2.3 C
Nitra
utorok, 7 decembra, 2021

Marek MADRO: Chcemsazabit.sk, mladým ľuďom je naozaj veľmi ťažko

Jednoducho nadšení profesionáli. Tak by som pomenovala OZ IPčko, ktoré združuje dobrovoľníkov z radu psychológov a sociálnych pracovníkov. Svoj voľný čas venujú mladým ľuďom, ktorí sa ocitli v zložitých, často až krízových životných situáciách. O poslaní tejto organizácie som sa porozprávala s programovým riaditeľom PhDr. Marekom Madrom, PhD.

Marek MADRO: Chcemsazabit.sk, mladým ľuďom je naozaj veľmi ťažko
Marek Madro, foto fb, Soňa Maletz

Pán Madro, ste zakladateľom a dušou projektu Internetovej poradne pre mladých IPčko.sk. Ako a prečo tento projekt vznikol?

Inšpirácia k vytvoreniu bezpečného miesta na internete pre mladých ľudí prišla na Orave, kde som sa venoval práci s mládežou. Denne sme spolu trávili čas, venovali sa rôznym aktivitám a rozprávali sa na rôzne témy. Keď som prišiel domov, sadol som si za počítač a na sociálnych sieťach som chcel komunikovať s mojimi blízkymi a priateľmi, ale okrem toho mi začali písať aj tí mladí ľudia, s ktorými som strávil celý deň.

Podstatný rozdiel bol v tom, že to, o čom mi písali na Facebooku, bolo omnoho závažnejšie ako to, o čom sme sa rozprávali počas dňa.

A tak sa postupne z myšlienky stala realita. V roku 2011 sme vytvorili linku pomoci pre mladých ľudí IPčko.sk a už sme v online priestore pre mladých ľudí deväť rokov.

Kto sú ľudia v IPčku?

Odborní poradcovia na našich linkách pomoci IPčko.sk, Dobrá linka a Krízová linka pomoci sú vysokoškolskí vzdelaní mladí psychológovia, sociálni pracovníci, špeciálni pedagógovia, ktorých vyberáme z náročného trojkolového výberového procesu. Následne absolvujú náročný 370 hodinový akreditovaný výcvik so zameraním na krízovú intervenciu a dištančné poradenstvo.

Sú to odborníci, ktorí majú svoje zamestnania a popri tom sa rozhodli venovať svoj osobný voľný čas ako dobrovoľníci pomáhaniu ľuďom v ťažkostiach.

Poskytuje IPčko.sk aj nejaké služby pre firmy alebo školy?

Spolupracujeme aj s firmami, ktoré sa otvárajú témam duševného zdravia a starostlivosti o duševné zdravie svojich zamestnancov, taktiež navštevujeme offline alebo online prostredie škôl a sme v kontaktne priamo s mladými ľuďmi v ich prirodzenom školskom prostredí.

Sme nesmierne vďační za túto možnosť a sme naozaj nadšení z toho, že sa postupne téma duševného zdravia destigmatizuje a stáva sa prirodzenou témou našich životov.

Aké podujatia ste už organizovali? Sú nejaké z nich už tradíciou?

Aktivít a podujatí máme za sebou mnoho. Chodievame na festivaly, sami organizujeme v spolupráci s partnermi rôzne aktivity, diskusie, podujatia na tému duševného zdravia offline a online, aby sme podporili ľudí k vyhľadaniu pomoci, normalizácii toho, že o duševné zdravie sa treba starať rovnako intenzívne ako o fyzické zdravie, pretože zdravie máme iba jedno a tvoria ho tieto dôležité a navzájom prepojené časti.

Marek MADRO: Chcemsazabit.sk, mladým ľuďom je naozaj veľmi ťažko
Zdroj: FB IPčko

Často sa hovorí o psychickom zdraví. Čo ale znamená psychické zdravie?

To, čo znamená psychické zdravie môže byť pre každého človeka jedinečné. Všetci máme inú mieru, kedy pociťujeme ťažkosti, iné situácie, ktoré nás v našom živote dokážu zasiahnuť. A to je úplne prirodzené. Zároveň to vytvára aj priestor byť tolerantný a nepozerať sa na psychické zdravie svojim pohľadom.

