Je slovenská škola bezpečným miestom pre dieťa? Môže v nej autenticky fungovať a hovoriť o svojich pocitoch bez strachu a potláčania? Zamýšľame sa nad dôležitou otázkou – aká je výchova v školách a z akých predpokladov, presvedčení vychádza? Aké osobnosti z detí vychovávame, ak sa ich snažíme „naprávať“ či už pozitívne, odmenami alebo negatívne, trestami a zastrašovaním? Má vyžadovanie sociálnych zručností spojených s vyjadrovaním emócií vo výkonových štandardoch na základných školách reálny základ? Porozprávala som sa s Petrom KURČÍKOM, jedným zo zakladateľov projektu Otvorené školy. Aj Otvorené školy vstúpili do diskusie o vzdelávaní 21.storočia, ktorú pred časom spustilo MŠ SR.
Peter, ste jedným zo zakladateľov projektu Otvorené školy. Čo vás k tomu viedlo?
Pochopenie, že skutočná transformácia v celej spoločnosti, nielen v školstve, sa udeje nenápadne – bez veľkých ohlasovaných reforiem. Táto transformácia vyžaduje zmeny v myslení, v hlbšom porozumení tomu, čo nazývame výchovou v rodinách a v školách. V spoločnosti sa neustále hovorí o kritickom myslení, ale v skutočnosti nie sme ochotní zapochybovať ani o akýchsi fundamentálnych pravdách, na ktorých stojí naše vzdelávanie a výchova. Mnoho inteligentných ľudí si uvedomuje, že napriek tomu, že dokážeme vytvárať a konštruovať dômyselné technológie, naše myslenie a emočné prežívanie sa zásadne nezmenilo už stovky, možno tisícky rokov.
Paratrapista Filip Marinov z Rumanovej vystrieľal svetový rekord, jeho snom je olympiáda
Naše školstvo stále „fičí“ na vlne racionalizácie, ktorá v 18. a 19. storočí okrem iného skryla verejné popravy zločincov za múry väzníc a vymyslela dnešný typ väzenstva. Tento typ myslenia sa začal sústreďovať na telá a ich disciplinovanie, obmedzovanie. Toto zasiahlo aj v tých časoch rozvíjajúcu sa oblasť školstva. Zaujímavo o tom písal vo svojich prácach francúzsky filozof Michel Foucault. Dodnes architektúra škôl a mnohé výchovné princípy sú pozostatkom tohto myslenia, aj keď súčasná neuroveda, psychológia či pedagogika prinášajú už úplné iné myšlienkové paradigmy. To, čo tu teraz máme, je navrstvené za celé desaťročia, až storočia. Nedá sa to samozrejme zmeniť tak, že vytvoríme nový vzdelávací program, iný dokument. Zmena môže prísť len s porozumením tomu, ako myslíme a konáme a prečo to tak je. Zmyslom nášho projektu je narúšať zabehnuté rutiny myslenia, dávať na konci tvrdení skôr otázniky než bodky alebo výkričníky.
Aká bola vaša osobná cesta tak povediac k „otvoreniu sa“?
Dostal som od života možnosť dať si pauzu. A to bola príležitosť pozrieť sa na veci inak, získať určitý nadhľad. Začať vnímať širšie súvislosti – nielen to, čo sa dialo dnes, včera a čo bude treba zajtra. Zamyslel som sa nad celým svojím doterajším životom. Určité veci, ktorým som dlho nerozumel, mi začali dávať zmysel. Viete, ak sa človek neustále točí v jednom kole úloh, cieľov a povinností, nedokáže vnímať čo sa okolo neho a s ním deje. Je to ako keď idete v aute veľkou rýchlosťou a krajina vonku je len rozmazané čudo. Až keď spomalíte, dokážete rozoznávať tvary, detaily, súvislosti a krásu. Často je to tak, že až kým nečelíme priamo nejakej výzve, kríze, ktorá nás donúti čosi zmeniť, tak nie sme schopní sa na niečo pozrieť inak. Pekne tento „jav“ zachytil starší thriller Hra s Michaelom Douglasom. Z bohatého muža sa postupne stal cynický odľud. Až keď prišiel o všetko a čelil existenčnej kríze, bol ochotný prehodnotiť svoj doterajší život a uvedomiť si, v akých presvedčeniach a automatizmoch nevedome fungoval.
Zaujímavé príbehy a rozhovory si prečítajte tu.
Dalo by sa povedať, že ste zmenili myslenie vďaka možnosti „byť lenivý“?
