14.6 C
Nitra
utorok, 24 mája, 2022

ZUZKA KLAMÁRKA: Nástenkový denník

Z nejakého dôvodu som si ako začínajúca tínedžerka myslela, že niektoré míľniky sú pre všetky dospievajúce dievčatá spoločné a bez nich je dospelosť, ktorá na nás už žmurkala ako maličké svetielko na konci tunela, nedosiahnuteľná.

Všetky do jednej sme mali starosti s tým, že nám rýchlo rastú, alebo vôbec nerastú prsia, že naše zadočky sa nejako veľmi, prípadne vôbec nezaobľujú, nepekné vyrážky na tvári sa objavujú v tú najnevhodnejšiu chvíľu, a riešili sme problém, ako preniesť dámske hygienické potreby z triedy na záchod čo najnenápadnejšie, aby sme neupútali pozornosť našich všetečných pubertálnych spolužiakov.

„Nosíková, vieš, z čoho si robí Gappa vrecúškový čaj?“ zadrapil do mňa Ivan Sečko, keď som už takmer úspešne zvládla neľahkú logistiku. Očervenela som ako cvikla a hurónsky smiech mutujúcich chalanov ma prikoval na záchode do konca vyučovania. Gappa bol obrovský krvilačný veľjašter z japonského scifi filmu, ktorý zavítal aj do našich kín. Pointu vtipu si domyslite, myslím, že to nie je ťažké.

Pravidelne sme boli zaľúbené, samozrejme, nie do chlapcov z našej triedy, tí boli trápni, pravidelne sklamané, aj chlapcami z našej triedy, lebo ako vravím, boli trápni, a nikto, ale naozaj nikto nerozumel našej duši. Dospelosť bola rovnako vzdialená ako bezstarostné detstvo.

ZUZKA KLAMÁRKA: Lásky malej plavovásky

„Správne dospievajúce dievča sa so svojimi starosťami zveruje denníku,“ povedala mi Janka Jelačičová pri ananásovej torte, ktorou sme sa kŕmili u nich doma na oslave jej štrnástych narodenín. Ukázala mi pekný zápisník v bledozelenej koženej väzbe, obšitý ružovou stuhou, na ktorom bol vycifrovaný nápis Denník. Zápisník bol ešte nepopísaný, bol to čerstvý darček od Jankinej mamy. Veľmi podobné zošity v pevnej väzbe sme mali všetky, ale na nich bol nápis Pamätník a do nich sme si donedávna navzájom kreslili obrázky s veršíkmi, aby sme mali pamiatku, keď raz budeme staré. „Spomeň si Zuzička, keď raz budeš babka, že ja som bola, Tvoja kamarátka.“ Tá, ktorá mala najviac kresieb, bola preukázateľne najobľúbenejšia. Práve preto si mnohé dievčatá kreslili do pamätníka aj samé, samozrejme pod vymyslenými menami, aby vyrovnali negatívne skóre. Skutočným úlovkom bolo mať v pamätníku kresbu od staršieho chlapca, brat sa nerátal, o čo som sa pokúsila malým podvodom. Neprezieravo som dala svoj žltý pamätník maminmu bratovi Bohdanovi, ktorý mi tam naschvál, ako zarytý antikomunista a rusofób, nakreslil cez celú prednú stranu červenú päťcípu hviezdu a azbukou po rusky napísal Plemjanníci Zuzáne Djádja Bógdan (Neteri Zuzane strýko Bohdan). Samozrejme, že som ho už nikdy nikomu neukázala. Teda ten pamätník, s Bohdanom som to musela vydržať ešte veľa rokov.

Nový pamätník, či teraz už denník, v skutočnosti veľký hrubý zošit v tmavozelenej tvrdej väzbe, som si však zaobstarala. Chýbal mu síce pôvab Jankinho denníka – nebol taký mäkký, oblý, nemal ani obrubu z farebnej stužky, bol obyčajný, mal ostré hrany, úzke linajky, červené okraje a po dlhom otravovaní mi ho doniesla mama zo skladu z roboty. Na jej obhajobu musím dodať, že bola v troch papiernictvách a ani v jednom z nich pamätníky, ani denníky, ani žiadne iné pekné zošity v tvrdej väzbe nemali (za socializmu to nebolo nič mimoriadne, bolo bežné, že v obchode pár týždňov nemali toaletný papier, hygienické vložky, saponát na riad, prací prášok, či iný tovar). A možno práve pre jeho nepatričný vzhľad sa mi doňho dlho nedarilo písať. Pravdupovediac, ani som nevedela, čo. Nič ma nejako mimoriadne neťažilo, ani neblažilo, napokon všetko som vždy prebrala s kamarátkami, s mamou, starou mamou, sesternicou Heninkou, vždy som mala niekoho, komu som sa požalovala, či pochválila, kto mi poradil, či vynadal. No ale správne dospievajúce dievča…

