Verejný ochranca práv posúdil a schválil viac ako 630 podnetov od nástupu do funkcie v decembri 2022. Posúdením a schválením všetkých 620 podnetov, ktoré stáli na stole verejného ochrancu práv z dôvodu 8-mesačnej absencie verejného ochrancu práv, sa urobil zásadný posun a občania, ktorí adresovali podnety, budú v krátkom čase informovaní o ich vybavení.
V súčasnosti už verejný ochranca práv vybavuje podnety, ktoré prišli od jeho nástupu do funkcie, čím uzavrel medziobdobie, kedy Slovenská republika nemala zvoleného ombudsmana.
O vybavených podnetoch a o rozhodnutiach sa môžete dočítať v Správe o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2022, ktorá bola doručená do Národnej rady Slovenskej republiky a mala by byť prerokovaná v pléne slovenského parlamentu v najbližších týždňoch.
„Som nesmierne rád, že sa mi, spoločne s kolegami a kolegyňami z Kancelárie verejného ochrancu práv, podarilo v krátkom čase zhojiť následky 8-mesačného omeškania v ľudskoprávnej ochrane obyvateľov Slovenskej republiky. Rovnako oceňujem, že Národná rada Slovenskej republiky prijatím novely Ústavy Slovenskej republiky preventívne zamedzila podobným situáciám tak, že verejný ochranca práv ostáva vo funkcii aj po uplynutí funkčného obdobia až do zloženia sľubu novým verejným ochrancom práv.“, uviedol verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský.
Neoznačení policajti nedovolili natáčať video
Jedným z podnetov bol aj prípad, keď neoznačení policajti nedovolili natáčať video. V jednom z podnetov namietal podávateľ postup policajtov voči nemu a aj voči jeho dcére. Konkrétne namietal, že polícia nezasiahla, keď jeho žena odviezla ich spoločné dieťa so sebou, aj keď mal mať, podľa dohody rodičov, dieťa na starosti on. Namietal tiež, že priebeh zákroku mu policajti zakázali natáčať a neboli označení menovkami.
Počas preskúmania podnetu VOP zistil, že rodičovská dohoda, na ktorú sa otec odvolával, nebola schválená súdom, ale išlo o ústnu dohodu medzi rodičmi. Z doručeného stanoviska tiež vyplynulo, že príslušníci hliadky obvodného oddelenia Policajného zboru neboli označení menovkami, pretože si ich zabudli nasadiť po skončení zákroku v súvislosti s COVID-19. V tom čase totiž, podľa rozkazu ministerstva vnútra, nemuseli byť policajti zasahujúci v prípadoch ochorenia COVID-19 označení menovkami. Vo vzťahu k odvezeniu dieťaťa matkou,VOP nekonštatoval porušenie práv otca, pretože dohoda medzi rodičmi nebola schválená súdom a obaja mali plné právo vykonávať svoje rodičovské práva a povinnosti. Polícia v takýchto prípadoch nie je orgánom, ktorý rozhoduje, komu bude dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Vo vzťahu k (ne)označeniu menovkami a k zákazu nahrávať služobný zákrok, VOP síce nekonštatoval porušenie základných práv otca, ale využil inú právomoc – konštatoval porušenie právom ustanovenej povinnosti.
Odporučil preto, aby obvodné oddelenie preškolilo všetkých príslušníkov o ustanoveniach zákona o Policajnom zbore týkajúcich sa riadneho označovania príslušníkov a o povinnosti strpieť vyhotovovanie obrazových a obrazovozvukových záznamov zo služobných zákrokov. S týmito odporúčaniami sa obvodné oddelenie v plnej miere stotožnilo. Medzičasom však bola novelou zákona o Policajnom zbore zrušená povinnosť policajtov byť označení menovkami. Podľa dôvodovej správy pristúpil zákonodarca k takémuto kroku pre ochranu súkromného a rodinného života policajtov. Ako uvádza dôvodová správa k novele, v mnohých prípadoch pri výkone služobných zákrokov dochádzalo k osočovaniu, vyhrážaniu sa zakročujúcim policajtom a ich rodinným príslušníkom, ako aj k zaznamenávaniu si ich osobných údajov.
Pandemický rodičovský príspevok
Podávateľka namietala postup a rozhodovanie úradu práce, ktorý jej odňal „pandemický rodičovský príspevok“ preto, lebo v danom mesiaci uzatvorila pracovnoprávny pomer, čím prestala spĺňať podmienky nároku na tento príspevok.
V zmysle nariadenia vlády o niektorých opatreniach v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti v čase mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu vyhláseného v súvislosti s ochorením COVID-19, pandemický rodičovský príspevok predstavoval predĺženie poskytovania „bežného“ rodičovského príspevku tým osobám, ktorých dieťa dovŕšilo tri, resp. šesť rokov počas krízovej situácie alebo bezprostredne po nej a nemali iný príjem. Úrad práce svoje rozhodnutie o odňatí príspevku odôvodnil tým, že v zmysle predmetného nariadenia vlády pandemický rodičovský príspevok nepatrí osobe, ktorá má príjem zo závislej činnosti.
Zo zisteného skutkového stavu vyplývalo, že v rozhodujúcom mesiaci, za ktorý bol podávateľke pandemický rodičovský príspevok odňatý, bola podávateľka zamestnaná len dva pracovné dni. Nariadenie vlády neupravovalo situácie, keď boli splnené podmienky pre nárok na rodičovský príspevok len za časť kalendárneho mesiaca, ani neumožňovalo vyplatiť iba alikvotnú časť rodičovského príspevku zodpovedajúcu počtu dní, počas ktorých osoba spĺňala podmienky nároku na rodičovský príspevok. Nepodarilo sa však identifikovať ani žiadne iné ustanovenie nariadenia vlády, ktoré by vylučovalo použitie ustanovenia zákona o rodičovskom príspevku, podľa ktorého sa rodičovský príspevok vypláca za celý kalendárny mesiac, aj keď sa podmienky nároku na tento príspevok splnili len za časť kalendárneho mesiaca.
Pri rozhodovaní o nároku na pandemický rodičovský príspevok bolo pritom nutné aplikovať všetky, pre danú situáciu relevantné, ustanovenia zákona o rodičovskom príspevku s výnimkou tých, ktoré boli v kolízii s ustanoveniami nariadenia vlády. Predchodkyňa VOP dospela pri preskúmaní tohto podnetu k záveru, že pandemický rodičovský príspevok podávateľke za daný mesiac prislúchal, pretože v mesiaci, v ktorom jej vznikol pracovný pomer, (hoci len za jeho časť) splnila podmienky určené zákonom o rodičovskom príspevku, a taktiež podmienky určené nariadením vlády. Rozhodnutie, ktorým podávateľke úrad práce odňal príspevok už od začiatku mesiaca, tak bolo vyhodnotené ako svojvoľné, vybočujúce zo zákonom stanoveného rámca.
Týmto postupom došlo k zásahu do podávateľkinho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, do ktorého obsahu, v zmysle judikatúry Ústavného súdu, patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy.15 Účel poskytnutia pandemického rodičovského príspevku, rovnako ako „bežného“ rodičovského príspevku, zodpovedal aj obsahu čl. 41 ods. 5 Ústavy, ktorý priznáva rodičom starajúcim sa o deti pomoc štátu, do ktorého, podľa názoru verejnej ochrankyne práv, tiež bolo zasiahnuté.
(ts, nn)
