24.1 C
Nitra
utorok, 28 júna, 2022

Zdenka Wenzlová ŠVÁBEKOVÁ: Bojujeme za práva zvierat a človeka nechávame zomierať v kanáli ako krysu

Poznáte knihy spisovateľky Zdenky Wenzlovej Švábekovej? Hovorí sa, že vami otrasú. Prečo?  Otvoria mnohé otázniky a zamyslenia, ale často spustia i príval sĺz. No ako vravia jej čitateľky, v príbehoch cítiť i veľké srdce autorky. Poukazuje na potrebu osvety, ktorá je tak prvým krokom k zmene.

Nesmieš povedať (2018), Navždy prekliata (2018), Naposledy plačem (2019), Nehľadaj pravdu (2020), Nemusíš prosiť (2021) –, Neviem plávať (2021) -,  príbehy s nezabudnuteľnou pečaťou NP. Príbehy, ktoré píše sám život.

Teší ma, že vám môžem sprostredkovať rozhovor s touto vzácnou a aktívnou ženou, ktorá  sa aj vo svojom pokročilom veku okrem písania venuje tiež podnikaniu a sociálnej práci.

Zdenka Wenzlová ŠVÁBEKOVÁ: Bojujeme za práva zvierat a človeka nechávame zomierať v kanáli ako krysu
Zdenka Wenzlová ŠVÁBEKOVÁ

Zdenka, kedy ste začali písať a čo vás k tomu viedlo?

Zaujímavá otázka. Pokiaľ mi pamäť siaha, píšem asi od desiatich rokov. Prevažne to boli pokusy o verše, ktoré končili v zásuvke môjho detstva. Súčasne som písala akýsi denník pocitov, zážitkov a predstáv o tom, čo chcem a ako si veci predstavujem, po čom túžim, čo som zažila. Už v detstve som mala predstavu, že raz budem spisovateľkou a aj doma mi  často  vraveli, že mám bujnú fantáziu. Žiaľ, nie vždy sa dá ísť pevne za svojím cieľom a hlavne nie vtedy, ak nie sú vytvorené podmienky. Môj pokus uskutočniť ambície začal až keď som oslovila básnika Vojtecha Mihálika, ktorý bol v tej dobe riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Vojtech Mihálik sa dlhé roky venoval mladým adeptom poézie, pomáhal im a učil ich takzvanému básnickému remeslu. Tým lepším uverejňoval básne v prílohe Nového slova a jednou z nich som bola aj ja. Vravel mi, že moja tvorba je zrozumiteľná a jemu osobne blízka. Politická situácia v tej dobe mi neumožnila vydať zbierku básni, čo ma dosť odradilo. Po rokoch som sa chytila možnosti a publikovala v rôznych novinách, časopisoch, dokonca som dostala svoju rubriku aj podnikovom časopise. Prevažne to boli tematické úvahy, verše a recenzie na verše iných autorov. Písať som nikdy neprestala, ale viezla som sa dobou, ktorá mala iný smer a pravidlá. K sociálnej sieti som sa dostala ako podnikateľka a využila občasné uverejňovanie básní. Podarilo sa mi upútať zopár ľudí z literárnej oblasti a vznikol tlak, aby som vydala zbierku. Od nakopnutia po realizáciu neprešiel dlhý čas a zbierka básní Roztavené putá bola na svete.

Knižne ste debutovali svojou básnickou zbierkou Roztavené putá (2017). Ukážky z tejto zbierky pravidelne publikujete aj na svojom FB profile. Čo pre vás znamená poézia?

