6.5 C
Nitra
pondelok, 5 decembra, 2022

Jana Benková: Už sa so mnou ožeň, drahý!

Tak sa bude volať očakávaná knižná novinka Jany BENKOVEJ. Od útlej mladosti vedela, že sa bude venovať písaniu a stala sa preto novinárkou. V určitom období vstúpila nepriamo do politiky, bola hovorkyňou bývalého predsedu SNS Jána Slotu, no nakoniec sa rozhodla definitívne pre písanie. Dnes patrí medzi naše najpredávanejšie autorky.

Jana Benková: Už sa so mnou ožeň, drahý!
Jana Benková

Zrejme sa ťa každý pýta, koľko kníh si vlastne doteraz napísala. Dúfam, že ma neodpíšeš, ale pýtam sa to aj ja. Snažila som sa ich nejako porátať, no bez šance, koľko ich teda máš na konte? 🙂

Na Slovensku ich vyšlo 42, aktuálnou je román Zradkyňa. Tá štyridsiata tretia knižka mi vyjde v priebehu jari s názvom Už sa so mnou ožeň, drahý! V Česku mi zatiaľ vydali 16 románov, ďalšie dva sú v štádiu prekladu a vyjdú tento rok.

Ako sa novinárka dostane k písaniu románov? Je to cesta logická?

Pôsobila som ako redaktorka kultúry a rubriky rozhovorov so známymi osobnosťami v lifestylovom časopise, keď za mnou prišiel jeden pán vydavateľ a ponúkol mi, či by som rozhovory, ktoré som tam publikovala, nechcela vydať knižne. Ktorý novinár by nechcel? Mala som dvadsaťšesť rokov a veľmi som sa tešila, že som mohla presne na Vianoce v jednej tv relácii uviesť do života spoločne s pánom Petrom Dvorským zbierku mojich rozhovorov so známymi ľuďmi zo športu i kultúry, vrátane neho, s názvom Rozhovory na telo I. K nim pribudlo potom pokračovanie rozhovorov s politikmi o ich súkromí, neskôr moje prvé romány i hokejové dielo Slovenské hviezdy v NHL a už sa kolotoč krútil ďalej.

Ján Podmanický: Niekto musí preťať kruh nenávisti

Myslím, že mi vtedy ani nezišlo na um, že tých kníh raz budú štyri desiatky alebo viac. Veľmi si vážim dôveru vydavateľov, s ktorými som mohla i môžem spolupracovať, tiež dôveru a neuveriteľnú spoľahlivosť i profesionalitu môjho súčasného vydavateľa slovenských i českých kníh, nakladateľstvo Naše vojsko v Prahe.

Jana Benková: Už sa so mnou ožeň, drahý!

Spomínaš si ešte, ako dlho ti trvalo napísať prvý román a čo ťa k nemu priviedlo? Bolo náročné knihu vydať a dostať medzi ľudí?

Prvá kniha bola tá zbierka rozhovorov, tie sme iba trochu upravili, získala som súhlas osobností, či chcú byť v mojej knihe, takže náročné to nebolo a dielo sme rýchlo vydali. Keď som písala knihu s hokejistami, ktorá obsahuje ich osobnostné portréty, navyše to boli vtedy hráči, ktorí hviezdili v NHl ako Pálffy, Bondra, Demitra, Stümpel, Zedník či Šatan, kniha u mňa, ako autora, vznikala dva mesiace.

Ale román, to je iný žáner aj úplne iný štýl práce. To si len sedím doma a píšem, čo mi lezie z hlavy. Možno za to môže moja dlhoročná novinárska prax, ale ja si fakt sadnem a píšem. Nič siahodlho nevymýšľam vopred, sadnem a ide to. Samozrejme, námet mám, dej si zhruba vopred premyslím, aj postavy. Píšem veľmi rýchlo, román napíšem za dva, prípadne tri týždne – ak si medzitým urobím aj voľné dni. Inak píšem cca tri hodiny denne, to mi stačí. Prvý román som tvorila trochu dlhšie, ale dnes to už cítim pomaly ako rutinu. Dostať úplne prvú knihu medzi ľudí som sa snažila tým, že sme ju uviedli na trh na tv obrazovke a jej krstným otcom bol Peter Dvorský. Tak si knihu hneď všimli čitatelia i médiá.

