od 40-tych rokov 16. storočia až do 17. storočia. Strediskom obrany sa stal pôvodne farský kostol Panny Márie, dnešný Starý zámok, prebudovaný v rokoch 1546-1559 na pevnosť. Tu sídlil mestský kapitán, posádka i zbrojnica. Banská Štiavnica mala navyše aj výzvednú službu, ktorá získavala správy o pohybe Turkov. Tieto informácie potom mesto poskytovalo i svojim susedom zo spolku stredoslovenských banských miest. Turci si vytvárali na zabratých územiach svoje vlastné správne obvody s úradmi – sandžaky, a dediny im museli platiť dane.
Hrozby Turkov dostali Banskú Štiavnicu do kritickej situácie
V 16. storočí začali Habsburgovci presadzovať v baníctve centralizačný princíp. Jeho nástup spomaľovala kráľovná Mária, ktorá len pod nátlakom odovzdala svojmu bratovi, Ferdinandovi I., r. 1548 vénny majetok. Banské mestá sa tým dostali pod priamy vplyv Viedne. Bol vytvorený riadiaci úrad pre baníctvo, hutníctvo a mincovníctvo v Uhorsku – Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici. Napriek veľkému odporu banských miest a ťažiarov bol zavedený nový banský poriadok. Vyskytol sa pokus raziť mince v Banskej Štiavnici, čo však panovnícky dvor Rudolfa II. nepodporil. Banský erár, riadený Viedňou, postupne vytláčal ťažiarov z banského podnikania. Mnohí sa preorientovali na obchodníctvo, iní opúšťali mesto. Začiatkom 17. storočia sa končila vojna s Turkami a ich ešte stále trvajúcu prítomnosť využil Štefan Bočkaj na začiatok protihabsburského povstania. Od začiatku roku 1605 až po uzatvorenie mieru v júni 1606 bola Banská Štiavnica jedným z cieľov Bočkajovcov.
TIP na výlet: Topoľčianky – Historická aj prírodná nádhera, ktorú musíte vidieť!
Bočkajovi velitelia, zvlášť František Rédei vyvíjali na mesto veľký finančný nátlak a vynucovali si jeho podriadenosť. Neustále hrozby Turkov a Martalovcov aj stavovské povstania dostali Banskú Štiavnicu do kritickej situácie. Baníci neraz vystúpili za zlepšenie miezd a nespokojnosť so správou Bratskej pokladnice pretrvávala. Banská Štiavnica kvôli zlej hospodárskej situácii ťažko plnila záväzky v obrane banských miest a na jar 1654 sa Martalovcom podarilo zajať mnohých Štiavničanov. Zlú hospodársku situáciu komplikovali aj požiadavky platenie vojenských daní. Cisársky dvor stupňoval nariadenia o zabezpečení vojsk peniazmi a materiálom. Hoci cisár Leopold I. v auguste uzatvoril s Turkami mier vo Vašvári, ich ohrozenie v bezprostrednej blízkosti banských miest sa nezmenilo. Od polovice 17. storočia musela Banská Štiavnica prekonávať spory v otázkach vierovyznania a cirkevného majetku.
Mesto sa ocitlo v hlbokej zadlženosti a stav baníctva sa zhoršoval
Príchod pátrov jezuitov do mesta s väčšinou obyvateľstva evanjelického vyznania vyvolal spory s katolíkmi. Roku 1678 vojská ďalšieho z vodcov protihabsburských povstaní, Imricha Tököliho, obsadili Zvolen. Od Banskej Štiavnice žiadal Tököli vyjadrenie poslušnosti, peniaze a odchod jezuitov z mesta. Začiatkom novembra 1678 pri Handlovej cisárske vojská porazili kurucké vojská Tököliho. Asi dva mesiace na to sa do mesta vrátili jezuiti. Hrozba napadnutia mesta Turkami alebo Kurucami však neutíchala. Kuruci v apríli 1679 vyrabovali Banskú Štiavnicu. Preto sa mestská rada rozhodla opevniť Nový zámok a postaviť múry v blízkosti Klopačky a Pražovne. Vďaka zásade neprenasledovania ľudí pre vierovyznanie, presadenej cisárom Leopoldom I. v roku 1681 sa evanjelickí kňazi, vyhnaní po roku 1673, mohli vrátiť do mesta. Jezuiti mesto opustili. V roku 1682 sa Banskej Štiavnice zmocnili Tököliho kuruci a evanjelici získali späť všetky kostoly. Rozhodujúca bitka pri Viedni v septembri 1683 skončila porážkou Turkov a znamenala aj koniec pre s nimi spriazneného Tököliho. Do mesta sa vrátili jezuiti a v 17. storočí začalo v meste prevažovať slovenské obyvateľstvo.
TIP na VÝLET: Bojnický zámok – rozprávkový krásavec opradený legendami a povesťami
Povstanie Františka Rákociho (1703 – 1711) sa Banskej Štiavnice dotklo v pracovnej i duchovnej sfére. Sám Rákoci upozorňoval na dodržiavanie slobody vierovyznania a po jeho povstaní jezuiti opäť opustili mesto. Rýchly postup Rákociho vojsk situáciu zmenil a mestá v snahe predísť vojenským akciám sa postupne vyhlasovali za Rákociho prívržencov. Tak urobila v októbri 1703 aj Banská Štiavnica. Rákociho velitelia a komisári i cisárske vojská od mesta požadovali odmeny a dary čím sa mesto vyčerpalo. Mesto sa ocitlo v hlbokej zadlženosti a stav baníctva sa zhoršoval. Na prelome septembra a októbra 1704 prebehli rokovania znepriatelených Františka II. Rákociho a cisára Leopolda I. zastúpeného delegáciou, skončili však bez väčšieho úspechu. Rákociho povstanie skončilo až uzatvorením mieru v Satu Mare, roku 1711. Banská Štiavnica sa však z finančných problémov dostala až koncom 20-tych rokoch 18. storočia.