Sociálnej sieti FB aj Instagramu som vďačná nielen za možnosť prezentácie mojej tvorby, ale hlavne za to, že umožňuje čítať aj tým, ktorí si knihy kúpiť nemôžu, či už kvôli nedostatku financií alebo z iných dôvodov.  Poézia je výsledkom hĺbky pocitov a emócií autora. Tak ako si aj Vojtech Mihálik vo svojej tvorbe všímal neradostné osudy žien, idem aj ja touto cestou a nielen v poézii. Vo verši stvárnim svoje subjektívne pocity a idem ostro k téme. Píšem o láske v jej akejkoľvek podobe. Neopätovanej, neúprimnej, zakázanej, oklamanej, ale aj o tej dychberúcej, pre ktorú sme schopní robiť zázraky a obetovať sami seba.

Veršami sa posúvam k úvahám. Vyjadrujem nimi, čo trápi iných a doslova priamo cez seba prelejem akúkoľvek emóciu. Som známa tým, že najradšej píšem v prvej osobe a čitateľ má pri čítaní odrazu dojem, že píšem o jeho pocitoch a o tom, čo prežil. Občas sa stane, že priatelia zostanú v strehu a pýtajú sa ma: Čo sa stalo? Mysliac si, že píšem o sebe.

Pre mňa to znamená, že som maximálne uveriteľná. A keď moja báseň niekomu pripomenie jeho vlastné pocity, nájde v nej sám seba, svoju traumu, lásku, nádej a osobný pokoj, vtedy si poviem, že moja tvorba má zmysel. Som šťastná, že môžem pomôcť aj slovom, ak by sa minuli iné zdroje. Slovo má veľkú silu. A písané veršom sa zaryje hlboko, lebo sa obratom ozýva vo vás ako melódia obľúbenej piesne.

Čo okrem písania robíte? Aké sú vaše koníčky?

Milujem kvety, tomu sa často venujem vo svojej záhrade, ktorá je už prispôsobená viac oku ako k užitočnosti. Môj vyslovený relax je chvíľa pokoja, ktorý si užívam na terase s pohľadom na to okolo seba, čo som vytvorila, či mne niekto blízky.

Neviem a asi sa nikdy nenaučím úplne oddychovať. Som pomerne akčný človek a ak sa chvíľu niečo okolo mňa nedeje, tak isto niečo zorganizujem. Nepochybne sa rada stretávam s ľuďmi a vediem s nimi rozhovory. Mojím koníčkom je pomoc iným. Nie vždy to musí byť pomoc materiálna. Občas si nájdem, ako bosorka, svoju obeť, v ktorej sa snažím nájsť potenciál a motivujem ju k výkonom. Potom sa na sociálnej sieti objavujú smerom ku mne slová vďaky a nikto nevie prečo. Už sa ma aj môj manažér spýtal, či som matka Tereza. To zďaleka nie som, aj keď sa jej vekom začínam približovať. Som človek, ktorý má radosť z úspechu iných. Znie to čudne?  Možno. Tí, ktorí ma poznajú vedia, že je to tak. Kiež by mali tento koníček mnohí, nebolo by na svete toľko závisti a zloby.

Zdenka Wenzlová ŠVÁBEKOVÁ: Bojujeme za práva zvierat a človeka nechávame zomierať v kanáli ako krysu

Vo vašich knihách sa stretávame so skutočnými príbehmi slovenských žien, ktoré sa častokrát ocitli v zložitej životnej situácii. Rezonuje téma týrania žien, či detí. Čo pre vás táto téma znamená?  Odkiaľ čerpáte námety?

Téma žena, je pre mňa nevyčerpateľnou studnicou nápadov, pocitov a emócií. Prečo slovenská kniha, slovenská žena, keď marketingovo letia cudzí autori, alebo príbehy posadené do iných krajín, s nie slovenskými menami? Som známa tým, že podporujem všetko slovenské a nie iba knihy a autorov.