Jeden múdry človek povedal, že akonáhle si vytvoríme nejaký návyk, tak myseľ začne spať, už nemusí dávať pozor. Je veľmi náročné zostať bdelý, v zmysle nenechať sa uspať v rôznych návykoch, presvedčeniach, myšlienkach či predstavách. Prestať sa pýtať, pochybovať o ich pravdivosti a doslova sa zakonzervovať. To je skutočná lenivosť. Vyskočiť však z rutín, vyskočiť zo vzorcov, ísť do neistoty a snažiť sa porozumieť veciam, to je aktivita. Skutočná aktivita, ktorá má zmysel.
Ste pedagóg. Ako vy vnímate proces vzdelávania?
V prvom rade sa treba opýtať, čo to vlastne vzdelávanie je. Väčšinou je spoločnosťou vnímané ako odovzdávanie nejakých informácií alebo zručností. Možno nejaké zapamätávanie si niečoho, čo si žiak dokáže potom vybaviť. Ale v skutočnosti sa toho deje omnoho viac. Pod týmto tzv. intelektovým vzdelávaním sa odohrávajú hlbšie veci. Neustále prebieha emočná komunikácia, podmieňovanie emočných reakcií, porozumenie vzťahom. Existujú o tom rôzne výskumy, ale odporúčam si to preskúmať sám na sebe, prípadne pri svojich deťoch. Všetky tie veľmi dôležité obsahy, ktoré sa deti učia, ktoré si majú pamätať… väčšinu z toho po pár mesiacoch a možno aj skôr zabudnú. To, čo v nich ale zostane na celý život, je ako sa k nim učitelia správali, čo im hovorili, ako sa cítili počas hodín, ale hlavne keď „išlo do tuhého“. Či sa s nimi zaobchádzalo s rešpektom a férovo. Či boli vypočutí nie len tak ledabolo, ale skutočne so záujmom. To sú mnohokrát veci, ktoré majú vplyv na celý náš život. Aj keď sme to všetci ako deti zažili, málokto si to v dospelosti dokáže uvedomiť, pretože naše prežívanie, pocity a problémy boli toľkokrát zľahčované, popierané, ba aj vysmiate. Tu vnímam korene pochybovania o nás samotných. Samozrejme, netýka sa to len školy, ale všetkých dospelých, ktorí majú na deti vplyv.
Hovoríte teda, že u detí je, okrem učenia samotného, dôležité pracovať aj s emocionalitou?
Nielen u detí je to dôležité. Je náročné robiť s myslením, keď nerozumieme vlastnej emocionalite. Myslenie pramení v emóciách. Je to prepojená nádoba. Ak by sme začali naozaj hlboko skúmať naše motivácie v živote, častokrát prídeme k emóciám. K tomu, že sa niečomu rozhodneme venovať preto, lebo sa pri tom cítime dobre alebo naopak, niečomu sa vyhýbame, lebo máme strach. Problém je v tom, že vlastnú reaktivitu nevnímame a robíme veci automaticky. To, ako reagujeme, sme z veľkej časti nevedome prevzali v detstve v rodine, ale aj v školách.
Škola pripravuje deti do života. Pripravuje ich na nejaké povolanie. Čo je tu, podľa vás, dôležité vnímať?
My často namiesto toho, aby sme sa snažili porozumieť, čo dieťa zaujíma, teší a čo mu ide, tak ho úplne ignorujeme a veľakrát zisťujeme len to, čo nevie, ale ďalej mu s tým nepomáhame. Snažíme sa ho vtesnať do nejakých predstáv o všeobecnom vzdelaní – čo by mal každý vedieť, lebo predsa nikdy nevie, kedy to bude potrebovať a vlastne my vieme – na prijímačkách, maturite…skúškach, ktoré nemajú žiadnu výpovednú hodnotu o jeho celkových schopnostiach. Vo výsledku tu máme státisíce ľudí, ktorí boli nútení sa učiť veci, ku ktorým nemali žiadny vzťah, tým pádom to nikdy v živote nevyužili a prakticky aj ihneď zabudli. Na čo ale nezabudli, bolo, že im neustále niekto opakoval, že sa nič nevedia poriadne naučiť, že sú hlúpi, horší ako ostatní, slabšie kusy. Státisíce ľudí s nízkym sebavedomím a sebahodnotou, len preto, lebo nedokážeme spochybniť presvedčenia, na ktorých toto všetko stojí, že nedokážeme skutočne kriticky myslieť. Nemala by škola pomôcť každému dieťaťu zistiť, v čom je skutočne dobré a čo v živote je jeho vášeň? A keď to zistí, všemožne ho v tom podporovať? Ak niekto robí to, čo ho zaujíma a je v tom podporovaný, nebude sa tomu vyhýbať a nudiť sa a hlavne, nebude mať problém sa tým aj uživiť. Je predsa jedno, či bude z neho perfektný pekár alebo politik, či niečo iné. Máme mylnú predstavu o šťastí.