Ako s písaním románov súvisí tvoja pôvodná profesia – novinárčina? Mimochodom, ako sa dievča z Topoľčian dostane medzi známe osobnosti a do sveta šoubiznisu? Aká bola tá tvoja cesta?

Súvisí asi tak, ako som už naznačila – novinárska prax mi dodala skúsenosti, vypísala som sa tak, že keď si sadám k písaniu novej knižky, napíšem jej titul, pod to svoje meno a už mi prsty lietajú po klávesnici akoby samé. Áno, hoci som sa narodila v Nitre, vyrástla som v Topoľčanoch, je to mestečko, kam sa rada vraciam, a kde mi tamojšia Tríbečská knižnica pripravila jednu z najkrajších besied s čitateľmi, aké som zažila. Nesmierne si vážim aj pozvanie na moju základnú školu, kde ma naučili čítať aj písať. Vlastne vďaka učiteľom, ktorí ma tam učili a vychovávali, som sa naučila všetko, čo dnes viem.

Po presťahovaní s rodinou do Trnavy v ôsmej triede  som už takých inšpiratívnych a múdrych pedagógov nestretla. Moja mamina ma priviedla už v ranom detstve ku knihám – a zostalo mi to dodnes, čítam veľmi veľa, no a moja pani učiteľka slovenčiny Godálová z Topoľčian ma zasa nasmerovala, ako zaujímavo písať. Vážim si každú jej radu a láskavý prístup, vlastne tam vidím počiatky mojej lásky k písaniu, pretože ma veľmi motivovali jej rady pri písaní školských slohov. Je úžasné, že som sa mohla jej i mojej triednej pani učiteľke Kišacovej po mnohých rokoch práve na tejto škole a na stretnutí s jej súčasnými žiakmi, za všetko poďakovať. Ale rada chodím aj k vám do Nitry, je to nádherné a krásne sa rozvíjajúce mesto, mám tam priateľov a rodiny. A absolvovala som tam už aj niekoľko skvelých knižných besied.

Písať si začala ešte ako puberťáčka, v tej dobe zažiarila Darinka Rolincová. Ako si sa stala šéfkou jej fanklubu? Dnes to už asi takto nefunguje, ale čo bolo vtedy vlastne tvojou úlohou?

Založila som ho preto, lebo sme približne v rovnakom veku a fandila som dievčaťu, ktoré malo veľký talent. Sledovala som jej prvé kroky na pódiu, kúpila som si ešte ako decko jej prvú LP platňu, skontaktovala som ju a po dvoch-troch rokoch, keď sme sa už rodinne priatelili, som jej založila fanklub. O rok-dva sa z neho stal obrovský klub niekoľkých tisícok fanúšikov nielen z Česko-Slovenska, ale aj Nemecka, Ruska či Poľska. Robila som klubový časopis, takže som opäť zbierala ďalšie skúsenosti  v písaní aj na tomto poli. Moderovala som stretnutia s Darinkou, ktoré v Trnave patrili medzi mimoriadne navštevované, a medzi hosťami, ktoré k nám na tieto akcie chodili, boli napríklad aj Paľo Habera, Marcela Holanová a ďalšie spevácke hviezdy.