Aj na Slovensku je veľa tém, o ktorých sa dá písať, na mnohé poukazovať. Jednou z nich je zneužívanie detí, týranie žien a život ženy presne v tom formáte ako ho žije. Naozaj, život ženy je často na hrane únosnosti. Námety na túto tému sú všade okolo nás. To iba my zatvárame oči, uši a pre mnohých to nie je marketingová téma a z toho dôvodu do nej nejdú. Od nepamäti pomáham sociálne slabým ženám a chorým deťom. Moja pomoc spočíva aj v množstve rozhovorov, v ktorých sa dozvedám o živote ženy viac ako ten, ktorí nechce, alebo nevie počúvať. Tak vznikali aj  vznikajú básne. Za každou z nich je príbeh ženy, matky. Myšlienka prišla akosi znenazdania a dopytom… „Napíšte o mne.“ Predchádzal tomu rozhovor s mojím vnútrom. Pýtala som sa samej seba, či tak ťažkú tému dám a či ju budem vedieť emočne spracovať. Potom bolo dôležité zabezpečiť záujem vydavateľa a nároky tretej strany.   

Ako vo vašej „dielni“ vzniká nová kniha? Máte prípadne pri písaní nejaký rituál?

Mnohí autori povedia, že musia mať „slinu“ alebo že ich musí kopnúť „múza.“ Ja mám pred sebou narastajúci počet príbehov a každou vydanou knihou sa ponuky množia. Výberom jedného z nich sa musím rozhodnúť, či ho budem schopná aj emočne spracovať. To ale nie je všetko, musím si byť totiž istá, že budem vedieť kostru príbehu obliecť mojimi slovami do takých šiat, ktoré čitateľov oslovia a budú sa páčiť. Po tejto konzultácii samej so sebou začínam písať. Ak si myslíte, že to mám ľahké, tak to isto nie. Často potrebujem doplnkové informácie a niekedy osobnú, alebo aj telefonickú konzultáciu s hlavnou hrdinkou príbehu. Rozhovor sa naťahuje ako guma a veľakrát viazne pri spomienkach, sprevádzaných slzami. Stáva sa mi, že nedostanem podrobnejšiu  informáciu a musím si niektoré fakty preveriť. Ako rokmi vyprchajú emócie, tak sa z pamäti vytratia aj potrebné detaily. Ak písanie ide, moja poloha nie je sediaca za počítačom a ťukajúca do klávesnice. Píšem výlučne na notebooku a v absolútnej relaxačnej polohe, aká vyhovuje mojej chrbtici. Asi toto by som nazvala rituálom.

Neviem písať hodinu a pokračovať vo varení. Na príbeh potrebujem svoj pokoj a čas. Inak by to dopadlo, ako pri čitateľke, ktorá mi napísala, že sa tak začítala do deja až jej prihorela ryža.

Ktorá z vašich kníh je vám osobne najbližšia? Prečo?

Môj manažér spisovateľ Julien Dan, ktorý je zároveň mojím korektorom, vraví na každú novú knihu, že je najlepšia z jej predchodkýň. Ja osobne mám ale svoju  srdcovku, na ktorú nedám dopustiť a myslím, že so mnou súhlasí veľké množstvo čitateľov. Hlavnú postavu Janu z príbehu Naposledy plačem mám neustále pred očami. Nikdy doposiaľ som nevidela v žene toľko zmierenia a pokory snúbiacej sa s eleganciou a láskou k deťom. Jej príbeh som dopísala v slzách a silu na jeho dokončenie som čerpala v úcte k žene, matke. Až pri jeho dopísaní som pochopila slová, ktoré vyslovila v slzách s pokusom o úsmev, „Naposledy plačem.“ Knihu, príbeh Jany,  musíte čítať, aby ste pochopili moje silné emócie. Osobne si myslím, že nie je na svete čitateľ, na ktorého by príbeh Jany nezapôsobil podobne. Je to kniha pre všetky kategórie od osemnásť a viac, ale rovnako pre mužov, ako aj ženy.

Čo momentálne pre čitateľov pripravujete?

