Kde bolo tam bolo, bol raz jeden chlapček, ktorý mal veľmi rád lentilky. Jedného dňa, keď poskakoval so škatuľkou lentiliek, vypadla mu jedna z nich na zem do trávy. Ani si to nevšimol. Dokonca ani ostatné lentilky v škatuľke si to nevšimli. Veď ich bolo tóóóľko! Chlapec si teda poskakoval ďalej a lentilka ležala na zemi v tráve. A keďže bola zelená a ležala v tráve, nebolo ju vôbec vidieť.
„Kde som?“ Obzerala sa vyplašená lentilka okolo seba. Veď doteraz bola v malej škatuľke s inými lentilkami a teraz je celkom sama. A keby len sama! Teraz jej je zima a je tu obrovské čudné svetlo. „Dúfam, že sa neroztopím!“ Zapišťala.
„Čo by si sa roztápala,“ zasmiala sa nejaká čudná stvora pri nej. Vyzerala ako lentilka, ale bola červená a mala na sebe čierne bodky. A okrem toho mala nohy.
„Ty ma zješ?“ Spýtala sa lentilka.
„Prečo by som ťa jedla?“ Spýtala sa prekvapene bodkovaná stvora.
„A kto ma teda zje?“ Pýtala sa ďalej lentilka a obzerala sa okolo seba.
„Prečo by ťa mal niekto jesť?“ Čudovala sa stvora.
„Akože prečo? Ja som predsa na jedenie!“ Povedala lentilka. „Niekto ma musí zjesť!“ Rozplakala sa.
„A prečo by musel?“ Spýtala sa bodkovaná. Bola načisto prekvapená, že niekto chce aby ho zjedli.
„Lebo ja sa musím dostať do bruška!“ Zakričala lentilka celá vyplašená. „Nechápeš?“ Plakala.
Červená bodkovaná zaklipkala očami. „Nechápem.“ Povedala. Veď čo už mala povedať. Naozaj nechápala. „A čo sa stane, keď sa nedostaneš do bruška?“ Spýtala sa.
„Neviem!“ Vykríkla vyplašená lentilka a plakala ďalej. „Ja len viem, že som sa narodila, aby som sa dostala do bruška.“
„Hm. A ja viem, že som sa narodila, aby som sa do bruška nedostala.“ Zasmiala sa stvora. „A predsa sa mi môže stať, že sa do bruška dostanem.“ Vzdychla. „Musím si preto dávať pozor.“ Povedala.
„A ako sa ti to môže stať?“ Pýtala sa lentilka. Možno by to bola nádej pre ňu, pomyslela si.
„Môže ma žožrať nejaký vták.“ Vysvetlila bodkovaná.
„Výborne!“ Vykríkla lentilka. „Tak by mohol zjesť mňa, namiesto teba.“ Potešila sa. „Zavolaj ho.“ Povedala lentilka bodkovanej.
„To isto! Ja žiadneho vtáka volať nebudem.“ Bránila sa bodkovaná. „Ty si nejaká čudná. Zavolaj si vtáka sama, keď tak veľmi chceš.“ Odvrkla. „Ja odchádzam, nech ma pri tebe radšej ani nevidí.“ Dodala bodkovaná a otočila sa na odchod.
„Počkaj!“ Vykríkla lentilka. „Ako ho mám zavolať?“ Pýtala sa.
„Neboj, príde aj sám!“ Zakričala ešte bodkovaná. „Rovno nad tvojou hlavou má hniezdo.“ Vysvetlila.
„Výborne,“ Pomyslela si lentilka. „Tak budem čakať na vtáka.“ Usmiala sa spokojne. No zrazu: „Veď ja ani neviem ako taký vták vyzerá!“ Znova sa vyplašila. „Ako mám čakať na vtáka, keď neviem kto je vták?!“ Chytila ju panika a začala zase plakať.
„Prečo plačeš?“ pýtalo sa niečo veľké čierne, čo sa pri nej zrazu objavilo. Malo to dve nohy, malé oči a medzi očami nejakú paličku.
„Čakám na vtáka a neviem ako vyzerá.“ Plakala lentilka.
