Pred pár dňami oslávil svoje narodeniny (číslo neprezradíme, vyzerá vždy mlado) herec Starého divadla Karola Spišáka v Nitre Ivan GONTKO. Bola to výborná príležitosť na horúci telefonát a pár zvedavých otázok priamo na telo. Príjemné čítanie.
Ako si sa dostal do bábkového divadla?
V bábkovom divadle som už 37 rokov a ako som niekde počul, to je skoro tri štvrtina ľudského života. V podstate je to celý môj život, lebo okrem epizódy na vojne, som celý život prežil v divadle. A ako som sa do divadla dostal? Normálne, na Čermáni som sadol na dvojku, na križovatke pri mlynoch som vystúpil, prešiel som po vtedy Saratovskej ulici na Župné námestie, kde bolo v tých časoch Bábkové divadlo. (smiech). Otvoril som na ňom dvere, vstúpil a bol som tam. Ale, samozrejme, ono to je trošku inak 😊 Po vojne som sa snažil upratať na miesto, kde by som nebol veľmi na očiach, mal som na to rôzne dôvody z predchádzajúceho vojenského pôsobenia. Odchádzal som z vojny s „peknými“ papiermi do civilu a chcel som mať pokoj.
V tej dobe sme sa stretávali u Potkana, kde mi kamaráti navrhli, že by som to mohol skúsiť ako javiskový technik u Bagarovcov, alebo v bábkači. Tak som si poslal žiadosti. Po čase mi prišla odpoveď z bábkača, no nie na miesto technika, ale na bábkoherca – eléva. Ono to bolo totiž tak, že v nitrianskom bábkovom divadle vtedy prebiehala akási generačná výmena a nebolo dostatok ľudí, tak oslovovali decká, ktoré sa hlásili na herectvo a nedostali sa na školu, aby to na rok skúsili v divadle. Vyskúšali ma a takto som sa tam ocitol. Mojimi prvými kolegami boli Oľga Schrameková, ktorá sa vrátila zo Žiliny do Nitry a vtedy nastúpil aj Roman Valkovič, ktorý práve skončil školu a mal ešte pred vojnou.
Bolo divadlo tvojim osudom?
Ja, Roman a Oľga sme tam z tej partie mladých ostali doteraz. Všetci ostatní sa postupne rozpŕchli, alebo išli na školu, a už sa nevrátili. Ako vyzeral konkurz? S kamarátom Bélom Vojtekom sme vybrali básničku a prózu, zobral som si so sebou gitaru. Zaspieval som tam nejakého Nohavicu, Vysockého, niečo zarecitoval, predniesol, a stal som sa hereckým elévom. Bolo to na rok, pretože potom zvykli élevi skúsiť znova prijímačky na škole alebo odišli. Mne po roku ponúkli, aby som v divadle zostal, ponuku som prijal. Môj prvý plat bol 850 korún československých. Ja hovorím, že mne sa divadlo prihodilo alebo pritrafilo, ale ono človeku sa zvyčajne pritrafí a prihodí to, čo mu je súdené. Neštudoval som žiadnu umeleckú školu. Vyštudoval som, čo už dnes asi väčšine ľudí nič nehovorí, Vojenskú politickú akadémiu. Som teda vlastne skončený politik. Na rozdiel od amatérov, ktorých dnes vidíme napríklad v parlamente, som vyštudovaný profesionál. Takže pozor, to zas ja nie som tak bársdo (smiech). Takže, vyštudoval som vojenskú školu, a po nej nastúpil do útvaru, kde som sa však cítil ako taký … Aj preto som do civilu odchádzal nie s práve najlichotivejšími posudkami pre ďalšie zamestnanie.
K tebe neodmysliteľne patrí aj tradičné bábkové divadlo Tyjátr. Prečo si sa vydal aj touto cestou?