Vo všeobecnosti sa však hovorí o tom, že psychické zdravie je stav, kedy nepociťujeme prítomnosť psychických ťažkostí, cítime sa subjektívne zdravo. Zároveň sa však hovorí o tom, že psychické zdravie sa odráža aj na tom, že vieme zvládať bežné stresové situácie vo svojom živote. Dokážeme pracovať, zvládať nároky každodenného života v rámci rodiny, priateľov a práce. Vieme sa dostatočne socializovať, adaptovať sa na nové, meniace sa podmienky a nespôsobujeme ani ťažkosti alebo ujmu iným osobám vplyvom nášho duševného zdravia.

Ako rozpoznáme, že má človek nejaký psychický problém, napríklad úzkosť? Ako sa úzkosť prejavuje?

Úzkosť je normálny ľudský pocit strachu. Keď čelíme stresovým situáciám, spúšťa sa v našom mozgu výstražný systém, ktorý nám hovorí, že niečo nie je v poriadku a že by sme to mali vyriešiť. Náš organizmus je k riešeniu zmobilizovaný stresom rovnako ako pri ohrozujúcej situácii, no keď zažívame úzkosť, nevieme povedať, čo tou ohrozujúcou situáciou je, a teda ani nevieme, ako z tejto situácie ujsť alebo sa v nej brániť.

Obrátiť sa na psychológa a lekára odporúčame vtedy, ak časté alebo nadmerné úzkosti bránia v každodenných činnostiach, nastali zmeny, ktoré sa týkajú spánku, stravovania, hygieny, objavuje sa sebapoškodzovanie alebo mladí ľudia premýšľajú o sebapoškodzovaní, objavujú sa myšlienky na ukončenie života, pocit nekontrolovateľnosti a pretrvávajú rôzne obavy.

Počas úzkosti sa môžu objaviť rôzne prejavy. Najčastejšie je to pocit, že strácate kontrolu, pocit odlúčenia, búšenie srdca, lapanie po dychu, bolesti alebo zvieranie v hrudníku, nevoľnosť, pocit točenia hlavy alebo závrat, necitlivosť alebo mravčernie v končatinách, pocity tepla alebo chladu, pocity nebezpečenstva a paniky, nervozita a nepokoj, rýchly srdcový rytmus, potenie, chvenie a zimnica, únava alebo slabosť, tráviace ťažkosti, ťažkosti so zaostrovaním, hyperventilácia – zvýšená dychová frekvencia. Neobjavia sa všetky, každý z nás reaguje inak, preto sa môžu objaviť iba niektoré z nich.

Aká je podľa Vás najčastejšia bariéra, prečo ľudia nenavštívia psychológa alebo psychiatra? 

Táto stigma je spojená s tým, ako sme ako spoločnosť voči duševnému zdraviu, psychológom, psychiatrom a ľuďom s duševnými ťažkosťami boli nastavení a často aj vedení z domáceho prostredia. Ľudia s duševnými ťažkosťami dostali nálepky, boli označovaní kadejakými pejoratívnymi označeniami a trend bol nehovoriť o tom, čo sa deje a nahlas už vôbec nie. Je to smutné, ale je to tak, že túto tému začala viac otvárať a zvýrazňovať práve pandémia, počas ktorej sme si asi všetci uvedomili krehkosť duševného zdravia. Keď nás bolí zub, nikto veľmi dlho ani nerozmýšľa a vyhľadá zubára, pretože sa chce bolesti zbaviť a úplne otvorene o tom povie aj nahlas kolegom „idem k zubárovi“ a nikto sa nečuduje. Veľmi by sme chceli, aby takáto reakcia bola aj vtedy, keď povieme „idem k psychológovi/psychiatrovi, pretože mi je ťažko a chcem, aby mi bolo lepšie“.

Zaujal ma váš projekt chcemsazabit.sk. Je tento problém naozaj taký akútny?

Áno je. Z našich najaktuálnejších štatistík vyplynulo, že sme od začiatku roka doteraz uskutočnili už viac ako 60 tisíc pomáhajúcich a krízových komunikácií, pričom 76% všetkých komunikácií bolo s mladými ľuďmi do 30 rokov, t.j. viac ako 45 tisíc.

V tejto vekovej kategórii sme zaznamenali 4846 kontaktov, ktorých sa objavujú myšlienky na ukončenie života, 562 kontaktov pri akútnej suicidálnej kríze a 3194 kontaktov, v ktorých sa spomína sebapoškodzovanie. Mladým ľuďom je naozaj veľmi ťažko.

Ako a prečo sa myšlienky na samovraždu objavia?