Začala som tým, že som na prvú stranu, teda vlastne tretiu, krasopisne napísala dátum. Nedeľa dvadsiateho apríla tisícdeväťsto… Milý denníček, dnes je nedeľa. Malo byť slnečno, ale sú mraky a asi bude aj pršať. A zrazu akoby uťal. Nič. Ani slovko, ktoré by som mohla dať na papier. Napadali mi samé banality, ktorými som však nechcela denník, ani náhodného čitateľa (s niekým podobným musíte pri písaní denníku rátať, no nie?) unavovať. Chcela som ich buď rozosmiať, alebo rozplakať. Verila som, že je to len dočasná indispozícia a zajtra to bude určite iné. Na druhý deň som prepísala nedeľu na pondelok, dvadsiateho apríla na dvadsiateho prvého, text zostal ten istý a… v hlave som mala rovnako prázdno ako včera. O pár dní som sa posťažovala Jarine z vedľajšieho vchodu, že síce už mám dievčenský denník, no za ten svet neviem, čo doň napísať.

„Bojíš sa, že ti ho nájde mama?“ pýtala sa Jarina a olizovala kopček jahodovej šumienky, ktorú si pravidelne sypala  z modrého vrecúška s nápisom Vitacit do vystretej dlane. Keď som záporne pokrútila hlavou, nasypala aj mne a ďalšou vetou mi otvorila oči.

„Ja si nepíšem denník, ale citáty,“ povedala Jarina a v tej chvíli som vedela. Urobím si nástenkový denník! Nikdy som nebola nástenkárkou, hoci by som bola bývala oveľa lepšou ako sú Helena s Broňou. Tá ich nástenka v našej triede stála vždy za figu borovú. Lenže takto si to plnohodnotne vynahradím a nikto, fakt že nikto, mi nemôže v dobrom či zlom radiť, čo tam mám, či nemám dať, čo je a čo nie je vhodné, pekné, aktuálne.

Najbližších pár týždňov som voľný čas trávila ponorená v časopisoch, z ktorých som vystrihovala fotografie červených západov slnka, farebných kvetov, usmiatych detí, zaľúbených dvojíc, slávnych hercov, herečiek, a množstvo malých detailov ako srdiečko, pohár coly, tabličku čokolády, stopy v piesku, slnečník, záchranné koleso, topánku, kyticu, prsteň, mušľu, náhrdelník, ruky na tvári… Vytvárala som koláže, ktoré som šperkovala známymi i menej známymi citátmi. Život je ako javisko, na ktorom musíš stáť, aj keď ti srdce krváca, tvár sa ti musí smiať napísala som zelenou fixkou a pod to som úhľadne prilepila bielym lepidlom Drago usmiatu Sofiu Lorenovú vystrihnutú z časopisu Život (trošku sa pri schnutí pokrčila), dve menšie manekýnky z časopisu Móda, farebnú fotku veľkého slameného klobúka z toho istého zdroja (zamýšľanú symboliku si už nepamätám) a dokreslila som krvácajúce srdiečka, také tie prestrelené šípmi, z ktorých pomaly padajúce kvapky sa stretávajú vo veľkej červenej kaluži. A, čo by Jarina nepochopila, rovno som sa išla so svojím výtvorom pochváliť mame.

„Pekné, naozaj je to pekné, ale prečo si zapisuješ také smutné veci? Veď si vo veku, kedy by si sa mala tešiť zo života,“ nerozumela mi mama. Napriek tomu, že žiadnej z mojich kamarátok rodičia od istej chvíle ani za mak nerozumeli, brala som to osobne. A keď mama rovnako zareagovala aj na dvojstranu koláží o láske, ktorej mottom bolo Najvytrvalejšia zo všetkých lások je tá nešťastná, viac som jej moje výtvory v denníku neukazovala. O to tvrdšie som na ňom pracovala. Pred letnými prázdninami som mala zošit zaplnený. Okrem citátov slávnych a niekoľkých úryvkov z obľúbených kníh v ňom boli aj moje prvé nesmelé básničky.