Dýchaj, dýchaj, dýchaj a prestaň sa báť, Jano Svetlan Majerčík

Keď som mala osemnásť, propagovala som na Slovensku koncertné turné Karla Gotta. Najskôr som bola už ako malé decko jeho fanúšičkou, potom sme sa rodinne spriatelili. Na písacom stroji som napísala doma články o jeho koncertoch, k tomu prikladala papierové fotky a potom sa vybrala do Bratislavy a roznášala ich po redakciách. Aj tie si archivujem. Pôsobila som neskôr potom aj ako manažérka umelcov, istý čas som zastupovala Martina Nikodýma, skupinu LOBBY… Všetky tieto kontakty mi priniesla moja novinárska práca, oslovila som známych ľudí a robila s nimi rozhovory. S mnohými z nich mi doteraz zostali blízke kontakty.

Ako si sa dostala k novinárčine, pamätáš si ešte svoj úplne prvý článok?

K profi novinárčine som trochu privoňala ešte v pätnástich rokoch, keď som prispievala na strednej škole do školského časopisu a napadlo mi ponúknuť články celoštátnym denníkom a časopisom ako napríklad Život. Predstavte si, dali mi šancu! Ešte pred dvadsiatkou som publikovala v mnohých týždenníkoch, dokonca aj v českých, ako bol vtedy dievčenský magazín Holky bacha a podobne. Tie články mám doma odložené.

Inak som redakčne na plný úväzok začínala v bratislavskom Večerníku. Tam som sa naučila novinársku abecedu vďaka vynikajúcim novinárom, z ktorých rád a podnetov čerpám doteraz. Potom v časopise EVA som sa pri rozhovoroch mohla osobne stretnúť s tými najväčšími umelcami, aká česko-slovenská scéna mala. To neboli žiadne rozhovory s rosničkami alebo čítačmi správ o ničom, to boli slávne mená od Ivy Janžurovej, manželov Hudečkovcov, Petra Dvorského až vlastne po celú slovenskú hereckú a spevácku špičku. Veľmi inšpiratívne, nezabudnuteľné  stretnutia a obrovská česť pre mladú novinárku, veľa som sa naučila. Som veľmi rada, že som ešte zastihla – a to na vrchole ich výkonov i slávy – skutočné a významné osobnosti.

Dnes je umelecká scéna iná, oddelilo sa skutočné umenie a vznikla obrovská masa tzv. šoubiznisu, kde nájdete naozaj kadečo. A nič z toho sa mi nepozdáva. (úsmev) S kým by som dnes chodila robiť rozhovory, to si naozaj neviem predstaviť. Smutné.

Jana Benková: Už sa so mnou ožeň, drahý!

Bol tvojou parketou výhradne šoubiznis? Na spoluprácu s kým doteraz najviac spomínaš, pretrvali niektoré tvoje kontakty doteraz?

O kultúre som písala v začiatkoch mojej novinárskej práce, ale popritom som sa venovala aj športu, ktorý ma veľmi baví, a neskôr som robila pre najčítanejší týždenník rozhovory s politikmi. Kontakty mi pretrvali s mnohými osobnosťami. Menovala by som ich dlho. Od božského Karla Gotta cez operetnú divu Marienku Eliášovú až po Fredyho Ayisiho či Marcellku Molnárovú alebo Lenku Šóošovú. S pani Helenou Vondráčkovou som sa stretla viackrát ako redaktorka, potom ako autorka kníh, keď som ju aj s manželom, pánom Martinom Michalom, pozvala, aby mi uviedli do života moju prvú knihu na českom trhu. Bola pre mňa veľká česť, že pozvanie hneď prijali a prišli. Bolo to úžasné a nesmierne si to vážim. Ale tých výnimočných stretnutí s výnimočnými ľuďmi bolo oveľa viac.

Veľké „haló“ bolo, keď si vstúpila do politiky – ako hovorkyňa Jána Slotu. Ako ťa dokázal presvedčiť, nemala si problémy s tým, že si sa zrazu ocitla na druhej strane? Stretla si sa aj so závisťou, hejtovaním, akoby sme dnes povedali? Ako hodnotíš spätne toto obdobie?