V našich životoch sa môže udiať veľmi veľa udalostí a situácií, pri ktorých pociťujeme vnútornú emocionálnu bolesť. Tieto situácie, a to ako nás zasiahnu, sa u každého človeka líši. Sme jedineční, a preto sú jedinečné aj schopnosti a možnosti, ako túto bolesť zvládnuť a vyrovnať sa s ňou.

Áno, môžeme sa ocitnúť v situácii, v ktorej si môžeme myslieť, že iné riešenie ako samovražda nie je, ale to nie je pravda. Keď nám je ťažko, môžeme mať pocit, že tá bolesť nikdy neskončí, ale opak je pravdou. Každá náročná a krízová situácia trvá nejaký čas, má začiatok, ale má aj koniec. A tie konce prichádzajú aj vďaka tomu, že sa nájdu riešenia, že sa intenzita pocitov zmení alebo sa objaví v živote nejaká zmena. Niekedy si naozaj potrebujeme dopriať čas potrebný na to, aby sa veci zmenili a bolesť ustúpila a v tom nám môže pomôcť aj niekto iný.

Odborníci pri skúmaní osobných príbehov ľudí, ktorí sa dostali do hraničnej situácie, popisujú predchádzajúce traumatické zážitky, psychické ochorenia, napríklad depresiu a rôzne typy strát a podobne. Z našich skúseností vyplýva, že príčina samovražedného konania je zväčša reťazenie ťažkých situácií a strát.

Tiež môžeme potvrdiť, že ľudia, ktorí v týchto chvíľach požiadajú o pomoc, dokážu vďaka spolupráci s odborníkom ťažkosti zvládnuť.

Marek MADRO: Chcemsazabit.sk, mladým ľuďom je naozaj veľmi ťažko
zdroj: FB IPčko

Stretla som sa s prípadmi detí, ktoré sa dostali do rôznych manipulatívnych sociálnych skupín. Na jednej z Nitrianskych škôl bol zaznamenaný aj pokus o samovraždu. Aké máte skúsenosti s podobnými prípadmi? Čo deti motivuje pridať sa do takýchto skupín?

Niekedy sa deti dostávajú do situácií, kedy je im ťažko. Je úplne prirodzené, že v týchto momentoch vyhľadávajú niekoho, kto pri nich bude, kto im bude rozumieť. A môžu mať pocit, že práve ľudia, ktorí to prežívajú rovnako budú mať pre nich viac pochopenia, prijatia a návod, ako svoju situáciu riešiť.

Je úplne prirodzené, ak náročné momenty vo svojom živote vnímame ako izolujúce. Aj my sa na našich linkách stretávame s tým, že si ľudia vytvárajú takéto skupiny, kde majú pocit prijatia a bezpečia pred odsúdením z vonkajšieho sveta. Tento sociálny aspekt je pre nich nesmierne dôležitý a preto aj ak sa v tejto skupine objaví niečo, čo môžu vnímať ako ohrozujúce môžu mať tendenciu súhlasiť, podvoliť sa skupine hlavne kvôli strachu, že prídu o týchto blízkych ľudí.

Zároveň však treba poznamenať, že deti ešte nemajú všetky spôsoby na to, ako riešiť náročné situácie, ako zvládať všetky svoje emócie. Preto hľadajú akýkoľvek spôsob, ktorý by podľa nich mohol byť účinný.

Ako dospelí, rodičia, vyučujúci by sme mali vnímať to, že ak dieťa prežíva ťažké obdobie, môže sa správať akokoľvek. Mali by sme tam stáť a pomôcť mu vytvoriť si tieto návyky ako situácie zvládať. Tak, aby bolo pri ich tvorení v bezpečí.

Spomínate si na nejaký vyriešený prípad, ktorý vás obzvlášť hreje na srdci?

Všetky kontakty sú pre nás rovnako dôležité a výnimočné. Obdivujeme a skláňame sa pred každým, kto sa rozhodol vyhľadať pomoc a dať životu druhú šancu.

S akými problémami sa ľudia na vás najviac obracajú a akým spôsobom vás môžu kontaktovať? Koľko stojí vaše poradenstvo?

Ľudia, ktorí sa rozhodnú vyhľadať pomoc na našich linkách pomoci majú hneď niekoľko možností – 3 linky pomoci IPčko.sk, Dobrá linka a Krízová linka pomoci.

Ponúkame pomoc a podporu prostredníctvom chatovej poradne, e-mailovej poradne, telefonickej poradne 0800 500 333 a video poradne.

