3 C
Nitra
pondelok, 29 novembra, 2021

ZUZKA KLAMÁRKA: ZATAJENÉ NOHAVIČKY

Škola v prírode ma totálne sklamala. Predstavovala som si, že budeme tri týždne žiť uprostred prírody ako Robinsoni, stopovať divú zver, zbierať lesné plody, variť si na ohni a bývať v domčekoch na stromoch, hoci tým som si nebola celkom istá, ale bola by som prijala aj drevené chatky či nejaké stany. Lenže po pár hodinách jazdy autobusom nás vyložili pred murovaným hotelom podobným našej škole, pred ktorým bolo veľké asfaltové parkovisko a za ním neudržiavané futbalové ihrisko. V každej izbe sprcha a WC, jedáleň, učebne, no podvod! Normálna škola len inde. Dobre, bola v Tatrách, ale nikde sme nechodili, doobeda sme sa učili a poobedia sme trávili na tom nepokosenom futbalovom ihrisku. Raz sme boli v nejakej jaskyni a raz na túre. A hotovo. Jediným dobrodružstvom bolo, že sme sa boli odkázaní so starostlivosťou sami na seba. Niektorí to už v ôsmich rokoch zvládali perfektne, iní sme denne zápasili s problémami a hroziacim výsmechom spolužiakov. Hoci sme dostali podrobný zoznam, čo si máme na tri týždne vziať so sebou, predsa len málokto mal doma dvadsať párov ponožiek a dvadsať kusov spodných nohavičiek. A tak sme raz do týždňa prali. V umývadle s takým tekutým práškom z tuby. Niektoré dievčatá si priniesli z domu šnúru na bielizeň a dokonca aj štipce, no na našej izbe sme mali zábudlivé mamy, a tak sme museli improvizovať. Vypraté ponožky a nohavičky sme položili za okno na vonkajšiu parapetnú dosku. Neviem, čím si svoju bielizeň prichytili moje dve spolubývajúce, ale moje bledomodré čipkované nohavičky v noci odleteli. A na rannej rozcvičke ich držala nad hlavou jedna z učiteliek. Pred celou triedou, vlastne pred nastúpenými dvomi tretími triedami z našej školy, mávala nohavičkami:

„Dievčatá, ktorá z vás stratila nohavičky? Poďte si po ne, ujo údržbár ich našiel vzadu na trávniku!“ Chalani sa so smiechom búchali po stehnách a Helena Funkelová ma dobrácky štuchla: „Zuzi, to sú tvoje, nie?“

Broňa Macková ju začula a začala vykrikovať: „Súdružka, to sú Nosíkovej nohavičky!“

Učiteľka sa otočila ku mne a chcela mi nohavičky dať, no ja som celá červená zaprela môj najkrajší kúsok spodnej bielizne. Nikdy v živote, ani keby ma mučili, by som sa k nim verejne nepriznala.

„Ale no tak, dievčatá, také krásne nohavičky, niektorej musia patriť,“ hnevala sa učiteľka a ja som sa rovnako rozhorčene pozerala okolo seba, že prečo sa k nim žiadna z báb nehlási. Chalani sa škerili a dohadovali sa, že asi predsa len budú moje, keď som taká červená.

„Tak keď prídete do izieb, skontrolujte si veci, zatiaľ budú u mňa,“ ukončila učiteľka moje utrpenie a išlo sa cvičiť.

Samozrejme, že som si nič kontrolovať nemusela. To len Helena do mňa stále dobiedzala, že presne také som si včera prala a ja som jej snažila nahovoriť, že sa pomýlila. Helena to vzdala a celý deň bol pokoj.

Na večeru sme mali mäso v paradajkovej omáčke. Jedli sme, keď sa zrazu tá aktívna učiteľka postavila a zodvihla nad hlavu moje nohavičky a nejaký žltý sveter.

„Deti, dávajte si pozor na svoje veci! Oblečenie nie je zadarmo, vaši rodičia musia na všetko zarobiť! Pozrite sa, poobede zostal na ihrisku tento sveter a od rána sa nikto neprihlásil k týmto nohavičkám!“

Chalani vyprskli do smiechu. Paradajková omáčka bola všade.

