Pozrieť na život a svet sa dá z rozličných uhlov pohľadu. Môžeme sa naň dívať očami dieťaťa, človeka v produktívnom veku, chorého človeka, starého či slepého človeka, ktorý ho vníma iba hmatom. Každý pohľad má niečo do seba, hoci pohľady starších, skúsených ľudí by mali byť tie, ktoré mladým pripomenú, že aj takto sa žilo v minulosti, aby sa toho, možno aj, vyvarovali v budúcnosti.
Nie, minulosť nie je vždy len dobrá alebo zlá, minulosť by sa mala pamätať preto, aby sa z nej človek poučil a aspoň sa zamyslel. Zamyslel nad tým, či to, kam sa teraz ženie, je to pravé „orechové“, alebo, či predsa len nebolo kedysi lepšie, keď za nás „nerozmýšľala“ technika a neničili sme si prírodu, ženúc sa za krajším zajtrajškom. Zaujímavé zamyslenie ponúka status, ktorý je síce citáciou z neznámeho webu, ale zverejnila ho aj Katka z Nitry. Je akoby stretom dvoch, od seba pekných pár rôčkov, vzdialených generácií. A začína úplne poeticky, otázkou malého dievčatka so zvedavými očkami: ,,Dedko, a ty máš vlastne koľko rokov?“ Určite stojí za to si ho prečítať.
Dôchodcovia, toto by ste mali vedieť skôr ako si začnete vybavovať penziu
Za svoje správanie voči iným si nesieme zodpovednosť
Dedko ho požiada, aby ho nechala na chvíľu popremýšľať, a potom jej hovorí: „Je pravdou, že keď som sa ja narodil, každá rodina mala otca a mamu. Bielizeň sme sušili na čerstvom vzduchu, na Mesiac ešte nevkročila ľudská noha a ľudia necestovali na dovolenky lietadlami. Nemali sme televíziu, ani kontaktné šošovky namiesto okuliarov. Keď som sa narodil, neboli počítače a nik nepotreboval psychoterapeuta. Ľudia si nedávali diagnózy, robil to iba lekár po ich vyšetrení. Policajtov a úradníkov som oslovoval ,,pane“ a ženy ,,slečna“ alebo ,,pani“. Keď žena nastúpila do autobusu, deti a mladí prirodzene vstali, aby uvoľnili miesto, ak bola tehotná pomohli jej vystúpiť. Muži dávali ženám prednosť, pomáhali im vyzliecť kabát, boli skutoční gentlemani pre skutočné dámy.“
Smutné je, že dnes sa musia dôchodcovia doslova prosiť aby mohli vôbec nejako vyžiť
Ale to nebolo všetko pri dedkovom opise toho, aké to bolo za jeho mladých čias. „V živote sme sa riadili Božími prikázaniami, zdravým rozumom, prejavovali sme úctu starším a poslúchali autority a zákony. Vedeli sme jasne rozlíšiť dobré a zlé a uvedomovali sme si, že za svoje správanie voči iným si nesieme zodpovednosť a nevyhneme sa následkom. Vzťahy v rodine boli trvalé a zväzky pevné. Nemali sme mobily a počítače, nepoznali sme DVD a Netlflix, či Instagram, ale čítali sme knihy a rozprávali sa. V izbe nám nesvietili svetielka, necítili sme paniku, keď sa nečakane vypla wifi. Neboli bankomaty a mikrovlnky. Zážitky a pocity sme prežívali naplno, nepotrebovali sme robiť fotky a videá, aby sme to dávali na facebook. Naše fotky boli čiernobiele urobené len pri výnimočných situáciách,“ pokračoval dedko vo svojich spomienkach z mladosti.
„Nepoznali sme rýchle občerstvenie, instantné polievky, umelé sladidlá. Tráva sa kosila, nefajčili sme ju. Áno, vlastne, keď sa tak zamyslím, som veľmi, veľmi starý,“ uzavrel dedko svoje spomienky. „No, dedko! Ty máš asi aj 200 rokov!“ zvolala prekvapene jeho vnučka. ,,Nie, drahé moje dieťa, mám iba 80,“ odpovedal jej dedko. Tak čo, milí mladí, strední, aj starí, čo vy na to? Ako vyznieva ten svet očami človeka, ktorý si už čo-to prežil? Nebolo to vtedy naozaj krásne? Bude mať dnešná mládež na niečo také možnosť spomínať? Lebo len z pozerania do mobilov, vysedávania pri počítačoch a tabletoch im žiadne krásne spomienky na život, ktorý im preteká medzi prstami nezostanú…
Dodo Púchovský