Som.

Nič zvláštne, slovo veľmi krátke

Ešte kratšie

Si

Vtom zrazu slovo nekonečne dlhé a krásne

Sme.

Keď som išla do pionierskeho tábora, nástenkový denník som zobrala so sebou a spoločne sme slávili veľký úspech. Koloval medzi dievčatami a na výlete v Trenčíne si v maličkom papiernictve osem dievčat kúpilo zápisníky v tvrdej väzbe a farebné fixky. Poviem vám, je úžasné byť inšpirujúcou. Skoro také dobré, ako byť dobrou nástenkárkou.

ZUZKA KLAMÁRKA: Nástenkový denník

KARÁTKO A KUČÁTKO

  V ôsmej triede som sa tak zaľúbila, že mi z toho bolo až zle. Prišlo to v sekunde a chutilo to ako tupá bolesť brucha. Žiadne motýliky, balvan v žalúdku! A už nepomáhali ani studené obklady z namočenej vreckovky. Myslela som si, že sa mi uľaví, keď sa zverím Jarine, lenže Jarina to vytárala Mirke, tá Broni, ona zase Soni, až o tom vedela celá trieda. Určite aj škola. A mala som pocit, že aj celá Bratislava. Ten chlapec sa volal Robo Malen a chodil do deviny. Presnejšie do deviatej B. Je to dôležitý údaj, pretože v deviatej B, na rozdiel od deviatej A, boli samí urastení chalani a takmer všetci pekní. Veľmi pekní. Baby tvrdili, že najkrajší je Jano Hraško, mne sa však čiernovlasí nepáčili. Jano bol navyše namyslený, možno preto, že hral futbal za dorast v Slovane a tak ho obdivovali aj chlapci, aj dievčatá. Môj Robo bol plavovlasý, zdalo sa, že hanblivý a tak zvláštne tajomne sa usmieval. Cez plece nosil žltú tašku s nápisom Adidas, farebné tričká s potlačou a v zime riflovú bundu s kožušinovým futrom, v ktorej vyzeral ako môj obľúbenec z chlapčenskej skupiny Teens. Plagát z Brava s ich fotkou som mala nalepený na dverách v detskej izbe. Stál ma tridsať korún a to mi ho Alena Rapová predala ešte lacno. Plagát bol ošúchaný pozeraním (dobre, aj hladkaním), hypnotizovala som ho každý deň. Predstavovala som si, že jedného dňa sa s mojim miláčikom stretnem, on sa do mňa zamiluje, budem s ním chodiť na koncerty a všetky dievčatá si budú šklbať vlasy od závisti, že on je do mňa. Keď som v škole zaregistrovala Roba Malena, hmlistý sen sa zhmotnil do reality a ja som stála uprostred neznámych pocitov. Jarina síce všetko vykecala, ale zase mi od jednej baby z Robovej triedy zohnala fotku, kde boli iba chalani z ich triedy. Robo na nej žmúril priamo na mňa. Fotku som doma strčila pod vankúš a každý večer som očami hladkala jeho tvár. Pár mesiacov som si užívala nádhernú romantickú lásku. Čím odvážnejšie boli moje predstavy, tým vystrašenejšia som bola v škole. Báli ste sa niekedy, že niekto môže čítať vaše myšlienky? Nie tak ako v cirkuse, ale že si bude normálne čítať vo vašej hlave ako v knihe. Vraj pomáha dookola mrmlať nejaké slovíčko, ale vtedy som to ešte nevedela. A práve preto som sa cez prestávky urputne vyhýbala stretnutiu s Robom a možnému očnému kontaktu, hoci po ničom inom som netúžila. Čo ak to o mne zistí? A čo ak ma nechce? Nechcela som riskovať odmietnutie.

ZUZKA KLAMÁRKA: Neutrónová bomba

„Zuza, Malen sa na teba pozrel!“ hučali Jarina s Ľudkou. Bože, baby, prečo tak nahlas?! Tvárila som sa, že to nevravia mne.

„Pozri, tam sedia s Janom a furt sem čumia,“ vravela Ľudka už tichšie. Prekonala som sa a pozrela som tým smerom. Sedeli na lavičke, zadky na operadle, nohy na sedadle. S Robom sa nám stretli pohľady a obaja sme sklopili oči.