ZUZKA KLAMÁRKA: ZATAJENÉ NOHAVIČKY

AKOŽE NARODENINY

     Dve vlastnosti na „č“ si moja mama cení nadovšetko. Čestnosť a čistotnosť. Vždy hodnotila ľudí podľa prvého dojmu, ktorý u nej tvoria aj upravené nechty na rukách a vyleštené topánky. Práve z hygienických dôvodov som mnohé úplne normálne veci nesmela robiť. Ani chodiť do miestnej knižnice, teda do žiadnej knižnice, lebo mama sa hnevala, že domov nosím obchytané knižky a bohvie, kto ich obchytkával. Zo zmrzliny som nikdy nesmela zjesť oblátkový kornútok, lebo vraj ten kornútok chytal zmrzlinár tou istou rukou, ktorou si držal na záchode, veď viete čo, a bohvie, či si ju potom umyl. Tak, tak. Vyhovieť mojej mame bolo vždy umenie, možno preto sa po ockovej smrti už nikdy nevydala, lebo nikto z jej nápadníkov nebol schopný splniť povestné tri želania. A zlatá rybka je žena…

      Svoje životné princípy sa mi mama rozhodla vtlačiť do duše, hoci aj násilím na tele.

„Čo bolo v škole?“ bola obávaná otázka, pretože nikdy som na ňu nemohla s čistým svedomím povedať úplnú pravdu. Učila som sa dobre, ale stále, už od prvej triedy som mala problém držať jazyk za zubami. Prvácka učiteľka pani Bieliková bola skvelá žena, neskutočne dobrá duša a ja som si myslela, že takto to bude v škole stále. Domov som nosila včeličky, jednotky, pochvaly. O chovaní v žiackej ani zmienka, čo sa patrí a čo nie, sme si vysvetlili vždy v škole. Po prvej triede prišla druhá trieda a pani učiteľka Sláviková. A s ňou vyhnanie z raja. Vyzerala ako stará sova – sivé oblečenie, sivá hlava pripomínajúca makové rezance, sivé okuliare a malý zobák, teda bol to nos, ale vyzeral celkom jako zobák. Raz ma donútila ísť na recitačnú súťaž s básňou Išla sova na tanec. V tej básni sa sova vyhráža vrabčekovi, že mu poláme kosti. Celý čas som mala pocit, že si so mnou takto vybavuje účty. Sláviková sa za celý rok neusmiala. A ja som mala iba jedno šťastie, že v triede s nami bol aj Fero Lír, ktorý bol taký neposlušný, že celý rok musel sedieť v „somárskej“ lavici. Ale jemu to nevadilo, rozložil sa po celej dĺžke lavice a cez prestávku nám vysvetľoval, že on to má úplne super, lebo si s nikým nemusí kresliť ceruzkou deliacu čiaru na lavicu a celú ju má iba pre seba. Na Ferovi, nech robil čokoľvek, Slávikovej všetko prekážalo. Zlé aj dobré. Ak mal napísané úlohy, povedala, že má na zošitoch „somárske“ uši, čo je pre žiaka zo „somárskej“ lavice príznačné, ak na telocviku pekne cvičil, tak povedala, že mu ide iba telocvik, ak bol cez hodinu ticho a nevyrušoval, Sláviková poznamenala, že ešte veľa hodín bude musieť byť dobrý, aby to zobrala naozaj vážne. Tak čo mal robiť? Fero Lír nebol z tých trpezlivých. Prečo by čakal na uznanie, keď môže vynikať už teraz? Rozhodol sa, že bude najhorší! A tak cez hodiny demonštratívne jedol, grgal a aj iné zvuky vydával, do zošita si nepísal nič, na záchod odchádzal bez opýtania. Lenže po polročnom vysvedčení ho rodičia preložili na inú školu a z radu som začala vytŕčať ja. Ako vravím, známky som mala vždy výborné, čo Slávikovú hnevalo, pretože nech sa akokoľvek snažila prichytiť ma pri tom, že niečo neviem, mala smolu.

