Píše Eka Balašková, predsedníčka ZO Únie nevidiacich a slabozrakých v Komárne
Niektoré činnosti môžu byť nie len nepríjemné, ale aj zdraviu či životu nebezpečné. Upozorňujem, že to nie je článok z tých „lifestyle návodov na život“, je to len moje pozorovanie a moje poznatky.
Vozičkár nie je vec, preto ho pri nákupe v obchode alebo hocikde inde nemôžeme „len tak“ posunúť o meter-dva ďalej len preto, že zadným kolesom stojí akurát pred našou obľúbenou značkou cestovín. Asi vie prečo stojí práve tam, a nám z hlavy koruna nespadne keď povieme, „Dovolíte?“ Toto je jedna zo situácii, kde môže veľmi ľahko prísť k úrazu. Mimochodom – viete si predstaviť, že niekto, len tak, bez slova, zozadu chytí a presunie vás? No to by ste si, predpokladám, riadne vyprosili!
Veď som si ju sem položil … Hľadá nevidiaci kolega šálku od kávy na mieste, kde si ju dal s úmyslom umyť ju. No zazvonil telefón a vy keď už umývate svoju, tak s dobrým úmyslom vezmete aj tú jeho. Kolega si vybavil hovor, vy ste obe šálky odložili a šli ste bez slova po svojej robote. A ten „nešťastník“ môže hľadať a mať sa „za blbca“. Pritom úplne stačí dotknúť sa jeho ramena a upozorniť ho nech nehľadá …
Chce vám niekto zakryť ústa, keď hovoríte niečo, s čím nesúhlasí? No nech len skúsi, že … Ak komunikujete s nepočujúcim človekom a nesúhlasíte s tým, čo vám hovorí, nechytajte ho za ruky, aby ste ho prerušili. Keďže komunikuje s vami úplne stačí gesto, ktorým ho na svoj súhlas upozorníte.
Vozičkár nie je malé dieťa, preto ho netreba „čičíkať“. Keď som počula, že sú ľudia, ktorí s vozičkárom pri komunikácii robia také tie pohyby ako s detským kočíkom, prišla mi tá predstava absurdná. Neviem si totiž predstaviť chytiť dospelého človeka trebárs sediaceho na stoličke a „hojdať“ ho na nej.
Dvere buď zatvoriť, alebo otvoriť dokorán. Zvlášť, ak sa vo vašom okolí pohybuje zrakovo postihnutý človek. Prečo? No toto je otázka, ktorú môže položiť jedine človek, ktorý v živote nedostal „čelovku“ od hrany dverí. A stáva sa to vraj aj vidiacim.
Pomoc ponúkajte. Nie vždy ju hendikepovaný človek potrebuje. Osobne som sa stretla (a nie raz) so situáciou, kedy mohla „nanútená“ pomoc dopadnúť veľmi zle. Buďte si istý, že každý z nás si vašu pomoc ponúknutú v pravý čas váži – niet nad to, keď „hodinu“ stojím na priechode cez štvorprúdovku a neviem či môžem prejsť, keď vtom počujem, že cez tú istú cestu chce prejsť ešte niekto … To je úľava! Ten človek pomôže už len tým, keď povie, že môžem prejsť. Stretla som sa už ale aj s tým, že teta ponáhľajúca sa na električku ma schmatla a v behu ma chcela tlačiac pred sebou previesť. Úmysel dobrý, realizácia – celé zle.
O nepočujúcom človeku sa nerozprávajte (doslova) za jeho chrbtom. Alebo si myslíte, že on vaše kradmé pohľady nevníma a neregistruje? Dosť veľký omyl …
Chodníky a priechody sú od slova chodiť preto, aby sa po nich chodilo. Nie aby tam stálo všetko možné čo tam akurát tak zavadzia. Pre vás žiaden problém, pre menej mobilného človeka prekážka cez ktorú sa mnohokrát sám nepohne. Viac odhodené, ako odparkované kolobežky, reklamné pútače, stojany na bicykle či smetné kontejnery sú problémom aj pre mamičky s kočíkmi.
Čítajte len to, čo je napísané. Taký úplne obyčajný príklad – s nevidiacim kolegom sedíte v reštike, prinesú vám ponuku denného menu. Nekomentujte, prečítajte ponuku. Vaše „blee, šošovica“ síce každému dá na vedomie, že toto jedlo nemáte radi, ale je to dosť nevhodné. Keď bude zrakáč zvedavý, či máte radi všetko z dnešného menu, určite sa vás na to opýta.
Ak máte spoločne používané priestory (napríklad jedáleň) neobsadzujte miesto, kde zvykne sedieť hendikepovaný kolega. Nie kvôli nejakým kvázi výsadám, ale to miesto je „jeho“ väčšinou nie len tak pre nič za nič – je k nemu dobrý prístup s vozíkom, je to „kúsok“ k okienku, ľahšie sa mu orientuje, keď má stabilné miesto; prípadne iný dôvod, ktorý si my nemusíme uvedomovať.
Píšem schválne my, lebo aj keď som sama zrakovo/telesne hendikepovaná, je „milión“ vecí, o ktorých nemám predstavu preto, lebo ich nezažívam.
A tu zase napíšem my – my by sme si mali uvedomiť, že svet nie je plný zdravých zákerákov, ktorí číhajú za každým rohom aj piati, len aby nám urobili čo najhoršie. V 99,9% je to o tom, že zdravý človek nemá predstavu o tom, ako sa žije a aké problémy sa denne prekonávajú s hendikepom.
Napíšte autorke na e.balaskova@gmail.com
