15.5 C
Nitra
streda, 25 mája, 2022

Toto nie je vojna o Ukrajinu, ale o nový svetový poriadok, píše Eduard Chmelár

Rozhodnutie Vladimíra Putina uznať nezávislosť Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky a vyslať do odštiepeneckých regiónov ruskú armádu je za čiarou čohokoľvek, čo by sa dalo v medzinárodných vzťahoch akceptovať.

V týchto otázkach mám dlhodobo jednoznačný a konzistentný postoj: bez ohľadu na to, či ide o Kosovo, Krym či Donbas, je v najvyššom štátnom záujme Slovenskej republiky neuznávať tieto veľmocenské dobrodružstvá a stáť pevne na strane medzinárodného práva a územnej zvrchovanosti a celistvosti jednotlivých štátov. Tu by mohla byť bodka. Ale také jednoduché to nie je.

Vojnoví štváči, ktorí tu niekoľko týždňov takmer nepríčetne stupňovali napätie, môžu jasať, že vyprovokovali svoju malú vojnu. To, že sa zmýlili všetci – spravodajské služby, ktoré hlásili termín rozsiahlej invázie častejšie ako predpoveď počasia; politici i médiá, ktoré blúznili o tom, že Rusko sa chystá bombardovať Kyjev; aj my ostatní, ktorí sme predpokladali, že Putinove vojská zostanú na hraniciach s Ukrajinou a iba vytvárajú tlak na diplomatické rokovania – je výsledkom cielenej informačnej vojny, ktorá prebiehala medzi oboma blokmi v uplynulých týždňoch.

Róbert MERVA: Komu tu ide o krk?

Carl von Clausewitz nás v klasickom diele O vojne upozorňuje, že väčšina správ, ktoré vo vojne dostávame, je nepravdivá. Zo strachu ľudí sa rodí nová sila lži a nepravdy. Každý človek je spravidla ochotný uveriť skôr zlej ako dobrej správe, každý je náchylný zveličovať to zlé a každý začne napokon váhať, lebo si myslí, že sa mu okolnosti ukazujú inak ako predpokladal. Cieľom je zmiasť protivníka tak, aby prestal veriť svojmu úsudku.

Aj preto som presvedčený, že Putin nebol „dávno rozhodnutý zaútočiť“, ako ho vykresľovali západné médiá, ale jeho rozhodnutie sa rodilo postupne v závislosti od správania druhej strany, a napokon sa môže stať práve tak jeho triumfom ako aj jeho najväčšou životnou chybou. Je rovnako nečakané, ako keď šachový veľmajster prestane hrať svoju zvyčajnú partiu a začne hrať ruskú ruletu, čo môže vyvolávať dojem, že sa zbláznil, pretože doteraz sa správal racionálne.

No rovnako treba brať do úvahy, že tieto rozhodnutia majú aj svoju históriu. Minské dohody neporušil včera Putin ako prvý. Minské dohody sú dlhodobo v stave klinickej smrti, pretože ich odmieta plniť Ukrajina, hoci boli schválené Bezpečnostnou radou OSN a sú teda pre ňu medzinárodnoprávne záväzné. Napriek tomu Západ na Kyjev nikdy netlačil, aby si tieto záväzky plnil. Podobne sa Rusko včera vysmialo Západu, keď ako súčasť zmlúv s Doneckou a Luhanskou ľudovou republikou presadilo právo využívať vojenskú infraštruktúru a vojenské základne na ich území Ozbrojenými silami Ruskej federácie. Ak vám to pripomína našu DCA, šípite správne – je to jasný odkaz Spojeným štátom, ktoré so svojimi satelitmi uzatvárajú zmluvy o rozmiestnení Ozbrojených síl USA v nárazníkovom pásme.

Čo znamená stáť za Ukrajinou?

Včerajší prejav ruského prezidenta možno označiť bezpochyby za prelomový, historický a v istom zmysle znepokojujúci. Znepokojujúci preto, lebo bolo cítiť, že Vladimír Putin prestal veriť na dohodu so Západom, že je nahnevaný (občas lapal po dychu), že je pod silným domácim tlakom a že sa rozhodol hrať vabank.

My v Európe občas podliehame ilúzii, že stačí vymeniť Putina za nejakého iného Rusa a všetko sa zmení. Omyl. V základných otázkach štátnych záujmov existuje v Rusku neobyčajne silný konsenzus – zahraničnú politiku Kremľa schvaľuje aj opozícia, vrátane väzneného západného maskota Alexeja Navaľného (ten je dokonca oveľa tvrdší nacionalista ako súčasný prezident).

To, čo ma na prejave Vladimíra Putina vyrušovalo, bol práve jeho nacionalistický historický úvod, v ktorom neobyčajne dourážal a ponížil Ukrajinu. Nazvať zánik Sovietskeho zväzu „rozpadom historického Ruska“ môže vyvolať ešte salvy smiechu v Arménsku či Uzbekistane, ale spochybňovať identitu nejakého štátu tak ako to urobil v prípade Ukrajiny a nazývať ju „historickou chybou, ktorú treba napraviť“, už môže uraziť a zomknúť každý národ.