Človek sa nikdy nemá uspokojiť s tým, čo práve dosiahol, lebo vždy je ešte niečo, čo by mohol skúsiť alebo urobiť. Tradičnú bábkarinu a Tyjátr som začal robiť preto, lebo sa mi vždy páčila. Mal som dobrého priateľa, bábkara Antona Anderleho. Vždy, keď sme sa niekde stretli a on hral, šiel som na neho pozrieť. Ťahal som ho hrávať do Nitry, či už do divadla alebo do parku, kde som voľakedy organizoval predstavenia pre deti. Obdivoval som remeslo starých bábkarov, keď bábkar ovláda bábky a robí všetky hlasy. Ja som ho v tom poslednom období často navštevoval, pretože dcéra študovala vtedy hračky v Kremnici a mala záujem o bábky, on nám ochotne poradil, vysvetlil, ukázal ako na to. Potom sa odrazu veľmi rýchlo, v priebehu necelého roka pominul. Vtedy som si povedal, že skúsim pokračovať v tejto tradícii. Myslel som, že nápad zrealizujeme pod hlavičkou Teatro Tatro, kde som vtedy pôsobil. Ale potom sa naše cesty sa rozišli, tak som sa do toho pustil sám. Už je to viac ako desať rokov. Po dvoch rokoch pandémie, keď doba kultúre a divadlu nepriala, sa teraz znova rozbieham.
Kedy uvidíme nejaké predstavenie Tyjátra?
Bývam na Farskej a práve tam som minulý rok rozbehol letnú scénu môjho divadielka. Riešim ešte nejaké stavebné úpravy, aby som si vytvoril zázemie a verím tomu, že od mája, keď začne pekné počasie, nadviažem na prechádzajúce predstavenia a budem hrávať pre školy a škôlky. A znovu budem, samozrejme, kočovať tam, kde ma zavolajú.
Je tradičné bábkové divadlo pre súčasného diváka? Nie je, možno, príliš intelektuálne náročné? 😊
Ono je to tak, aby som vysvetlil, ja si hry pre svoje divadlo nevyberám. Tie sú dané históriou a tradíciou. Nebohý Anderle vždy hovoril, že tradičné bábkové divadlo by malo mať tri atribúty: hrá sa s tradičnými drôtovými drevenými marionetami, všetky hlasy postavy, všetky charaktery a typy robí bábkoherec sám, najviac s jedným pomocníkom, a hrá tradičný pôvodný repertoár, čiže žiadne nové umelé rozprávky, žiadny Dobšinský (smiech). Hrám tituly, ktoré prechádzajú minimálnou úpravou, samozrejme, sú trošku skrátené, kedysi tie predstavenia boli omnoho dlhšie, keďže nebolo mnoho inej zábavy ako divadlo. Tieto predstavenia neboli primárne určené len deťom, ale všetkým divákom, pretože to tak kedysi fungovalo. Bábkar prišiel na dedinu deň vopred, pozbieral všetky klebety, aby mal na predstavení Gašparko koho ohovárať (smiech). Aj deti tie príbehy vnímajú, trocha ich podceňujeme, že je to pre ich pochopenie náročné. Ale nie je to tak.
Robím to, čo sa to, čo ma baví, či už verklíky alebo bábky, a prajem všetkým, aby našli vo svojich životoch aspoň také naplnenie z toho, čo robia a z toho, čo žijú, ako som ho našiel, nachádzam a verím, že ešte dlho budem nachádzať aj ja.
Ako zvykneš oslavovať narodeniny?
Ja mám švihácky život, naplnený každodenným spevom (smiech). To je výhoda zamestnania v divadle. Môžem tancovať a spievať, aj keď sa mi nechce. 😊 Naviac, teraz sa veľmi teším, pretože sa vraciame naspäť do našej pôvodnej budovy v meste. Pripravujeme hry, ktoré sme tri roky nemohli hrať. Prvým bude Čarodejník z krajiny OZ, v ktorom diváci uvidia aj našich nových kolegov a kolegyne. Narodeniny už nejako neprežívam, treba si robiť radosť každý deň, kým sme tu, lebo sa môže stať, že tých nasledujúcich sa nedožijeme. Takže si so všetkými virtuálne pripíjam a teším sa na spoločné stretnutia v divadle.
Pýtala sa Hena. Fotografie poskytol Ivan Gontko.