„A čo od toho vtáka chceš?“ spýtalo sa stvorenie s paličkou medzi očami zvedavo.
„Aby ma zjedol.“ Vzdychla lentilka.
Stvorenie ďoblo do nej paličkou.
„ÁU!“ Vykríkla lentilka. „Čo robíš? Nepichaj do mňa!“ Pozrela na stvorenie nahnevane.
„Nepichám.“ Urazil sa čierny tvor. „Ja ďobem.“ Povedal hrdo. „Som vták. A chcela si, aby som ťa zjedol. Tak som to skúsil.“ Vysvetlil.
„No tak ma zjedz.“ Ponúkla sa lentilka znova.
„Je mi ľúto, ale nezjem.“ Odvrkol vták. „Vôbec nie si chutná.“ Povedal.
„Ja že nie som chutná?!“ Vykríkla lentilka nahnevane. Možno by aj očervenela, ale bola zelená. „Na mojej škatuľke bolo napísané, že som vyhrala titul SuperChuť!“ Chválila sa.
„Možno. Ale mne nechutíš.“ Povedal vták. „Možno by ťa mal zjesť niekto iný.“ Dodal a odletel.
„Ale kto?“ Zakričala za ním lentilka. No vták ju už nepočul.
„Chlapííííííí, sem poďte!!!!!“ Ozvalo sa kdesi pri lentilke. Nikoho však nevidela. „Úúúúúlovok, chlapíííííí!!!“ Ozývalo sa ďalej. Lentilka stále nikoho nevidela.
Dupi-dup, dupi-dup, dupi-dup, dupi-dup, dupi-dup, dupi-dup, dupi-dup, dupi-dup, dupi-dup, dupi-dup, dupi-dup, dupi-dup, dupi-dup, dupi-dup, dupi-dup, dupi-dup, dupi-dup, dupi-dup, dupi-dup, dupi-dup.
Počula lentilka azda tisíc nôh. Tie zvuky ju obkolesili. Ale stále nikoho nevidela.
„Skvelý úlovok, Mravčík.“ Ozval sa hlas pochvalne.
„Ďakujem veliteľ.“ Odpovedal ktosi pyšne.
„Vojsko, pristúpiť k nálezu! RAZ-DVA!“ Vydal prvý hlas pokyn.
„RAZ-DVA!“ Odpovedalo množstvo hlasov.
„Vojsko, nadvihnúť nález! RAZ-DVA!“ Ozval sa ďalší pokyn.
„RAZ-DVA!“ Ozvali sa hlasy. Lentilka zrazu zacítila ako ju čosi zašteklilo po celom tele a nadvihlo.
„Vojsko, odniesť nález domov! RAZ-DVA! RAZ-DVA!“ Zaznel pokyn.
„RAZ-DVA! RAZ-DVA! RAZ-DVA!“ Ozývali sa hlasy.
Lentilka cítila ako ju niečo, niekam nesie. „Kam ideme?“ Kričala celá prekvapená.
„RAZ-DVA! RAZ-DVA! Ideme!“ Ozval sa ten, čo vydával pokyny.
„A prečo? Prečo ma nesiete?“ Kričala lentilka.
„RAZ-DVA. RAZ-DVA! Lebo si pochúťka!“ Odvetil hlas, čo vydával pokyny.
„Som pochúťka?“ Potešila sa lentilka. „Vy ma idete zjesť?“ Spýtala sa.
„RAZ-DVA.RAZ-DVA! My nie. Naše deti.“ Odvetil hlas.
„Deti?“ Tešila sa lentilka. Áno, spomenula si, veď ja som pre deti. Potešila sa. „HURÁ!“ Vykríkla.
„HURÁ! RAZ-DVA. RAZ-DVA! HURÁ! RAZ-DVA. RAZ-DVA!“ Kričali zborovo tí čo ju niesli.
„HURÁ!“ Kričala lentilka.
„HURÁ! RAZ-DVA. RAZ-DVA! HURÁ! RAZ-DVA. RAZ-DVA!“ Kričali zborovo tí čo ju niesli.
A takto to trvalo celú cestu….
Viete kto a kam niesol lentilku? Myslíte, že ju pekne spapali?
Lucia Balagová