Putin sa správal k Ukrajine bez rešpektu a pôsobil, akoby sa naozaj rozhodol oživiť ideu cárskeho Ruska. Ak je to pravda, potom sa treba postaviť za Ukrajinu so všetkou rozhodnosťou.

Lenže, čo dnes znamená stáť za Ukrajinou? Stáť za ukrajinským vedením, čo je to isté ako stáť za Bielym domom, Pentagonom a CIA? Alebo stáť za zneisteným ukrajinským národom, ktorý sa právom obáva o svoju budúcnosť? Alebo stáť za nešťastným obyvateľstvom Donecka a Luhanska sužovaného vojnou (pričom sa z našich médií nedozviete, že väčšinu obetí bojov tvorí ruskojazyční civilisti)?

Keď sa Putin vysmieval Ukrajine, že je len kolóniou s bábkovou vládou, keď hovoril o tých, ktorí „obsadili a držia vládu v Kyjeve“, pohŕdavo naznačoval, že táto krajina je riadená zo zahraničia. Všetci vieme, že napriek drsnému jazyku nebol ďaleko od pravdy. Američanom ide o Ukrajincov asi tak ako o Papuáncov. Jasne im to dali najavo, keď im povedali, že im pošlú zbrane, ale nebudú za nich bojovať. Už vtedy im malo dôjsť, ako vážne to myslia s tou ochranou Ukrajiny. Sú to pre nich len živé štíty v konečnom ťažení proti Rusku. Za celý ten čas nebol úbohým Ukrajincom nikto schopný povedať pravdu, že po brexite na ich integráciu do EÚ nie sú finančné zdroje a s ich vstupom do NATO počíta v stave okupácie časti jej územia iba geopolitický analfabet. V tomto spore je Ukrajina zástupný problém.

Veľmocenský konflikt medzi USA a Ruskom nie je ničím iným ako bojom o novú podobu európskej i globálnej bezpečnostnej architektúry. A tí, ktorí týmto bolestivým zrodom nového svetového poriadku budú najviac trpieť, sú obyvatelia strednej a východnej Európy. Čím skôr si to uvedomíme, čím skôr opustíme starý propagandistický jazyk studenej vojny, tým lepšie. Nemôžeme povedať, že sme pred súčasnou eskaláciou napätia neboli varovaní.

Buď sa budeme cítiť bezpečne všetci alebo nikto

Pred pätnástimi rokmi predniesol Vladimír Putin na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii historicky najdôležitejší prejav na tomto podujatí, ktorý znamenal zlom v dovtedajších vzťahoch Západu a Východu. Tento prejav bol u nás dezinterpretovaný ako vyhlásenie vojny západným štátom. To je však nepochopenie posolstva ruského prezidenta.

Vladimír Putin obvinil Washington, že sa snaží svetu vnútiť svoju vôľu, že prakticky neobmedzene používa vojenskú silu v medzinárodných vzťahoch a že čoraz viac pohŕda základnými princípmi medzinárodného práva. Výsledok je, že sa už nikto necíti bezpečne. Preto vyzval na prehodnotenie architektúry globálnej bezpečnosti. Tým, že vo Washingtone a Bruseli tieto požiadavky odmietli, dosiahli jediné. Moskva odvtedy prestala dbať na to, čo si myslia o jej rozhodnutiach na Západe. Základné obrysy ruskej zahraničnej politiky sa od tých čias nezmenili a sú mimoriadne konzistentné.

Hlavným kameňom úrazu bolo rozširovanie NATO, ktoré označil za najväčšiu geopolitickú chybu Spojených štátov nielen legendárny architekt politiky zadržiavania Sovietskeho zväzu George Kennan, ale aj bývalý šéf diplomacie Henry Kissinger, bývalý veľvyslanec USA v Rusku Jack Matlock, bývalý minister obrany Robert McNamara a ďalší. Rozširovanie Severoatlantickej aliancie bolo v skutočnosti pyramídovou hrou. Z krátkodobého hľadiska navodzovalo pocit bezpečia, ale v momente, ako narazilo na záujmy jadrovej veľmoci, stalo sa skôr zdrojom zvyšovania nestability.

Militaristi často obviňujú Rusko, že rozumie len sile. Táto kríza však ukázala, že to bol práve naopak Západ, ktorý začal počúvať Rusko až po jeho demonštrácii sily na ukrajinských hraniciach. Situácia sa bude nebezpečne vyhrocovať dovtedy, kým v medzinárodných vzťahoch neprevládne nové myslenie.

Prvý, kto to pochopil, bol Emmanuel Macron, ktorý bezprostredne po návrate z Moskvy vyhlásil, že buď sa budeme cítiť bezpečne všetci alebo sa nebude cítiť bezpečne nikto. Je len na nás, či začneme riešiť tento problém alebo budeme naďalej vytvárať a podporovať atmosféru strachu, nenávisti a šovinizmu, ktorá je z historického hľadiska tou najpriaznivejšou pre vypuknutie vojnového konfliktu, ktorý si zdanlivo nikto neželá.

