15.1 C
Nitra
streda, 22 mája, 2024

Onkológii plač nesvedčí

Píše Eka Balašková, predsedníčka ZO Únie nevidiaciach a slabozrakých v Komárne

Upršaný deň akoby mi predznačoval, čo pre mňa chystá. Sedela som na nemocničnej chodbe a čakala som na výsledky odberu vzoriek spred dvoch týždňov. Pán primár na mňa vysypal veľa odborných výrazov, no až keď som ho požiadala, nech mi to povie „ľudskou rečou“, nie odborným dialektom, asi pochopil, že ja som človek pravdy a nie okolkov. „Je to predštádium adenokarcinómu.“
„Rakovina?“ uisťujem sa, na čo mi dal kladnú odpoveď. Vzala som si papiere, poďakovala som sa (asi máloktorá pacientka je natoľko švihnutá, že sa poďakuje za takýto verdikt), vyšla som na chodbu, napila som sa a spustila som krokodílie slzy. Asi na piatykrát som napísala SMS sestre. Volá mi.
„Ale to je super, nie?“
Chvíľu som ticho. V hlave hľadám to, pre čo je to super. „No…“ odpovedám: „Rakovina je fakt lepšia, ako výhra v lotérii.“ Konštatujem so slzami a s panikou v hlase.
„Ale nie, ty trupka…“ reaguje rýchlo Janka. „To, že je to predštádium je super.“

O mesiac sedíme so sestrou v pracovni primára brachyterapie v Bratislave „u svätej Alžbety“. Prídem si k ním na pár týždňov ľahnúť, dostanem 4-6 ožiarov a je veľká nádej, že to zvládneme. Primár je veľmi otvorený, až priateľský. Takýto prístup sa u lekárov v „provinčných“ nemocniciach často nevidí a jeho prístup ma povzbudzuje. A tak svojej hospitalizácii začínam hovoriť „wellness pobyt na Heydukovej“. Mnohí na mňa pozerajú, táto adresa sa spája skôr s blížiacim sa koncom, nie s wellness pobytom. Ale moji najbližší sú fantastickí. Navonok ani v najmenšom nepochybujú, že by liečba nebola úspešná, aj keď v duchu sa určite trápia, čo bude.

Onkológii plač nesvedčí
Eka so sestrou Jankou

Na izbe sme tri. Dve dámy – rovesníčky mojich rodičov a ja, takmer štyridsaťpäťročná. „No, ty si ešte mladá, budeš nám chodiť po pivo.“ Smeje sa najstaršia z nás. Teším sa, že spolubývajúce sú „moja krvná skupina“. Spoločne sa smejeme; keď niektorá plače, neriešime, prečo. Netreba. Každá si popri svojej rakovine nesie životom svoje trápenia a načo sa klamať, najbližší veľmi chýbajú. Zvlášť v čase, keď za vami do nemocnice nesmú ani len na návštevu.

Keď ma ošetrovateľ priviezol z prvého ožiaru, akurát od nás odchádzala pani upratovačka. Ani neviem, čo mi to napadlo, ale ešte omámená z narkózy jej hovorím: „Otvárajte dvere, osvietená pani prichádza!“ A tak mi to ostalo. Chalani – sanitári to medzi sebou zrejme rozoberali, lebo pred najbližším ožiarom, prípadne iným vyšetrením, mi vždy povedia: „No, osvietená pani, môžeme ísť?“

Bolo to asi týždeň po tom, ako som prišla. Jedna lúštila krížovky, druhá prepínala z jedného programu plného ľudských tragédii na druhý, plný iných, ešte ťažších životov a ja som si na jedno ucho počúvala nejakú knihu.
„Keby sme tu aspoň žolíky mali..,“ vysloví prianie mladšia z mojich spolubývajúcich, inak Rómka z nejakej osady na Záhorí. Fantastická žena, ktorej chýba len vzdelanie a dobrá výchova.
„Ale veď ja tuším mám … veď sa hneď pozriem.“ Konštatuje druhá a hrabe sa v taške. Tie máme všetky zložené pod oknom, lebo skrinky sú tu také, ako v škôlkarských šatniach – do tej mojej sa zmestil akurát kozmetický kufrík pod zavesený kabát a župan, no a topánky pod policu. Víťazoslávne dvíha nad hlavu kanastové karty ako trofej a nám viac nechýba – v mihu sedíme za stolom a ideme na to.
„Pani Balašková, doniesla som vám,“ vošla s infúziou pre mňa rehoľná sestrička (jedna z mála, väčšinou slúžia civilné zdravotné sestry) a v polovici vety ju ohromili tri pacientky rehniace sa nad postupkami a terckami. „No teda, dámy, a to sa už nejakú chvíľu na sesterni tešíme z toho, ako vám je tu veselo a vy si tu karty hráte?“
„Nie je to problém, však?“ uisťujeme sa, predsa len – mohlo by jej vadiť, že si tu „ukazujeme čertove obrázky“. Sestrička Monika sa však len uistila, že nehráme o peniaze a že emócie pri hre sú vyslovene pozitívne a tak nám karty nezatrhla. Naopak, keď som sa začala zbierať, že idem zaľahnúť aby mi mohla stiecť infúzia, sestrička odkiaľsi priniesla klasický infúzny stojan, môj kaválny katéter napojila na zavesenú infúzku a my sme mohli nerušene pokračovať.

Onkológia je sama o sebe oddelenie plné „stokrát“ zmarených nádejí, tisícich pomaličky zavrhovaných plánov a milióna sĺz do desiatok vankúšov… Prečo jej ten plač nesvedčí? Lebo jej svedčí skôr prísun veľa, veľa pozitívnych správ. Tých správ „z vonkajšieho sveta“. Keď tam ležíte, tešíte sa z jedničky vnuka spolupacientky, lebo veď tie vybrané slová mu nechceli „liezť“ do hlavičky; tešíte sa z takej hlúposti, ako že druhej spolupacientky dcéra skvelo stihla autobus domov, lebo síce musela v robote ostať trošku dlhšie, ale bus meškal a „búchate (pomyselné) šampanské, keď sa niektorá z vás vráti z vyšetrenia s tým, že má máličko lepšie výsledky… Psychika v nemocnici je skrátka taká – z malej radosti spraví fantastickú vec a z drobného neúspechu spraví obludný problém.

Onkológii slzy nesvedčia. Je ich tam až priveľa.

Ak sa vám článok páči, zdieľajte ho na Facebooku a dajte o ňom vedieť svojim priateľom. Pridajte sa k nám aj na Telegrame https://t.me/nnnoviny. Ďakujeme.

Prečítajte si tiež

Najnovšie články