Hodnotím ho ako veľkú skúsenosť, hoci to boli náročné roky. Ale nádherné, dynamické, také zážitky či skúsenosti by som inde nezískala, ani kontakty. Pán Slota ma nemusel presviedčať, dohodli sme sa na spolupráci rýchlo, veď čo mohlo byť pre mňa väčšou motiváciou ako skúsenosť po boku mediálne najostreľovanejšieho politika? Spoznala som ho ako dobrého človeka s veľkým srdcom, ale stretla som i veľa zaujímavých ľudí, ktorí sú doteraz mojimi priateľmi.

Spoznala som v politike však aj hŕstku politických príživníkov. Jednoduché osôbky vo veľkom svete politiky, ktorého princípy nikdy nepochopili, resp. si ho vyložili po svojom, vyšplhali sa po niečom chrbte až do parlamentu a pre občana reálne nerobili nič. (smiech) V súčasnosti  tu máme takých ešte viac.

Spoznala som v politike aj hŕstku politických príživníkov.

Práca po novinárčine na tom druhom brehu, na brehu hovorcu politickej strany mi nepriniesla nič nepríjemné, možno iba úsmevné poznámky zopár jednoduchších novinárskych týpkov, ktorí sa ma pýtali, či som odkázaná „takú“ prácu robiť. Nuž, netušili, že to robiť nemusím, ale chcem, a že som už vtedy bola autorkou desiatich kníh a mala za sebou pozície zástupkyne šéfredaktorov významných časopisov. (smiech)

Zdenka Wenzlová ŠVÁBEKOVÁ: Bojujeme za práva zvierat a človeka nechávame zomierať v kanáli ako krysu

Aj práve preto pre mňa bolo motivačné pozrieť sa na novinársky svet z tej druhej strany a sledovať, že sú novinári a tiežnovinári, aj ako redaktori pracujú, ako vytvárajú témy, ako fabrikujú aféry, no zistila som aj to, ktorí chodia na rozhovor s predsedom strany pripravení a ktorí naopak, alebo ktorí z nich sú vždy profesionálni. Vtedy tých profesionálnych bolo viac. Takže pozícia hovorkyne – pre mňa veľká skúsenosť, veľká škola. Pomohlo mi to naučiť sa v politike čítať medzi riadkami. Úžasné je, že s viacerými kolegyňami hovorkyňami, ktoré sme v tom období spolu prichádzali do kontaktu, sa doteraz priatelíme. Takže mne politika priniesla aj veľa krásnych vzťahov, ktoré držia pohromade dodnes.

Prečo si napokon z politiky odišla – vzišla z tohto obdobia aj nejaké kniha? Vzíde z toho obdobia možno raz nejaká kniha?

Práca hovorcu politickej strany – ak sa celé dni nečešeš alebo nevyvaľuješ v kresle, ale vykonávaš ju poctivo a vieš, o čom tá pozícia je – znamená pracovný úväzok na sedem dní v týždni od rána do večera. Prakticky netušíš, či budeš mať niekedy v týždni voľný večer alebo aspoň polovicu soboty, aby si si doma upratala či nakúpila niečo do chladničky. Bežne ma telefonáty a otázky novinárov vytiahli aj z kina, keď sa čosi udialo. A je to v poriadku, nikdy som nereagovala podráždene. Je to ich práca, mojou prácou zasa bolo pomôcť vedeniu strany komunikovať s novinármi, ale pomáhať aj novinárom, aby dostali odpovede či stanoviská strany a jej predstaviteľov do svojich príspevkov a článkov. Veľmi ma to bavilo. Ale po piatich rokoch som sa práve pre enormné pracovné vyťaženie a absenciu osobného života rozhodla pre zmenu – a zhodou okolností aj predseda strany, takže sme sa vlastne zhodli na spoločnom odchode. Možno aj preto, že som práci dávala naozaj maximum, som si po odchode z politiky udržala s mnohými novinármi príjemné a korektné vzťahy i napriek tomu, že som pracovala v mediálne extrémne ostreľovanej strane. Veľmi si to vážim a vnímam to ako odmenu za prácu.