V máji 1806 mesto zachvátil požiar a zhorelo 85 domov
Baníci, ktorých postavenie sa počas povstania veľmi zhoršilo, začali v roku 1707 prejavovať nespokojnosť s podmienkami práce, mzdami a zlým hospodárením Bratskej pokladnice. Protestovali aj štrajkovali. Pri štrajku na Vindšachta bolo zastrelených 11 ľudí. V roku 1710 oblasť stredoslovenských banských miest postihol mor. Prístupové cesty k Banskej Štiavnici boli v rámci bezpečnostných opatrení uzatvorené. Trhy boli zakázané, nežiadúce osoby z mesta vyhostené. Každý mešťan musel platiť daň proti moru. Na pamiatku obetí moru bol postavený Morový stĺp, ktorý neskôr nahradilo súsošie sv. Trojice. V polovici 18. storočia sa baníctvo opäť stávalo rentabilným. Príjmy z neho boli okolo 20 000 zlatých ročne. Banská Štiavnica sa začal opäť rozvíjať a v osemdesiatych rokoch 18. storočia bola počtom obyvateľov tretím najväčším mestom v Uhorsku. Manžel cisárovnej Márie Terézie, František Štefan Lotrinský navštívil Banskú Štiavnicu v júni 1751. Ich deti Jozef a Leopold do mesta zavítali v júli 1764.
V poslednej štvrtine storočia Banskú Štiavnicu navštívili arcikniežatá Maximilián a Jozef. Syn Márie Terézie, Jozef, Banskú Štiavnicu navštívil aj druhý raz, ako cisár, v roku 1783. Vzácne panovnícke návštevy umocnili význačné postavenie Banskej Štiavnice, podnietili mnoho stavebných úprav objektov v meste a prispeli k jeho celkovému zveľadeniu. V druhej polovici 18.storočia zasiahli hospodársku, školskú, kultúrnu i duchovnú sféru mesta. Banská Štiavnica prežívala svoj zlatý vek. V rámci Uhorska získala prvenstvo v oblasti baníctva, hutníctva, školstva či vedy. V 19. storočí mesto postihli závažné udalosti, ktoré ovplyvnili jeho hospodársky vývoj. V máji 1806 mesto zachvátil požiar. Zhorelo 85 domov, bol poškodený Kammerhof aj nemecký kostol. Ďalší požiar v roku 1851 postihol evanjelické lýceum. V roku 1831 mnoho obyvateľov mesta vyhubila tzv. ruská cholera. Región Banskej Štiavnice napadli v roku 1849 cisárske vojská z viacerých smerov.
Vznik Banskej Štiavnice je spojený s jašteričkami, ktoré jej…
V čase od 6. júla do 8. júla 1852 mesto navštívil cisár František Jozef I., ktorý bol ubytovaný v Kammerhofe. Absolvoval prehliadku banských, hutníckych a úpravníckych zariadení a sakrálnych objektov. Počas návštevy riešil situáciu nespokojných baníkov. Uväznených rozkázal prepustiť, nariadil vyplácať mzdy v dvojtýždňových termínoch. Zavedením dočasného zriadenia verejnej správy v októbri 1849 sa skončila doba slobodného kráľovského banského mesta. Niet azda starobylého mesta, ktoré by nemalo svoju povesť. Svoju má i Banská Štiavnica, ktorej vznik je spojený s jašteričkami, ktoré jej predurčili bohatstvo a veľkú slávu na dlhý čas. Tie samotné sa už nachádzajú aj v jej erbe, kde sa na slnku skvejú dve, jedna strieborná a druhá zlatá. Udalosť, ktorá naplno zmenila život kraja pod Sitnom sa stala už pradávno, v dobe, keď kraj ešte pokrývali husté lesy a lúky a osád bolo v regióne napočítať na prstoch jednej ruky. Žil tu pastier menom Ján, ktorý so svojimi ovečkami chodil každé ráno na pašu. Tak ako stále, i v jeden deň si vytiahol píšťalku a začal si na nej veselo vyhrávať.
História takmer ako na dlani. Miniatúry stavieb z minulých storočí vás určite dostanú
Keď sa zatúlal vysoko na stráň, ďaleko od svojej rodnej osady, tešil sa z nádhery, ktorú mu poskytovalo okolie. Sadol si na skalu a vychutnával si všetko navôkol, keď zrazu na náprotivnom kameni zbadal dve jašteričky vyhrievajúce sa na slniečku. Neboli to však obyčajné jašteričky, ale podivuhodne sfarbené, jedna akoby do zlata, druhá do strieborna. Keď si ich chcel Janík bližšie obzrieť, schovali sa mu pod skalu, no jeho zvedavosť mu pomohla balvan odvaliť. To, čo uvidel zmenilo históriu celého kraja. Pod kameňom sa totiž ukrývala obrovská hruda zlata. Jašteričky sa o ňu museli akoby ošuchnúť a tým ju premeniť na zlato. Natešený pastier príhodu všetkým rozpovedal. Chýr sa rozniesol skutočne rýchlo a z každej strany sa začali zbiehať ľudia, ktorí sa mieste začali ryť a kopať až kým nevykopali šachty, pri ktorých následne vznikli celé osady a bane. Vďaka nájdenému bohatstvu sa postavili nádherné domy, kostoly i školy, a vzniklo tak bohaté a slávne mesto hrdo nosiace názov Banská Štiavnica.
Dodo Púchovský