„Viete, ona stále vyrušuje, stále sa s niekým rozpráva alebo si cez hodinu kreslí, ale keď ju vyvolám, tak vždy vie. Čo mám s ňou robiť?“ sťažovala sa na mňa na rodičovskom združení a mama nechápala, v čom je problém.

„Je utáraná, s tým asi nič neurobíme,“ skúsila mama a myslela si, že tým to uzavreli.

„Nie?!“ zdvihla sova obočie a začala vendeta. Každý deň mi do žiackej knižky napísala minimálne jednu poznámku.

„Hengala sa na stoličke,“ čítala mama a hrozila sa nad tým, ako nás môže táto osoba učiť slovenčinu. „Hlási sa, aj keď som jej jasne povedala, že ju nevyvolám. Smeje sa na veciach, ktoré nie sú nikomu smiešne a ruší tým výuku.“

   V jeden piatok, po asi tridsiatich poznámkach, došla mame trpezlivosť a zmlátila ma. Ale už ani Slávikovú to vypisovanie zrejme nebavilo a rozhodla sa pre skratku. Najprv to však vyzeralo, že dostala rozum. V pondelok som nepriniesla žiadnu poznámku, ani v utorok, v stredu tiež nie. Mama bola presvedčená, že telesné tresty naozaj zaberajú. Do piatku. Vtedy som dostala do žiackej poznámku: Celý týždeň vyrušovala.

    Pred koncom školského roka si zavolali moju mamu k riaditeľke školy. Tam jej Sláviková chcela oficiálne oznámiť, že trvá na navrhovanej dvojke z chovania. Lenže ako vstúpila mama do kancelárie, riaditeľka s prekvapeným úsmevom vstala:  „Táňa, ja odpadnem, si to ty?!“ Kedysi spolu robili, tuším na odbore školstva, delili sa o desiatu a pred výplatou sa skladali na spoločnú škatuľku cigariet. Dvojka z chovania sa nekonala. Hoci za to, čo som spravila pár mesiacov predtým, za to by som si ju zrejme bola zaslúžila…

     Na narodeniny a meniny nosili takmer všetky deti učiteľke kávu a spolužiakom nejaké sladkosti. Lenže ja mám meniny cez letné prázdniny, a narodeniny, ktoré mám v septembri, mi už druhý rok vyšli na víkend, a tak mama povedala, že nemá logiku, aby som niečo nosila v iný dátum, aj tak nemáme peňazí nazvyš. A darčeky by mal dostať oslávenec a nie naopak! Lenže ja som tak veľmi chcela rozdávať! Každému oslávencovi som závidela, keď chodil po triede s vrecúškom a vyberal z neho farebné sladkosti. A tak, keď mi mama dala do školy dvadsať korún na ZRPŠ (aj dnes sa to volá Združenie rodičov a priateľov školy), iba chvíľu som váhala, či ich naozaj dám učiteľke. Cestou do školy som zamierila do obchodu, nakúpila cukríky, kávu a u uja Sýkoru reďkovky. Tie ešte nikdy nikto nerozdával. Všetko som presypala do veľkého hnedého vrecúška z tvrdého papiera a do školy som prišla s tým, že mám narodeniny. Keďže to bol akurát týždeň, kedy sme mali doobeda družinu a poobede školu, nič netušiaca družinárka si s úsmevom vzala kávu a dovolila mi užiť si moju chvíľu. Každému som vydelila tri cukríky a jednu reďkovku a cítila som to opojné škrabkanie na duši. Hoci dole v žalúdku ma čosi hrýzlo. Smutno a vyčítavo. Poobede na vyučovaní zbierala Sláviková peniaze na ZRPŠ.

„Ja som ich dala ráno pani družinárke,“ zaklamala som. Vedela som, že bude zle, a bolo mi ľúto, že robím také sprostosti. Ale to, čo ma mrzelo najviac, nebola poznámka a bitka od mamy, nebol to výsmech detí, boli to smutné oči našej dobrej pani družinárky. Pretože celý týždeň, až kým som konečne nabrala odvahu a priznala sa, tak Sláviková, a to fakt neviem prečo, verila mne…

Zuzka Huďová

Prečítajte si tiež

Najnovšie články