Na niektorých miestach to čiastočne priznávajú aj doložky vplyvov a dôvodové správy k Zákonu.
Naša civilizácia a naša životná úroveň je celá postavená na využívaní tradičných palív. Napriek obrovským dotáciám, celosvetovo tzv. „obnoviteľné zdroje“ poskytujú menej než 3 % spotreby energie. O ich spoľahlivosti a kapacite batériových úložísk, ani nemá zmysel písať. Naše intenzívne poľnohospodárstvo, stojí tiež na tradičných palivách. Bez nich by sme hladovali. Ceny potravín by boli aj pre strednú vrstvu neúnosné. Hladomory boli v Európe bežnou súčasťou života pred priemyselnou revolúciou.
Umelé zdražovanie tradičných palív, a praktická nemožnosť ich nahradiť tzv. „obnoviteľnými“ zdrojmi, nevyhnutne musí viesť k zvýšeniu cien energie. To sa premietne do všetkých produktov, včítane potravín.
Dôjde k nevyhnutnému poklesu životnej úrovne obyvateľov. Prirodzená tendencia ľudí, keď im klesajú reálne príjmy, a nálada v spoločnosti je zlá, je začať šetriť. To však spôsobí ďalší pokles spotreby, a tým pádom aj výroby. Podniky prestanú investovať a časom začnú prepúšťať. To spôsobí ďalší pokles spotreby, a ešte zhorší náladu v spoločnosti. Ľudia začnú ešte viac šetriť. To spôsobí ďalší pokles výroby a ďalšie prepúšťanie. Prepustení zamestnanci znížia spotrebu na minimum a prestanú splácať svoje záväzky voči bankám. Volá sa to hospodárska kríza. Toto budú skutočné dôsledky „Plánu obnovy“ a „Klimatického zákona“. Peniaze, ktoré vezmete tým, čo ešte vytvárajú reálne hodnoty, vytvoríte ich z ničoho, čo vyvolá infláciu, alebo si ich požičiate, a použijete ich na „zmiernenie sociálnych dopadov zelenej transformácie“ a na „klimatické projekty“ zelených barónov, to nezachránia. A ak, tak len dočasne, za cenu o to väčšej krízy a stagnácie v budúcnosti.
Mnohí dnešní hlásatelia domnelej klimatickej krízy tvrdili v 70-tych rokoch, že budeme musieť deindustrializovať a znížiť si životnú úroveň, aj proti vôli väčšiny spoločnosti, lebo nebudeme mať dostatok tradičných palív. Skutočnosť je taká, že ich dnes máme na stáročia a stačili by na akýkoľvek mysliteľný rozvoj. Ich počítačom vytvorený „Svetový model“ z roku 1972, z knihy Hranice rastu, ukazuje, ako treba pristupovať k apokalyptickým predpovediam takýchto „expertov“, a ako reálne „fungujú“ ich počítačové modely. Kniha Hranice rastu zároveň ukazuje o čo „expertom“ ide naozaj. O získanie politickej moci a o pretvorenie spoločnosti na svoj obraz. Proti vôli väčšiny spoločnosti. Samozrejme, len pre jej údajné dobro a záchranu.
V rozpore s tvrdeniami predkladateľov v dôvodovej správe sme presvedčení, že zákon povedie okrem straty pracovných miest, aj k postupnej deindustrializácií Slovenska.
Radačovský: To, čo je v našej Národnej rade je iba obyčajná lúza nevzdelaných plagiátorov!
Zavedenie uhlíkového cla, ako ochrany pred konkurenciou zo slobodného sveta, ktorý bude naďalej postavený na tradičných palivách, povedie v konečnom dôsledku k výrobe drahých a nekonkurencieschopných výrobkov. Ktoré si mimo postupne chudobnejúci Európsky klimatický skanzen nikto nekúpi. Niektoré firmy nakoniec zareagujú tým, že presunú výrobu do slobodného sveta. A ak nebudú môcť predávať v Európe, budú vyrábať pre slobodný svet. Odkedy clá vedú k hospodárskemu rastu a blahobytu? Ak, tak krátkodobo, za cenu straty konkurencieschopnosti clami chránených producentov na slobodnom trhu. K blahobytu a k rastu blahobytu spoločnosti, vedie a vždy viedol voľný obchod.
Zákon povedie k snahám obmedzovať používanie a vlastníctvo osobných motorových vozidiel poháňaných spaľovacím motorom. Predkladatelia Zákona sami veľmi dobre vedia, že väčšina spoločnosti neprejavuje žiadnu ochotu vzdať sa ich vlastníctva a používania. Väčšina spoločnosti neprejavuje „žiadúce“ nadšenie ani z „alternatívnej“ predraženej a nepraktickej elektromobility. Ktorá má byť pritom, len akousi prechodnou fázou. Skutočným cieľom sociálnych inžinierov, byrokratov z ministerstva životného prostredia, predkladateľov Zákona je, aby sa vlastníctvo osobných automobilov stalo pre väčšinu nedostupným. Dobrovoľne to ale nepôjde. Zákon vytvorí priestor a tlak na nadväzujúce zákony, podzákonné normy, a súdne rozhodnutia, ktoré budú nepochybne represívnej povahy. Čo dosiahnutie tohto konečného cieľa urobí so životnou úrovňou Slovenska, Detroitu Európy, montážnej linky svetových automobiliek?