Máte skúsenosti s prácou s tzv. problémovými deťmi. Venovali ste sa dokonca aj práci s väzňami. Čo vám to dalo?
Áno, učil som sa za pochodu v „prvej línii“, či už ako učiteľ na základnej i strednej škole alebo lektor pre dospelých, ľudí vo výkone trestu, ale aj bývalých väzňov. Musím povedať, že dnes už viem, že vtedy som mnohým veciam nerozumel a mnohokrát som reagoval nesprávne. Bežný učiteľ je v súvislosti s prácou s deťmi so špeciálnymi potrebami doslova hodený do vody. Väčšina učiteľov nedostáva potrebnú odbornú podporu, aby mohli kompetentne pracovať s týmito deťmi. „Problémové“ deti nám doslova otvárajú mnohé témy. Na tie sa chceme pozrieť hlbšie počas aktivít, ktoré pripravujeme, či už pre pedagógov alebo rodičov. Mnohokrát to ani nie je o nejakej konkrétnej metóde, ako s tým ktorým dieťaťom pracovať, ale o hlbšom pochopení problému, situácie, v ktorej sa dieťa nachádza. Z tohto porozumenia potom dokáže dospelý konať a hľadať spôsoby, ako s dieťaťom pracovať. Pri každom to môže byť iné. Existujú rozličné metodiky, ako riešiť viac alebo menej náročné situácie vo výchove. Avšak bez hlbšieho porozumenia zostaneme vždy na povrchu. Preto si myslím, že neexistuje jedna univerzálna metóda, ktorá sa dá naučiť a máme akoby hotovo.
Ako sa teda pracuje s takýmito deťmi v bežnej základnej škole?
V škole prebieha výchovno-vzdelávací proces. Mnohí z nás pedagógov sú viac uzrozumení s tou vzdelávacou časťou. Ak by ste sa pýtali na výchovné metódy uplatňované na tej ktorej škole, prípadne hľadali informácie na webe školy, dostanete len veľmi všeobecné odpovede o tom, aké požiadavky dieťa má spĺňať, ako sa má správať, aké má byť a možno pár viet o humanisticky založenej výchove. Ako dieťaťu umožniť napĺňať tieto požiadavky dospelých je už iná vec a mnohokrát táto výchova prebieha tak akosi na autopilota, intuitívne. Málokedy má škola vytvorený jednotný výchovný plán, s ktorým sú oboznámení aj rodičia a ktorý je aj jednotne dodržiavaný. Ak aj takýto plán existuje, tak je často založený na jednoduchom princípe: nejakým spôsobom vnútiť vôľu dospelého dieťaťu. Týmito spôsobmi potom môže byť presviedčanie, manipulácia cez odmeny, dohováranie, vysvetľovanie a ak nič z toho nezaberá nastupuje trestanie, karhanie, negatívne hodnotenie, krik, atď.
Ako teda vnímate problémové správanie detí, napríklad hnev a agresiu?
Všetky tieto formy nátlaku na dieťa, ktoré som spomenul, sú založené na predpoklade, že dieťa dokáže ovládať svoje správanie, že sa rozhoduje, či bude poslúchať alebo nie, aj ako sa bude cítiť. Skúsme na chvíľku zapochybovať o tomto vopred prijatom predpoklade. Uznajme, že dieťa vie, ako sa má správať a vie, čo sa od neho očakáva. Nedokáže to ale splniť, lebo nemá zodpovedajúce zručnosti. Napríklad, ovládať svoju reakciu v určitej situácii, svoj hnev alebo má ťažkosti s pochopením toho, ako jeho správanie ovplyvňuje iných ľudí. Keď zistíme, s čím má dieťa problém, dokážeme predvídať aj situácie, kedy môže nastať tzv. problémové správanie. Môžeme v spolupráci s dieťaťom na týchto ťažkostiach pracovať a pomôcť mu napĺňať požiadavky, ktoré sú naň kladené. Toto nie sú nové veci, takto sa s deťmi pracuje na mnohých školách vo svete a treba povedať, že to prináša reálne výsledky. Potrebujeme však začať vnímať deti ako rovnocenné ľudské bytosti a pristupovať k nim s rešpektom. Problém je totiž v tom, že ak niečo vyžadujeme a hovoríme o tom, ale v skutočnosti sa tak sami nesprávame, u dieťaťa nastáva rozpor medzi tým, čo je mu povedané a čo skutočne zažíva. To, ako sa cíti, nezmenia žiadne slová. Keď sa nad deti vyvyšujeme a iba im rozkazujeme bez toho, aby sme sa o ne zaujímali, neučíme ich poriadku a slušnosti, ale vyvyšovaniu a nerešpektovaniu druhých.