V decembri vychádza knižná novinka pod značkou NP, Neviem plávať. Každý príbeh je o niečom inom, hoci opäť o živote ženy. Nuž v tomto prípade, by som povedala o živote dvoch zrkadlovo podobných žien. Boj dcéry s matkou. Mnohé ženy si povzdychnú. Ja sama som matkou troch dcér a dlho som premýšľala, či chcem tento príbeh písať, či zvládnem emócie, ktoré potrebujem dostať do deja. Príbeh Alexandry a jej matky, nie je iba ich príbehom dvoch žien, to zistíte po jeho prečítaní. Na rozdiel od predošlých dvoch kníh, v ktorých bolo veľa situácií na začervenanie sa, v tejto knihe je erotika iba náznakom. Ale príbeh Alexandry a jej matky má silu skutočného života a mnohým ukáže, aký krutý vie byť osudný  bumerang. Opäť je to príbeh pre rôzne vekové kategórie a už v predpredaji valcuje čitateľskú obec.

Obyčajne keď vychádza kniha, mám už v notebooku začatý nový príbeh. V tomto prípade tomu tak nie je. Nikoho nechcem sklamať, ale zvažujem, či do toho ísť. Som po operácii očí, pri ktorej sa niečo stalo a ja, ktorá som do blízka videla, odrazu neviem čítať, ani písať bez okuliarov, ale žiaľ ani s okuliarmi. Priveľmi namáham oči, čo nie je dobré. Môj manažér mi s úsmevom navrhol, že ja budem diktovať a on písať. Zatiaľ to bola úsmevná ponuka, keďže je sám spisovateľ, nie až tak nereálna.

Vo svojom voľnom čase sa venujete poradenstvu v sociálnej oblasti. Môžete nám prezradiť viacej?

Venujem sa pomoci a tá má množstvo podôb. Mnohí si nevedia poradiť pri rozvode, pri vymáhaní výživného a advokát je drahý. Tieto bežné podania im viem v spolupráci so svojou kolegyňou spraviť zadarmo. Rovnako im radím na aké inštitúcie sa majú obrátiť. Kde hľadať pomoc aj v prípade týrania, straty domova, šikany a iných traumatizujúcich situácii. Nie vždy je potrebná materiálna pomoc, či krajec chleba, ako tomu vravím ja.  Aj objatie slovom pri zlyhaní, alebo strate sebadôvery, veľa zmôže. Stretávam sa s nezvládnutou emóciou, psychickou traumou pri strate dieťaťa, práce, manžela. Zastávam názor, že nie je potrebné liečiť všetko analgetikami a naozaj sa mi to osvedčilo aj v praxi. Zožať výsledok svojej dobrovoľnej námahy je úžasný pocit zadosťučinenia.

Čo vnímate ako najväčší problém v sociálnej oblasti a čo by ste zmenili, ak by ste mali čarovný prútik?

V prvom rade by som len tak do priestoru položila dve otázky. Čo sme to za spoločnosť, že dopustíme, aby sa ocitol človek bez domova a na ulici ako pes, aby žil v kanáloch, ako krysa? Čo sme to za spoločnosť, ktorá dopustila, aby matka s dieťaťom zostala bez domova, bez financií potrebných k životu a nikde sa nedovolala pravdy a pomoci? Žiaľ, ani do centra pre osamelé matky s deťmi ju nezoberú, keď nemá na poplatok za ubytovanie. Mnohým som pomohla  naštartovať svoju silu vôle slovom, radou, finančne. Pomohla im nájsť ubytovanie, prácu. Niektorí sa ozvali ako sa im darí, iní nie. To ale nebolo mojou podmienkou. Pomáham v anonymite  a neočakávam nič. Hoci správa o tom, ako sa im darí, poteší. Zastávam názor, že ak sa pomôže čo len jednému človeku, má moja misia na tomto svete zmysel.

Rozoberať v tomto článku tému krívd, ktoré spoločnosť, v ktorej žijeme, dopustila, je zbytočné a ja nerada hádžem hrach o stenu, aby zmäkol. Sama som sa neraz pokúšala poukázať na bolesti žien, dokonca aj v prezidentskom paláci. Môj výkrik, ako ani výkrik mnohých nebolo počuť. V tomto štáte chýbajú sociálne istoty. Čo by som teda menila?

