Kedysi sa zvyklo hovorievať: Spomaľte v tomto krásnom predvianočnom období. Azda, aby sme si niečo všimli? Dnes neviem. Všetko okolo nás sa za posledné dva roky zmenilo, spomalilo, či dokonca zastavilo. A ani bláznovstvo v strede zimy sa nekonalo. Nenaháňali sme sa po obchodoch, nestrávili sme chvíle s priateľmi vo vianočných mestečkách, ani sme nenavštevovali vianočné koncerty. A predsa. Čo sme si všimli?
Namiesto nespočetných kolied a želaní sme oveľa častejšie počúvali o prírastkoch chorých, či mŕtvych. Dokonca sme počúvali i o tom, že ktosi plánuje vymazať slovo Vianoce. A mnohí z nás si tak pomysleli, či dokonca vyslovili: Vzali, či chcú nám vziať Vianoce. A ja sa pýtam: Kto povedal? Kto nám môže vziať Vianoce? A ako?
Vianoce sú príbehom. Príbehom o živote. Narodil sa človek a prežil. Dar. Každý z nás však prežíva a vníma Vianoce inak. No i keď ich symboliku chápeme rôzne, azda všetci sa môžeme zhodnúť na slovách Calvina Coolidgeho: „Vianoce nie sú časom, ani obdobím, ale stavom mysle. Šírenie pokoja, dobra a množstvo vďaky.“ Tak by sme si to aspoň želali.
Dnes budeme sadať k spoločnému sviatočnému stolu. Bude to čas, kedy poďakujeme. Za všetko. Za to, čo máme. Možno i za to, čo už nemáme. Za blízkych. I tých, ktorí sú ďaleko. Spomenieme si na tých, čo už nie sú medzi nami. A zaspomíname na prežité.
Na straty i nálezy. Na hnev i odpustenie. Na smútok i na radosť. Na zastavenie i na cestu. Na starého i nového človeka.
A budeme sa tešiť i na prekvapenia. Tie, ktoré dostaneme alebo tie, ktoré dáme. A možno si pomyslíme, že pekné prekvapenia, či dary by tu mohli byť i častejšie. Vôbec nemusia byť drahé. Možno stačí len pozornosť. Počúvať. Pochopiť. Možno úsmev.
Poznáte príbeh o prázdnej škatuľke? „Ocko, nie je prázdna! Vieš, ako som sa namáhala, kým som ju naplnila mojimi božtekmi?“
Želám vám, spolu s nitrianoviny.sk, preto krásne Vianoce v kruhu blízkych. A vo vašom živote množstvo vzácnych „prázdnych škatuliek“….:)