Zákon povedie k zníženiu dostupnosti bývania kvôli vyšším cenám nehnuteľností. Zelené regulácie už dnes zdražujú a spomaľujú výstavbu. Zákon vytvorí priestor na ich sprísňovanie, či už činnosťou jednotlivých ministerstiev, alebo rozhodnutiami súdov. Čo povedie k ďalšiemu rastu cien nehnuteľností, a ešte menšej dostupnosti bývania. Sektorové klimatické ciele pre jednotlivé ministerstvá, a orgány verejnej a regionálnej správy nevyhnutne povedú k zavádzaniu nadväzujúcich regulácií, teda povinností a obmedzení, zo strany týchto subjektov štátnej a verejnej moci. Zrejme pôjde najskôr o zavádzanie povinností a obmedzení podnikateľov. Časom prídu na rad aj občania. Zákon tým povedie k posilneniu moci štátu a k zmenšovaniu práv a slobôd občanov. Zákon povedie k zvýšeniu byrokratickej záťaže podnikateľských subjektov.
Zákon robí z Ministerstva životného prostredia akési superministerstvo. Nadradené ostatným ministerstvám a orgánom verejnej a regionálnej správy. Keďže v prípade Klimatickej zmeny sa jedná o údajnú „existenčnú hrozbu pre Zem, na všetkých úrovniach a vo všetkých oblastiach kvality života“, je toto nové postavenie Ministerstva životného prostredia, ktorému budú ostatné ministerstvá a orgány verejnej a regionálnej správy zasielať sektorové klimatické správy, logické. Prejavom byrokratického elitárstva, arogancie, strachu zo skutočnej vôle ľudu, a hlbokého presvedčenia o svojom práve spravidla sa mýliaceho „experta“ vládnuť svojim spoluobčanom, aj keď sa im to nepáči, samozrejme, len pre ich údajné dobro, je časť Zákona, ktorá zavádza možnosť pre samozvanú „zainteresovanú verejnosť“ – nikým nevolených, ale zato dobre platených profesionálnych „aktivistov“ z tretieho sektora, aby cez súdne rozhodnutia obchádzali demokratický proces.
Súdy, po prijatí Zákona, budú môcť rozhodnúť len o sprísňovaní klimatických regulácií, a teda o obmedzovaní práv a slobôd občanov, v mene ich domnelej ochrany, nie o zmierňovaní klimatických regulácií, a teda o zväčšovaní slobody. Zákon zavádza cez Radu pre zmenu klímy trafiky pre uvedomelých zelených súdruhov, ktorých prakticky nebude možné 7 rokov odvolať. Zákon je napísaný tak, že aj prípadná ďalšia vláda, ktorá môže reprezentovať úplne inú politickú vôľu ľudu, nebude môcť zelených trafikantov odvolať. Zákon tak potvrdzuje tendenciu štátnych byrokratov, usilovať sa o svoju nadradenosť nad volenými zástupcami ľudu. A nahradiť demokraciu byrokratickou, štandardne sa mýliacou, expertokraciou. Zákon zavádza inštitút výboru zástupcov občianskej spoločnosti a mimovládnych organizácií reprezentujúcich budúce generácie, ktoré budú údajne najviac postihnuté zmenou klímy. Čo zástupcovia občianskej spoločnosti s iným názorom na údajné „existenčné ohrozenie“, ktoré vraj predstavuje zmena klímy ?
Sme naopak presvedčení, že ak bude prijatý tento Zákon, ďalšie generácie budú postihnuté chudobou a stratou životných perspektív, nie údajnou klimatickou krízou. Dlhodobým dôsledkom Zákona a zákonov, podzákonných noriem a súdnych rozhodnutí, ktoré by naň postupne nadväzovali, by bol rozpad spoločnosti a možno aj koniec demokracie. Sociálna súdržnosť na Západe stála, a stojí, na z generácie na generáciu sa zvyšujúcej životnej úrovni. Hlásatelia Klimatickej krízy, údajnej „existenčnej hrozby pre Zem, na všetkých úrovniach a vo všetkých oblastiach kvality života“ označujú životnú úroveň hanlivým slovom konzum.
Zákon a jeho dôsledky povedú k trvalému poklesu životnej úrovne.
Klesajúci konzum, inými slovami znižovanie životnej úrovne, vyvolá v spoločnosti pnutie a napokon politickú búrku. Vo svojich dôsledkoch povedie k rozpadu spoločnosti. Pokiaľ sa byrokrati, sociálni inžinieri, ktorí samých seba považujú za elitu, a zabudli, že majú ľuďom slúžiť, a nie im vládnuť, pokúsia prirodzený odpor zlomiť cenzúrou, reakcia nespokojnej spoločnosti, ktorá napokon nevyhnutne nastane, len možno neskôr, bude o to tvrdšia.
Inovácie, technologické prielomy v oblasti údajných „čistých energií“, resp. uskladňovania energií, ktoré majú byť záchranou, historicky nikdy neprichádzali na objednávku byrokratov a sociálnych inžinierov. Ak by to tak bolo, komunistický blok by bol vyhral studenú vojnu nad vtedy slobodným Západným svetom. Inovácie, technologické prielomy, sú náhodného charakteru, sú produktom spontánneho, nikým a ničím neriadeného trhového procesu. Môžu prísť zajtra, o 100 rokov, alebo aj nikdy. Pričom Zákon tým, že vo svojich dôsledkoch povedie k obmedzeniu hospodárskej slobody, zhoršuje podnikateľské prostredie. Tým naopak znižuje šancu na vznik inovácií a technologických prielomov, ktoré to majú zachrániť. Je to vlastne len ďalší pokus byrokratov, sociálnych inžinierov o plánovanie spoločnosti. Tentoraz s využitím istých trhových prvkov. Celý Zákon je produktom etatistického, sociálno inžinierskeho myslenia jeho predkladateľov – štátnych byrokratov. Ľudí, na ktorých platí veta : „Kto nevie svojim spoluobčanom slúžiť, ten im chce vládnuť“.
Preto žiadame, aby bol Zákon, ako celok, odmietnutý.
Petícia proti prijatiu Klimatického zákona TU.
(nn)