Venovala si sa aj životopisnej tvorbe, prečo si sa dala na písanie ženských románov, odkiaľ berieš námety?

Romány som skúšala napísať po rozhovorových knižkách, potom som vydala biografiu známej moderátorky a spomenutú hokejovú knihu, ale neskôr, po prieskume trhu som zistila, že si čitateľky pýtajú najmä príbehy zo života. Tak som naskočila na túto vlnu a už desaťročie sa venujem najmä románom.

Dá  sa na našom trhu z písania kníh vyžiť, alebo sa venuješ ešte niečomu inému? I keď, patríš k najčítanejším autorkám, a tvoje knihy sa predávajú aj v zahraničí.

Dá sa vyžiť z písania kníh, ak ich napíšeš viac za rok a predávajú sa dobre, prípadne máš už známe meno. Istý čas som sa venovala ešte poradenstvu pre politikov, avšak už nie pre slovenských, v súčasnosti tieto ponuky odmietam a venujem sa ďalej knižnému marketingu – navrhujem si celé marketingové kampane. Bola to pred rokmi napríklad bilbordová kampaň s mojou tvárou a novou knihou k románu Slečna nebezpečná, ktorá predaju pomohla tak, že už po dvoch mesiacoch bola vypredaná a vydavateľstvo muselo hneď zabezpečiť dotlač. Až po mne sa objavili podobné kampane iných autorov a kníh, pripravené a prezentované týmto spôsobom.

Áno, moje knihy prekladajú aj v zahraničí, zatiaľ je to najmä Česká republika, kde mi každoročne vychádza viacero knižiek. Mrzí ma, že som sa zatiaľ nerozbehla v ďalších šiestich krajinách, odkiaľ mám už niekoľko rokov ponuky na preklady mojich románov. V zmluvách si však vydavatelia žiadajú aj moju dlhodobú prítomnosť v danom štáte kvôli marketingu a propagačnému turné, čo si nemôžem dovoliť z dôvodu, že by som dlho bola ďaleko od svojich rodičov – a to určite nechcem. Verím však, že nejakú cestu nájdeme a spolupráca sa podarí, komunikujeme totiž priebežne a hľadáme tú správnu cestu. Nerada by som totiž vyslala knihu v nejakej krajine úplne do prázdna, bez reklamy, ako úplne neznámy autor. To by bolo veľmi neprofesionálne. Ja potrebujem mať pocit, že urobím pre knihu po jej vydaní v rámci propagácie maximum.

Jana Benková: Už sa so mnou ožeň, drahý!

Máš nejakú svoju agentku, alebo si zúročila pri marketingu všetky svoje vlastné skúsenosti z minulosti?

Dostala som a aj dostávam ponuky od nás i zo zahraničia. Zatiaľ som sa rozhodla, že sa budem zastupovať sama. Baví ma to.

Ešte stále čítajú ako prvé tvoje novinky sestra a Ľuba Slotová?

Už posielam rukopisy priamo vydavateľovi, takže on ich vidí ako prvý. (úsmev)

Čo robí spisovateľ, keď je pandémia? Nechýbajú mu zážitky, kontakty s ľuďmi? Zasiahla ťa táto doba nejako pracovne? 

Neviem, čo robí spisovateľ. Ja sa naozaj tak nikde netitulujem, cítim sa ako novinárka, ktorá sa venuje aj písaniu kníh. Spisovatelia sú pre mňa Hugo, Dostojevskij, Němcová, Puškin. Podjavorinská… Ale ak sa pýtaš na pandémiu, moju prácu neovplyvnila. Nie som typ, ktorý vyplakáva, som typ, ktorý rieši. A mám šťastie na vydavateľa, pán Drtinu, ktorý tiež nezalamuje rukami nad aktuálnou situáciou, ale myslí pozitívne a koná, funguje, naplno pracuje.