Možno niekomu prídem ako idealista, ale neverím mávnutiu  čarovným prútikom. Ak by ale predsa pomohlo ním mávnuť, chcela by som, aby mal každý človek bez ohľadu na farbu pleti, vyznania, právo na prácu, bývanie. Aby žiadna matka nezostala so svojimi deťmi na ulici, alebo v rukách tyrana. Aby všetky deti mali milujúcich rodičov a vyrastali v rodine, kde je prioritou láska.

Zdenka Wenzlová ŠVÁBEKOVÁ: Bojujeme za práva zvierat a človeka nechávame zomierať v kanáli ako krysu

Spomínate si na nejaký inšpiratívny, pozitívny príbeh, kedy sa niekomu podarilo pomôcť?

Spomínam si na všetky príbehy, dávne aj nedávne. Spomínam, dokonca ich mám v blízkosti a denne sa s nimi stretávam aj na sociálnej sieti. Ak by som uviedla príbeh, siahla by som do anonymity toho ktorého človeka, ženy, muža. Hoci aj nepoviem meno, nemám súhlas rozprávať ich príbeh a odhaliť svetu traumu, čo by možno ublížilo ich sebavedomiu. Nie je to príbeh na ktorého spracovanie do knižnej podoby mám písomný súhlas hoci sú zmenené mená aj miesto deja. 

Čitatelia sa pod mojimi príspevkami často stretnú so slovami vďaky od konkrétnych osôb. Prečo myslíte?

Inšpiratívnymi sú príbehy žien v mojich knihách, pretože aj to je jedna z pomocí, ktorú podám. Isto budete so mnou súhlasiť, že vyrozprávať svoj príbeh a ísť s kožou na trh nedokáže každý. Úľava je v každom prípade istá.

Nie každý človek je schopný venovať sa sociálnej práci. Vyžaduje to nielen čas a empatiu, ale tiež schopnosť emočne, vhodným spôsobom „spracovávať“ tieto príbehy. Čo však môžeme každý napriek tomu pre druhých v tejto veci urobiť?

Súhlasím a často mi je kladená otázka, ako dokážem spracovať v sebe tie príbehy a ako sa s tým vysporiada môj organizmus. Nie je to ľahké čítať, a nie je to ľahké písať. Buďte šťastné milé dámy, že to nemusíte prežiť. Asi tak by som to zhrnula, hoci mnohé ženy majú svoj príbeh, ktorý sa výrazne podobá na príbeh Lenky z knihy Nesmieš povedať, na príbeh Lindy z knihy Navždy prekliata, na príbeh Jany z knihy Naposledy plačem, na príbeh Viktórie z knihy Nehľadaj pravdu, na príbeh Rebeky z knihy Nemusíš prosiť, na príbeh Alexandry z knihy Neviem plávať.

Čítajte príbehy žien, zoberte si ponaučenie, poobzerajte sa po svojom okolí a nezatvárajte oči,  dvere pred pomocou iným. Predstavte si reakciu, keď vidíte na ulici opusteného, zbitého psa. Voláte útulok, oznamujete to slobode zvierat, alebo tí citlivejší si ho zoberú domov. Čo spravíte, keď vidíte ležať na zemi v kartóne, či na lavičke človeka bez domova? Čo spravíte, keď vás prosí o kus chleba, či jedno euro? Odvrátite hlavu na druhú stranu, pohoršíte sa, zahundrete. Alebo voláte policajtov, záchranku, hľadáte mu domov, ubytovňu, dáte dvacku, či si ho nebodaj zoberiete domov, ako toho opusteného zraneného psíka? Bojujeme za práva zvierat a človeka nechávame zomierať v bolestiach na ulici, alebo v kanáli ako krysu.

Už viete, čo by ste mali spraviť?

Čo by ste odporučili ženám v zložitej životnej situácii?