„Je do teba, je do teba!“ chichotali sa baby, pretože uhnutenie pohľadom bol podľa nás neklamný znak zaľúbenosti. Nebola som si tým celkom istá, no Ľudka, ktorá mala päť súrodencov a čosi o živote vedela, povedala, že Robo je iba nesmelý a treba ho trošku postrčiť. A tak, bez toho, aby mi niečo naznačila, si našla v telefónnom zázname Malenove číslo a zavolala mu. Opýtala sa ho, či chce so mnou chodiť a on jej povedal, že nie. Opýtala sa ho prečo a on, že nie som jeho typ. Ľudka mi to zahorúca zatelefonovala a vôbec jej nedošlo, že do konca školského roka zostávajú ešte dva mesiace a ja ich budem musieť v škole nejako prežiť!

V ten večer som dostala prvú menštruáciu. Prvý šok prekryl druhý. Kým ešte pred chvíľou som rozmýšľala ako prežiť, teraz som opäť chcela nebyť. Hanbila som sa, bola som vystrašená, presvedčená, že som urobila niečo zlé! Ako poviem mojej mame, že už nie som to dievčatko? Nikdy sme sa o týchto ženských veciach nerozprávali, bola som pre ňu stále príliš malá, príliš detská. A teraz tu sedím s menštruáciou na záchode! Tak strašne som nechcela raniť mamu, že som sa rozhodla nepovedať jej to. V kúpeľni som sa umyla, malý bledomodrý uteráčik som použila ako vložku a sadla som si za písací stôl v detskej. Sedela som a rozmýšľala nad tým, ako sa v tento deň totálne pomotal môj život. Musela som tam sedieť veľmi dlho, vôbec som nepočula mamu prísť domov.

„Stalo sa niečo v škole?“ pocítila som jej ruku na mojich vlasoch.

„Nie, nič,“ až príliš rýchlo som odpovedala a začala som vyberať knihy zo školskej tašky. Mama si vypýtala žiacku knižku, ale nič mimoriadne v nej nebolo.

„Pohádali ste sa s Jarinou?“ skúšala ďalej a tušila, že sa deje niečo mimoriadne.

„Počkám ťa v kuchyni, nech sa stalo čokoľvek, vyriešime to.“ O chvíľu som cítila z kuchyne cigaretový dym. Mama fajčila doma iba pri televíznych detektívkach, alebo keď ju ako vravela „nasrali“ v robote a telefonovala to Zdenke. No nič, idem. Pre istotu som ešte išla na vecko, či sa predsa len niečo nezmenilo a potom som sa vsúkala do kuchyne.

„Mami,“ začala som a očami som pritom počítala kocky na obruse. Ak bude párny počet, bude sa hnevať, ak nepárny, nebude.

„Mami, dostala som…“ Spozornela a zjavne jej odľahlo. Zrejme čakala zatajenú zlú známku. Kociek bolo dvadsaťpäť.

„… menštruáciu!“ vyhŕkla som a schovala som si tvár do dlaní. Bola horúca od hanby. Odhalenie vymysleného psa sa s týmto pocitom nedá porovnať, toto bolo o zlyhaní, ktoré na mňa niekto narafičil a ja som to nemohla nijako ovplyvniť!

„To sme nečakali, však? Poď ku mne karátko.“ S mamou sme mali také prezývky. Ja som bola karátko a ona kučátko. Podľa tej rozprávky o kuriatku, ktoré len čo sa vyliahlo z vajca, vo všetkom napodobňovalo staršie šikovnejšie kačiatko. Aj dnes sa v niektorých chvíľach tak oslovujeme. Kučátko si privinulo karátko a vysvetlilo mu, že toto nie je žiadne  napodobňovanie, ale že karátko sa pomaly stáva kučátkom.

Potom sme si spravili chlebíky so syrom a pozerali sme televízor. Ráno mi mama okrem desiatej zabalila aj veci, ktoré žena každý mesiac potrebuje a ja som odkráčala do školy ako vždy. Takmer. Pretože to už nikdy nemalo byť také, ako doteraz. Detstvo zostalo zamknuté v trinástej komnate, od ktorej nemám kľúč. Môžem však nazerať kľúčovou dierkou. Našťastie.

Zuzka Huďová

Ak sa vám článok páči, zdieľajte ho na Facebooku a dajte o ňom vedieť svojim priateľom. Pridajte sa k nám aj na Telegrame https://t.me/nnnoviny. Ďakujeme.

Prečítajte si tiež

Najnovšie články