Všetky naše linky pomoci sú bezplatné, anonymné a nonstop dostupné.

Od začiatku vzniku IPčka (2012) je u nás hlavnou a dominantnou témou pocit osamelosti. Mladí ľudia sa cítia byť sami aj napriek tomu, že sú obklopení ľuďmi. Súvisí to s tým ako je nastavená naša spoločnosť – zameranie na výkon. Všade sa vyžaduje podať nejaký výkon, dokonca aj medzi priateľmi.

Mladí ľudia sa neboja trestu, boja sa zlyhania a toho, že nebudú dostatoční pre svoje okolie.

Zaujímali by ma Vaše skúsenosti alebo Váš názor, aký dopad má / mala pandemická situácia na deti a študentov. Najmä v súvislosti s on-line vyučovaním a prerušením sociálneho kontaktu.

Pre deti v akomkoľvek veku je potrebné stretávať sa so svojimi rovesníkmi. Spoločne všetci získavajú tie nástroje ako komunikovať, spolupracovať, vytvárajú si vzťahy a zdieľajú medzi sebou svoj svet, učia sa ako zvládať náročné momenty. 

Pandémia a lockdown spôsobili, že možnosti a priestor na ich rozvoj a nadobúdanie dostali stopku. Našli a používali to, čo bolo v ich silách, aby to ustáli. Bez školy, bez toho, aby v tejto skupine boli, sa to však nedá. Aj keď internet im možno čiastočne tieto potreby nahradiť dokáže, nie je to v žiadnom prípade dostatočné.

Návrat do dištančného spôsobu vzdelávania spôsobuje deťom úzkosti, strach, beznádej nad tým, že budú znova zavreté doma bez možnosti reálneho stretávania sa so svojimi spolužiakmi. Plošné zatvorenie škôl sa odrazilo na zdvojnásobení pacientov v pedopsychiatrických ambulanciách. Ďalší lockdown a zatvorenie škôl by bol „olejom do ohňa“ krehkých a zranených mladých ľudí, ktorí sa snažia zo všetkých síl pozliepať a naštartovať svoje životy.

Marek MADRO: Chcemsazabit.sk, mladým ľuďom je naozaj veľmi ťažko
Zdroj: FB IPčko

Čo odporúčate žiakom a rodičom pri dištančnom vyučovaní pre zachovanie psychického zdravia?

Neustála zmena, neistota v tom, ako bude náš režim vyzerať je jednoznačne náročná. Každá nová situácia so sebou prirodzene prináša aj zmätok, obavy. A je úplne normálne, že to nejaký čas aj trvá kým si ten svoj rytmus, ten systém v novej situácii nájdeme. Je dôležité však myslieť na to, že dištančným vyučovaním, ani lockdownom nemusíme hneď prísť o náš bežný, každodenný život. Môžeme myslieť na to, že táto situácia je náročná pre nás všetkých a nemusíme v tom zostávať sami. Či už o tom budeme rozprávať v kruhu rodiny, so svojimi blízkymi, s kamarátmi, s odborníkmi. Nie sme jediní, kto prežíva tieto pocity a je v poriadku sa o nich aj rozprávať. Môžeme to využiť ako spoločne strávený čas a spojiť tento rozhovor aj s inými aktivitami ako je spoločná večera, hranie hier, sedenie pri filme.

Nápomocné vie byť aj vytvorenie si režimu a kúskovanie si jednotlivých aktivít na rôzne miesta. Napríklad na prácu bude vyhradený tento priestor, na školu tento, na hranie a oddych zase iný. Vytvoríme si tak jednotlivé momenty počas dňa, kedy môžeme jednu z týchto činností odložiť.

A netreba zabúdať aj na to, že aj keď sme teraz spolu doma stále, všetci máme nárok aj na svoj vlastný priestor, svoj vlastný čas. Rešpektovanie toho, že aj ja aj dieťa môžeme mať čas pre seba, oddelene, bez zásahu ostatných rodinných príslušníkov.

Môže to byť niekedy zložité naplánovať ale môžete to spoločne otvoriť a nájsť ten priestor na to, kedy bude každý aspoň na tú chvíľu sám.

Akú máte skúsenosť s ľuďmi so zdravotnými problémami (ZŤP) dobralinka.sk? S čím takýto ľudia najviac zápasia? V čom je to iné?