Nedávno som si vypočul krátku prednášku českej psychologičky Jany Nováčkovej. Spomínala príbeh nacistického zločinca, odsúdeného v Norimberských procesoch, ktorý po rokoch vydal svoju autobiografiu. V nej sa písalo o jeho výchove. Rodičia mu vždy prízvukovali, že nemôže ubližovať slabším. No tá výchova bola sama o sebe autoritatívna, s fyzickými trestami a všetkým, čo k tomu patrí. A teda to, čo mu hovorili, sa reálne nezhodovalo s tým, čo mu robili. Preto, aj keď to samozrejme neschvaľujem, na druhej strane rozumiem tomu, prečo sa z neho stal krutý, chladnokrvne konajúci človek. Vždy, keď vznikne konflikt medzi tým, čo tvrdíme a tým, čo robíme, zvíťazí to hlbšie, to čo reálne prežívame.
A čo pochvaly? Známky?
Mali by sme sa pýtať, aká je funkcia známkovania, hodnotenia? Je rozdiel, či hodnotím preto, aby som dal spätnú väzbu, nejakú informáciu dieťaťu o tom, čo z nejakého učiva už zvládlo a čo ho ešte čaká alebo len priradím číselnú hodnotu k výkonu, ktorý mali podať všetci žiaci rovnako a vytvorím bázu pre vzájomné porovnávanie sa. Myslím si, že prvý spôsob vypovie viac o situácii, v ktorej sa práve dieťa nachádza, aj o tom, čo potrebuje. Podľa mňa by sme sa mali inšpirovať krajinami, ktoré od klasického známkovania už upustili. Hodnotenie a známkovanie, tak ako je zaužívané v našich školách, síce tiež dáva žiakovi nejakú informáciu, ale predovšetkým pôsobí ako pochvala alebo trest. Tento model vychádza z behaviorizmu a jeho modelov podmieňovania správania cez odmeny a tresty. Zatiaľ čo pri trénovaní mysle zvierat je tento postup vysoko účinný, je podľa nás nevhodný pri výchove a vzdelávaní detí. Znemožňuje totiž dieťaťu hlbšie porozumieť tomu, prečo sa učí a aký to má v skutočnosti zmysel. Keď dieťa dostane dobrú známku či pochvalu, pochopiteľne cíti radosť. Avšak takto v ňom vytvárame očakávanie, že za všetko, čo urobí, dostane nejaké potešenie zvonka, uznanie. Takto sa známka či odmena stane dôležitejšou ako samotná činnosť. A to, prečo dieťa niečo robí, prečo sa učí, je prevalcované nutkavou potrebou zbierania odmien. Pochvaly a odmeňovanie môžu byť teda v konečnom dôsledku taktiež škodlivé.
Ak by mal niekto záujem o spoluprácu s vami, napríklad škola, rodičia, pedagógovia, alebo sa chceli dozvedieť o vás viac, kde vás nájdu?
Na Facebooku máme stránku Otvorené školy, tu si môže každý pozrieť inšpirácie alebo sa dozvedieť o našich pripravovaných aktivitách. Momentálne sa kvôli iným pracovným povinnostiam venujeme viac diskusiám, individuálnemu poradenstvu a konzultáciám, ale v blízkej budúcnosti plánujeme realizovať rôzne formy vzdelávania – workshopy, besedy, online kurzy. V prípade záujmu nás ľudia môžu kontaktovať na emailovej adrese: otvoreneskoly@gmail.com.
Čo by ste odkázali našim čitateľom?
Zhruba raz do mesiaca robíme verejné diskusie buď v Nitre alebo online formou a venujeme sa tam rôznym témam týkajúcim sa výchovy a vzdelávania. Chceme sa pozrieť na to, aká je súčasná škola. Nie preto, aby sme niekoho odsúdili alebo naopak s niečím súhlasili, ale aby sme skutočne porozumeli, prečo to tak je a uvideli tieto veci v širších súvislostiach. Ako napríklad určitý spôsob výchovy vplýva na človeka počas celého života, nielen v detstve, aké to má presahy na fungovanie celej spoločnosti a podobne.
Škola je dnes “zatvorená”, rovnako žiaci, učitelia, rodičia. Nikto sa nechce púšťať do riešenia toho, čo nás trápi. Všetci sa cítime zavalení, nepochopení. Na to ale, aby sme mohli niečo zlepšiť, potrebujeme začať otvorene komunikovať. Deti nás k tomu vyzývajú. Ony sú kľúče do zatvorených škôl. Do zatvorených sŕdc.
Pýtala sa Lucia Balagová
Článok bol publikovaný v marci 2023.