Nie, žiadne stretnutia mi nechýbali, existujú predsa telefóny, online spojenia. Písala som viac, mala som čas možno po prvý raz v živote oddýchnuť si od neustáleho pracovného kolotoča a dôsledne rozminútovaného denného režimu. Sama ako novinárka vieš, že novinár sa nikdy nezastaví, ak chce byť v obraze a dokonale informovaný. Neexistuje skutočný víkend ani voľná nedeľa. Žila som tak až do pandémie, počas novinárskeho pôsobenia aj v politike som žila, ako som už spomenula, v tej najvyššej pracovnej dynamike. Teraz som si vydýchla, oddýchla, viac som mohla pomáhať mojim milovaným rodičom. Nuž a oddych znamená čistú hlavu, vyššiu dávku inšpirácie, takže ja som si v tomto období našla a stále nachádzam aj pozitíva a teším sa na každý nový deň. Žijeme v čase mnohých obmedzení, ale v mene zdravia to v pohode akceptujem a všetko racionálne dodržiavam. Azda to nezakríknem, ale moji rodičia sa držia stále v plnom zdraví, to je pre mňa najdôležitejšie.

Lucia BALAGOVÁ: Zlata Dônčová značne ovplyvnila moju túžbu písať a tvoriť

Ako vnímaš súčasnú politiku, je iná, ako keď si bola priamo v nej? Zmenili sa voliči, politici, spoločnosť? K lepšiemu či horšiemu?

Som odjakživa švihnutá politikou a sledujem všetky udalosti od rána do noci, veľmi ma to zaujíma a zabávam sa na tom, čo sa tu deje. Iná možnosť zrejme neexistuje, tých absurdností a amaterizmu je naozaj priveľa. Som krôčik od presvedčenia, že do najvyššej politiky sa hrnú iba nikde inde neuplatniteľní ľudia. (smiech)

Žijeme v zaostalej krajine a žiadna prichádzajúca politická reprezentácia ju nevie posunúť ďalej. Je raritou, že tu nikto nevie poriadne manažovať malinký fliačik zeme s piatimi miliónmi obyvateľov. Extrémne slabo na Slovensku funguje polícia – a stále sa to zhoršuje, necítim sa tu bezpečne, veľmi slabé sú mnohé samosprávy, ktoré ani netušia, ako majú občanovi slúžiť. Stačí sa pozrieť na Trnavu alebo na Bratislavu, ako zaspali 30-ročné obdobie. Konštantne spiace magistráty, ktoré zásadné problémy občanov absolútne nevedia riešiť.

V Bratislave je viditeľnejšia surová činnosť developerov než prínos úradníkov a spomedzi mestských častí fungujú správne a dobre možno dve. Inak akoby tí úradníci ani do práce nechodili, pritom na ich mzdy idú mesačne státisíce z daní obyvateľov. Neviem, či sa bez silného tlaku verejnosti a nárokov na úradníkov niečo zmení, pričom potrebujeme zmenu naozaj zásadnú. Hlboký rez vo všetkých oblastiach.

Potrebujeme zmenu naozaj zásadnú, hlboký rez vo všetkých oblastiach.

Prekvapuje ma, že nám vývoj na Slovensku negeneruje skutočne novú, modernú politickú generáciu, ktorej by sa chcelo pracovať, zároveň tou prácou niečo aj reálne zmeniť a nastaviť na úroveň 21. storočia. Pritom poznám v samosprávach starostov, primátorov, pred ktorými sa skláňam, koľko práce dokážu denne urobiť pre svojich obyvateľov – a vtedy si želám, aby sme raz na takého mali šťastie aj v mestskej časti Podunajské Biskupice v Bratislave, kde bývam. Tu je aj aktuálna samospráva extrémne slabá, dokonca mám informácie od poslancov, že vedenie samosprávy nedokázalo zhotoviť za rok 2020 záverečný účet obce, ani rozpočet na rok 2022, čo veľmi skomplikovalo mnohé ďalšie činnosti, ktoré iniciovali poslanci. Samospráva nedostatočne informuje nielen občanov, ale dokonca aj poslancov miestneho zastupiteľstva, a napríklad miestny dlhodobo nečinný bytový podnik, na ktorý má mestská časť dohliadať, ani za rok a pol s novým vedením nedokázal v paneláku, v ktorom bývam, zhotoviť a vyvesiť ani len elementárnu vec – domový poriadok. (smiech) Absentujú nám tu stovky ďalších zásadných riešení. Na sťažnosti občanov či žiadosti o informácie odpovedá vedenie tejto samosprávy arogantne a až úsmevne absurdne, prípadne neodpovie vôbec. Pozoruhodné. Raj pre všetky kontrolné orgány.