To s čím za nami prichádzajú mladých ľudia so zdravotným znevýhodnením sa v podstate nelíši od toho, s čím prichádzajú mladí ľudia bez neho. Aj oni majú svoje sny, túžby, predstavy a tie sú v zásade rovnako. Túžia byť prijatí, milovaní a túžia niekam patriť.

Samozrejme sú tu aj špecifické témy, ktoré sú typické len pre túto skupinu mladých ľudí. Otázky sebaprijatia a vyrovnávania sa s postihnutím, veľmi citlivé sú príbehy mladých ľudí, ktorí sa vyrovnávajú so zdravotným znevýhodnením, ktoré získali počas života v dôsledku nejakej tragédie alebo ochorenia. Toto je psychicky náročné obdobie, ktoré si vyžaduje podporu a pomoc a sme vďační za to, že môžeme byť súčasťou týchto príbehov.

Veľmi často sa hovorí, že človek by mal za každú cenu zostať pozitívny. Je to vraj iba nastavenie. Hovorí sa tiež často aj o akomsi zákone príťažlivosti – ak ti niekto ochorie, prídeš o prácu a podobne, tak to je signál že máš niečo u seba riešiť alebo niečomu dostatočne neveríš. Aký je váš názor na tieto motivačné mottá?

Tak ako som už povedal, každý z nás je jedinečný, reagujeme rôzne a pomáhajú nám rozličné veci. U niekoho sú to motivačné citáty, mottá, výroky či príbehy ľudí, ktoré ich nakopnú a podporia. Za to najdôležitejšie považujeme spoznať seba a to, čo nám osobne pomáha, podporuje nás a je tou „hnacou silou“.

Stretla som sa s ľuďmi, ktorí mali po prekonaní covidu psychické problémy. Vieme príčinu? Vieme tieto poruchy pomenovať?

Aj ochorenie vie so sebou prinášať rôzne emócie. Strach, bezmocnosť, stres, ktorý si však počas ochorenia ani nemusíme uvedomovať. Jeho následky sa ukazujú až v situáciách, kedy naše telo s chorobou dozápasí a my máme priestor skutočne premýšľať nad tým, čo sa vlastne s nami počas tohto obdobia dialo. Vtedy práve na nás tieto emócie môžu doľahnúť a spolu so stresom, ktorý prežívame počas pandémie sa prejaviť aj na horšom duševnom zdraví.

Zároveň, keď sa necítime dobre fyzicky, čo sa môže stať aj po prekonaní covidu, odráža sa to aj na našej psychike. Môžeme si uvedomovať, že po chorobe už možno nevládzeme tak, ako predtým, že nás istým spôsobom obmedzila a je úplne v poriadku, ak si necháme nejaký čas na to, aby sme tieto zmeny sledovali, vysporiadali sa s nimi.

Poznám prípady rodín, kde sú rozdielne názory na pandemickú situáciu alebo očkovanie. Akú máte skúsenosť, ako to vplýva na rodiny? Ako riešiť tieto situácie?

Je prirodzené, že ako ľudia máme odlišné názory. Odlišný pohľad na svet, na situáciu, ktorá sa aj práve teraz deje. V niektorých momentoch práve otázky, diskusia týkajúca sa pandémie vedia aj v rodine vyvolať konflikty. Je to určite situácia, voči ktorej môžeme mať veľké množstvo pocitov, otáznikov, neistoty v tom, čo sa vlastne deje. A je pre ľudí úplne prirodzené, že sa pred touto neistotou snažia aj ubrániť. Na druhej strane sa snažíme aj ochrániť svojich blízkych a využívame na to informácie, ktoré si myslíme, že sú správne. Rozličné názory sa vyskytujú všade. Čo však môžeme urobiť je naučiť sa komunikovať citlivejšie, bez kriku, bez výčitiek. Namiesto toho, že budeme používať výroky ako: “Ty absolútne nemáš pravdu, ty si ten zlý, ty si ten nezodpovedný…” môžeme ukázať, že toho druhého človeka skutočne vidíme, že ho skutočne počujeme aj napriek tomu, že v tomto rozhovore stojíme na opačných stranách: Vidím, akým spôsobom na túto situáciu nahliadaš (aj keď s tým možno nesúhlasím). Moja perspektíva je však takáto (aj keď s tým možno práve ty nesúhlasíš). Ale spoločne môžeme my prísť na to riešenie alebo kompromis.