Rozhodne v sebe prebudiť silu vlastnej vôle. Kto ma pozná, vie o čom hovorím. V prvom rade musí sama chcieť a spraviť pre svoju záchranu maximum, nie spoliehať sa na iných. Pomoc iných môže byť aj výrazná, ale ak žena nemá silu a ochotu víťaziť, pomoc iných je slabým odvarom a niekedy aj márna. Aj to sa mi už stalo pri pomoci mamičke s dieťaťom. Ale v zložitej životnej situácií nie sú iba ženy. Často sa v nej ocitnú muži a či už svojou vinou, nepozornosťou, ľahostajnosťou, alebo dôverčivosťou, prídu o všetko, čo roky budovali. Nie každý potrebuje peniaze, nie každý bývanie. Často je to možno nakopnutie prebudením sebadôvery, hľadaním jeho potenciálu a objatím slova, v ktorom je záujem a láska k človeku. Narodili sme sa z lásky, možno to bol u niekoho iba prítomný okamih, ale láska k človeku nás musí sprevádzať celým životom. Vtedy nájdeme aj svoj pokoj v duši.

Aké je vaše životné motto?

Nikdy a nič nevzdať, pretože každý problém trvá jeden deň, druhý deň je dňom na jeho riešenie.

Blížia sa Vianoce. Aký darček by ste si predstavovali pod stromčekom?

Byť milovaná, byť so svojimi deťmi, blízkymi a prežiť túto nepriaznivú dobu v zdraví primeranom môjmu veku.

Žiadny dar na svete nenahradí lásku človeka, ku všetkému živému na zemi.

Spomínate si na nejaký dar, ktorý vás v živote obzvlášť potešil?

Trikrát som dostala dar v podobe svojich troch dcér. Potom trikrát v podobe vnúčat a raz v podobe pravnúčika. Každý rok sa moje dary rozširujú, onedlho očakávam ďalšie pravnúča. Čo môže byť krajšie ako dar v podobe života?

Všetky ostatné dary potešia a často aj prekvapia v podobe kytíc ruží, ktoré doručí kuriér,  často aj bez odosielateľa. Milujem kvety, ktoré mám v ruke, či pred očami , cítim ich vôňu a lásku darcu. Vždy s úsmevom vravím, obdarujte ma nimi za života, po smrti ich už neuvidím. Tak je to aj s láskou a pozornosťou. Venujme ju svojim blízkym za života, aby sme neskôr neľutovali stratený čas, ktorý nepretočíme ako ciferník na budíku. Spätný chod našich myšlienok bude bolieť v bumerangu života.

Čo by ste našim čitateľom chceli odkázať?

Nikdy nič nevzdávajte, kráčajte s plným odhodlaním za svojím cieľom a nedajte sa odradiť nikým a ničím. Sila vlastnej vôle a láska robí divy.

Verte mi, aj keď neviete…, ja som toho príkladom.

Rozhovor pripravila Lucia Balagová

Všetci

Nerozumiem tomuto svetu,

mňa trápi,

čo netrápi teba.

Teba začne nahlodávať to,

čo mňa už prestalo.

Ty riešiš neveru radikálne,

mňa obišla potichu.

Ja riešim prázdne konto,

ty sa topíš v prepychu.

Naháňame zisky,

míňame lásky

a strácame čas v bitke o majetky.

Dávame si dary,

Ale vytráca sa z nás úprimnosť.

Máš v pláne byť nesmrteľný,

môj plán je dožiť bez bolesti,

Len v jednom sme si rovní,

všetci odídeme z tohto sveta

bez ničoho a bosí…

zo zbierky Roztavené putá (2017)

www.zdenkapiseprevas.sk

Ak sa vám článok páči, zdieľajte ho na Facebooku a dajte o ňom vedieť svojim priateľom. Pridajte sa k nám aj na Telegrame https://t.me/nnnoviny. Ďakujeme.

Prečítajte si tiež

Najnovšie články