Naopak, všetci tí šikovní starostovia či primátori, ktorí odvádzajú vo svojom priestore excelentný kus práce, do vysokej politiky ísť netúžia – až tak ich všetky politické figúrky, ktoré sa nám tu mihajú pred očami, odradili a demotivovali posunúť sa vyššie.

Mrzí ma to rovnako, ako keď vidím, že sa zhoršuje kvalita niektorých médií. Niektoré denníky sú plné gramatických a štylistických chýb, a keď si napríklad pozriem priamy prenos z tlačoviek politikov, som šokovaná, ako sa neprofesionálne pýtajú mnohí novinári, nemajú prehľad, rozhľad, vedomosti, nevedia jedným šmahom zotrieť ktoréhokoľvek politika, ktorý klame, zavádza alebo neovláda zákony. Počúvajú a čušia. Kvalitných redaktorov máme doslova iba hŕstku, pričom dnes novinári nemajú ani vážnych súperov, nie je totiž vôbec náročné zdolať ani tých zdanlivo lepšie rétoricky vybavených politikov. Z toho mi je smutno, lebo z ich nepripravenosti a absencie dôraznosti či dôslednej kontroly médií profitujú práve neschopní a špekulantskí politici.

Priniesla ti táto doba, ktorú prežívame, do cesty aj nejaký námet, ktorý možno knižne spracuješ?

Každé obdobie mi prináša námety. Kam sa pozriem, tam námet. Aj preto ešte žijem aj na Slovensku, lebo toto je naozaj nevyčerpateľná krajina, v ktorej sa dejú veci, aké by som nedokázala vymyslieť ani pri mojom obrovskom objeme fantázie. (smiech) Všetko to potom vkladám do kníh, nepíšem totiž klasické vzťahové romány podobné telenovele so všeobjímajúcim sladkým koncom. Píšem príbehy skutočných ľudí, nie umelé výmysly, konfrontujem tam aj realitu každodenného života v tomto štáte, kde už prestávam rozumieť asi všetkému, čo sa tu deje…

Takže stačí sa mi iba rozhliadnuť po okolí a inšpirácie mám na desať ďalších kníh. Do každej knihy sa však usilujem napchať aj tú pozitívnu iskru, ktorú v sebe nosím, nechcem totiž, aby čitatelia pri mojich knihách trpeli, naopak – želám si, aby si oddýchli a zabavili sa. Zábavný bude aj môj nový jarný román.

Aké sú tvoje najbližšie plány?

Napísať ďalšie knihy, ktoré ľudí nabudia pozitívne. (úsmev) Na jar vyjde román Už sa so mnou ožeň, drahý – veselá knižka o tom, ako to dopadne, keď je žena posadnutá svadbou. V druhom polroku to bude prekvapenie na vianočný trh, ktoré mám už tiež hotové.

Pýtala sa Hena Ďurovová

Foto: archív

Ak sa vám článok páči, zdieľajte ho na Facebooku a dajte o ňom vedieť svojim priateľom. Pridajte sa k nám aj na Telegrame https://t.me/nnnoviny. Ďakujeme.

Prečítajte si tiež

Najnovšie články