Ako by ste odporučili komunikovať s blízkymi, ktorý veria hoaxom? Ako upokojiť ich strach? Dajú sa presvedčiť o pravde? Má vôbec zmysel presviedčať ich?

Za presvedčením o konšpiračných teóriách alebo hoaxoch môžu stáť veľmi silné emócie ako je napríklad strach, hnev, smútok. Niekedy práve v týchto silných emóciách vieme nájsť spoločnú reč. A to je niečo, o čo sa môžeme aj snažiť, hľadať hranice toho, pokiaľ si rozumieme. Osloviť to, že aj my sme nahnevaní, aj my sme vystrašení a v konečnom dôsledku môžeme mať spoločný cieľ: zaistiť bezpečie, istotu, pokoj. Preto je dôležité, aby sme v tomto prípade nešli hneď do protiútoku, nezačali hneď vyvracať všetko, čo nám druhý človek povie. Ale počúvali a postupne upravovali jednotlivé informácie, niekedy nám v tom môžu pomôcť aj informácie z overených zdrojov.

Niekedy pomáha, ak sa pýtame veľa otázok a natrafíme na miesto, kde sa človek takpovediac zamotá alebo nevie odpovedať. Tieto otázky však taktiež nemôžu byť útočné. Je to však niečo, čo môže trvať dlhú dobu a jedným rozhovorom sa nenapraví.

Ako pracuje mozog s rozporuplnými informáciami? Ako ich vyhodnocuje a čo sa deje? Mám na mysli množstvo rýchlo sa meniacich a nejasných, či nestabilných informácií. Mohli sme sa s tým stretnúť aj počas pandémie.

Dostávať veľa protichodných informácii, zisťovať rýchlo meniace sa skutočnosti môže vyvolávať pocit obrovskej neistoty. Pre ľudí je prirodzené, že chcú mať vo svojom živote istoty, že ich dokonca potrebujeme. Ak nám niekto túto našu istotu zoberie, dostávame sa do situácie, ktorá môže byť pre nás stresujúca. V tomto momente sa môže zapínať v našom mozgu výstražný systém, ktorý nás varuje, aby sme rýchlo vymysleli plán, podľa ktorého budeme ďalej postupovať. Avšak aj tento náš výstražný systém má isté hranice. A po čase môže z týchto protichodných informácii prichádzať vyčerpanosť, dokonca niekedy až fyzická únava.

Čo IPčko pripravuje v najbližšom období?

Aktuálne máme náš najnovší projekt Krabičku bezpečia, ktorú sme vytvorili ako nástoj pomoci pre mladých ľudí, ktorí sa sebapoškodzujú.

Z našich skúsenosti na linkách pomoci vyplynulo, že v čase lockdownu a návratu do škôl stúplo sebapoškodzovanie ako zvládacia stratégia. Je to aj z toho dôvodu, že v čase lockdownu sa výrazne eliminovali možnosti a zvládanie zdroje alebo prestali fungovať a nebol dostatok možností na vyhľadávanie a vytvorenie nových zvládacích stratégií.

Ako vás môžu organizácie alebo ľudia podporiť?

Ak má niekto chuť pomôcť nám pomáhať, môže tak urobiť prostredníctvom finančných darov na náš účet alebo cez darovacie portály ipcko.darujme.sk.

Ďakujeme za to, veľmi si vážime akúkoľvek pomoc.

Poznámka redaktorky: Na stránke IPcko.sk nájdete tiež možnosť zakúpiť si zaujímavé reklamné predmety. Podporíte tak nielen spomínané OZ, ale i takto môžete pomáhať svojim blízkym. Osobne sa mi najviac páči náramok ZÁLEŽÍ NA TEBE s odkazom na odbornú a ľahko dostupnú pomoc.

Čo by ste čitateľom chceli odkázať alebo odporučiť?

Požiadať o pomoc nie je hanbou ani zlyhaním – práve naopak.

Z našich skúseností vnímame, že požiadať o pomoc chce naozaj veľa síl a neskutočnú dávku odvahy. Niekedy je bremeno, ktoré nám prinesie život, príliš ťažké a je úplne v poriadku, ak o tom niekomu povieme a pomôže nám to bremeno chvíľu niesť a zmenšiť.

Nezostávajte so svojimi pocitmi osamote, pretože pomoc existuje a je dostupná. Máte ju vo svojom mobilnom telefóne alebo počítači.

Rozhovor pripravila Lucia Balagová

Prečítajte si tiež

Najnovšie články