Ukrajine hrozí rozpad

Rozhodnutím s magickým dátumom 22. 02. 22 však Vladimír Putin prekročil Rubikon. Až do včerajška sa zdalo, že mu nejde o Ukrajinu, ale o zmenu medzinárodného poriadku, ktorý Spojené štáty vnútili svetu v čase, keď bolo Rusko slabé a zraniteľné po rozpade Sovietskeho zväzu. Zmena jeho postoja neukazuje, že šovinisti mali pravdu, ale že Moskva rezignovala na možnosť, že USA a EÚ začnú brať jej bezpečnostné obavy vážne.

Neústupčivosť Západu je pritom iracionálna, lebo štáty NATO odmietli hovoriť s Ruskom aj o tom, na čom im aspoň v tejto chvíli nezáležalo. Samotné ukrajinské vedenie nie je schopné pochopiť, že sa dostalo do geopolitickej pasce a že Ukrajine v tejto chvíli hrozí, že sa rozsype. Vydať sa vlastnou cestou môžu chcieť po tejto skúsenosti aj iné regióny a nielen na východe krajiny. A stále nevieme, o čom rokoval Viktor Orbán, poškuľujúci po Zakarpatskej oblasti, päť hodín s Putinom… Dezintegrácii napomáha nielen politika ruského prezidenta, ale aj a možno predovšetkým vnútorné problémy štátu, ktorý je v rozklade a o ktorých sa u nás nehovorí.

Nie je to fér voči samotným Ukrajincom, že k nim nie sme úprimní. Rozpadávajúci sa štát, ktorý pôsobí „akoby mala krajina konkurzného správcu“ (Vladimír Putin), ktorý rozožiera korupcia, ktorý funguje ako dŕžava rozparcelovaná oligarchickými klanmi na polofeudálne léna, ktorý je v prestížnom rebríčku Index of Democracy zaradený medzi hybridné režimy, ktorý prenasleduje menšiny tak kruto ako žiadna iná európska krajina, ktorý zakázal najvplyvnejšie opozičné médiá, ktorý vyše roka zadržiava lídra najpopulárnejšej strany a celej opozície v domácom väzení, ktorý prakticky nemá nezávislé súdy – takýto štát nepatrí do civilizovanej Európy ani omylom. V tomto konflikte hrá svoju vlastnú hru Rusko, svoju vlastnú hru hrajú Spojené štáty, ale Európa vrátane Ukrajiny svoju hru nehrá. Rusko chráni vlastné záujmy, lebo si uvedomuje, že keby nemalo jadrové zbrane, už dávno je roztrhané. Spojeným štátom sa podarilo odrezať Európu od Ruska a opäť si ju podriadiť a ovládnuť. Len my fňukáme, že nás Rusko rozdeľuje, hoci v skutočnosti sme rozdelení dávno na trójske kone USA (Poľsko, Slovensko, Rumunsko, pobaltské štáty) a európske jadro (Francúzsko, Nemecko, Taliansko) a neuvedomujeme si, že ten, kto nás rozdeľuje a kto už od čias Henryho Kissingera považuje zjednotenú Európu za definíciu ohrozenia národnej bezpečnosti, sedí vo Washingtone.

Nepodľahnime preto prvoplánovej panike a vojnovým štváčom, ktorí sa dvadsať rokov mýlili, klamali a zavádzali vás, ale teraz majú pocit, že svoje svedomie dokážu prekričať agresívnym burcovaním do konfliktu. Ešte stále môžeme zabrániť vojne – ak o to naozaj ide. Ale musíme spoločne pracovať na vytváraní atmosféry vzájomnej dôvery. Takýto proces si vyžaduje, aby sme nestupňovali iba požiadavky voči Rusku, ale ukázali mu aj prejavy dobrej vôle.

Rozhodne tým nemám na mysli ustupovanie vo veci suverenity Ukrajiny, ale vytváranie vzájomne výhodného bezpečnostného prostredia. Keď Vladimír Putin v prejave zatrpknuto spomenul, že sankcie voči Rusku zavedú tak či tak (hľadajú iba zámienku) a že je len otázkou času, kedy bude Ukrajina prijatá do NATO, znamená to, že koná ako líder, ktorý nemá čo stratiť a je pripravený brániť bezpečnosť svojej krajiny všetkými dostupnými prostriedkami.

Mier však môžeme dosiahnuť len vtedy, ak máme čo stratiť, ak nie sme zatlačení do kúta a ak máme priestor na prejav dobrej vôle. Mier neznamená porážku, ale zmierenie. Politici, ktorí pristupujú ku konfliktu s jadrovou veľmocou tak, že ju treba poraziť a zničiť, patria do kazajky, nie za rokovací stôl.

Text: Eduard Chmelár, fb

Ak sa vám článok páči, zdieľajte ho na Facebooku a dajte o ňom vedieť svojim priateľom. Pridajte sa k nám aj na Telegrame https://t.me/nnnoviny. Ďakujeme.

Prečítajte si tiež

Najnovšie články