Sedím na lavičke dedinského cintorína. Namiesto Domu smútku z čias socializmu tu stojí kaplnka, ktorá prežije všetky -izmy. Na jej boku je drevená lavička, len o nejaké storočie mladšia, ako kaplnka, no o čosi staršia, ako nás jeden z izmov nežne opustil. Dnes je mojim hostiteľom. K hrobu, ku ktorému by som chcela, nevyjdem. Nevadí. Sviečki odnesú tí mobilnejší a moja modlitba za tých, ktorým ich zapália, tiež nie je imobilná – doletí, kam treba.
Sedím a rozjímam
Nad čím? A vlastne – len sedím a nechávam sa unášať pokojom, ktorý tu panuje. Hlavná cesta je za kopcom, jej zvuky sem nedoliehajú a vtáčí spev ten pokoj len umocňuje. Sú to Božie zvuky, povedala by moja babka, keby tu tak mohla byť.
Ale veď ona tu aj je
Nie fyzicky, ale pozor na mňa dáva, či sa mi to páči, alebo nie. Na to, aby sa mi to nepáčilo, nie je dôvod, myslím si a mám chuť sa pomknúť, aby si prisadli. Modlím sa. Nie naučené modlitby, hoci aj na tie príde. Rozprávam sa s Bohom. Ďakujem Mu za to, i ono; aj za to, že tam môžem byť; že je tam „pre mňa prichystaná“ lavička, na ktorú hádže príjemný tieň akýsi strom; za … ale to už je medzi nami dvoma.
Strom
Má svoj vek, no verím, že ešte nejaký čas mu to (letokruhy) nikto nezráta. Slnko na stenu kaplnky krásne kreslí jeho tieň. Konáre sú pokrútené do bizarných, no zaujímavých tvarov. Také stromy vidno hádam len na cintorínoch.
Legenda
Kedysi, na prahu dospelosti, som čítala takú legendu. Neviem už, z ktorých končín sveta bola, no páčila sa mi. Podľa nej vždy, keď pochovajú človeka, na cintorínskom strome mu vyrastie vetvička a tá sa krúti a krúti presne tak, ako naše životné cesty. Preto sú vraj cintorínske stromy a ich konáre také pokrútené.
Také stromy vraj vidno len na cintorínoch. Hrčavé, s poskrúcanými konármi a konárikmi. A možno rastú všade. Popri ceste z práce domov. V susedovom dvore. V mestskom parku, či pri bráne miestnej školy.
Len na tom cintoríne sme akísi vnímavejší…
Eka Balašková
