10.1 C
Nitra
sobota, 2 marca, 2024

Slavka KMEŤOVÁ: Jedna z najťažších vecí je odpustiť sám sebe

Máte na niekoho ťažké srdce? Tak možno je dnes ten správny deň na zamyslenie. Každý z nás isto zažil zranenia, ktoré je alebo bolo ťažké odpustiť. A predsa – odpustenie je najväčšou službou sebe samému. Naučme sa teda odpúšťať a nenechať v sebe nič, čo by nám naďalej ubližovalo. Ako na to? O odpúšťaní som sa porozprávala so Slavkou Kmeťovou – vzťahovou terapeutkou.

Slavka KMEŤOVÁ: Jedna z najťažších vecí je odpustiť sám sebe
Slávka Kmeťová

Slavka, povedzte našim čitateľom najprv pár slov o sebe. Čím sa zaoberáte? Prečo vzťahová terapeutka?

Vzťahy sú všade a všetko okolo nás. Vzťah s partnerom, deťmi, rodičmi, vzťah k autu, peniazom, práci… A všetky tieto témy s klientmi riešim, preto vzťahová terapeutka. Nie sú to len vzťahy partnerské. Na konzultáciách hľadáme príčinu problému, riešenie. Je to priateľský rozhovor. Ďalej sprevádzam ľudí pri spoznávaní ich vnútorného sveta. To, čo je v našom vnútri, sa zhmotňuje v našom fyzickom svete, ovplyvňuje kvalitu nášho života a vzťahy. Je to naše zrkadlo. Terapia sú praktické cvičenia, vďaka ktorým si môžeme pomôcť kedykoľvek a kdekoľvek, aj bez terapeuta. Ale treba v tom pokračovať. Organizujem ženské kruhy, transformačno-relaxačné víkendy pre ženy, vediem FB skupinu Zdravé ženy, som autorkou Intuitívnych kartičiek, ktoré pomáhajú pri práci s vnútorným svetom. Venujem sa konzultáciám a terapiám už štyri roky. Pred tým som pracovala v banke. Mám dvadsaťročnú dcéru, partnera a 6 ročnú fenku Amy.

Poďme na tému odpustenie. V určitých chvíľach je veľmi ťažké, možno až nemožné. Takto to aspoň môžeme vnímať. Čo odpustenie v skutočnosti znamená? A čo v nás neodpustenie spôsobuje?

Odpustenie je uvoľnenie emočného napätia, ktoré v nás vyvolala nejaká situácia. Pokiaľ toto napätie ne-pustíme, nesieme si ho so sebou, držíme ho v sebe a ovplyvňuje naše rozhodovanie, správanie, postoj k sebe, k ostatným ľuďom, ale aj zdravotný stav.  Preto je potrebné pustiť tieto situácie, aby nás neovplyvňovali v našom ďalšom živote. Nie vždy všetko ide hneď, je to pochopiteľné. Ale ak nie sme schopní od-púšťať, držíme sa v role obete, obviňujeme iných z toho, ako sa máme a ako žijeme. Používame to aj ako výhovorku, prečo niečo nemôžeme, nechceme atď. Obmedzuje to nás, nie ľudí, ktorí nám bolesť spôsobili. Časom takmer každý ublížený človek skonštatuje, že sa to pre niečo stalo a na niečo to bolo dobré. Tým odpustením nedávame rozhrešenie ani súhlas človeku, ktorý sa ku nám nejako zachoval, ale dávame slobodu sebe. Uvoľňujeme v sebe napätie a môžeme žiť podľa seba, nie ovládaní strachom, že sa niečo podobné stane znova.

Prečo najčastejšie nevieme odpustiť? Preto, že si myslíme, že takto ostáva človek bez trestu a je ospravedlnený? Preto, že čakáme ospravedlnenie? Alebo? Ako to s nami je?

Cítime sa ublížení a ukrivdení. V takýchto chvíľach pochopiteľne strácame nadhľad a vidíme len vlastnú bolesť. A potom nastupuje EGO. Ego sú zranenia, ktoré sa nám stali v minulosti a ego má za úlohu chrániť nás pred ďalšou bolesťou práve tým, že nás varuje pred podobnou situáciou. Keby sme odpustili, neovládali by nás staré bolesti a nič by nás „nechránilo, nevarovalo“ pred ďalšou bolesťou. A práve to ego túži po uznaní našej bolesti, po ospravedlnení. Chce, aby sa aj ten druhý cítil zle, pokoril sa pred nami… A máte pravdu, často máme pocit, že odpustením ospravedlníme správanie toho človeka. Nie je to tak. Ten človek sa s tým musí vysporiadať sám. Je to jeho karma, jeho záťaž. Pravda však je, že každá minca má dve strany a nič nie je iba biele alebo iba čierne. Aj ten človek to pre niečo spravil, niečo ho k tomu viedlo a z jeho uhla pohľadu to môže byť úplne inak, ako z nášho.

(Nevedome) Nám ten človek ukázal, kde máme slabé miesta, na čom máme pracovať a často ani nevie, že nám ublížil. Odpustiť znamená prijať situáciu alebo človeka tak ako je. Vnímať, že pre niečo sa to stalo. My sme tvorcovia nášho života, a každú situáciu sme si vytvorili sami. Niektoré vedome, iné nevedome. Ale je to naše. V podstate sa teda hneváme na seba…

Slavka KMEŤOVÁ: Jedna z najťažších vecí je odpustiť sám sebe

Častokrát nevieme odpustiť, pretože nás rana stále bolí. Čo s tým? Dá sa vôbec odpustiť, ak to takto cítime? Bojíme sa, že nebudeme schopní zabudnúť na zranenie.

Ak sme veľmi ubolení, netreba to siliť. Je veľmi dôležité tú bolesť precítiť. Ja odporúčam ísť do lesa, vykričať sa, vynadávať, vyboxovať…, prípadne do vankúša… Uvoľniť to napätie z tela. Keď to neurobíme, usádzajú sa tieto emócie v našom tele, na našich vnútorných orgánoch.. A časom spôsobujú rôzne choroby. Migrény, bolesti chrbtice… Dôležité je mať snahu odpustiť. Aj keď to nejde hneď, už to rozhodnutie robí veľa. Urobila som meditáciu na odpustenie starých krívd, je krátka ale veľmi efektívna. Že sme odpustili vieme podľa toho, že tá situácia alebo človek v nás nevyvoláva emócie, je nám JEDNO. Určite ale nie je dobré držať v sebe roky staré krivdy. Škodíme tým sebe, nikomu inému. Keď od-pustím, prijmem, neznamená to, že s tým človekom budem zrazu najlepšia kamarátka. Ale už vo mne nevyvoláva nič a ja sa môžem posunúť ďalej, bez strachu, že sa situácia zopakuje. Ideálne je keď uvidíme zmysel toho, čo sa stalo. Lebo nič sa nedeje len tak.

Ako pracovať s tým, ak sa nám neustále vynárajú spomienky a krivdy? Znamená to, že zlyhávame v schopnosti odpúšťať?

Nie je to zlyhanie. Len sme ešte neodpustili. Nepracovali sme s tým a preto nás to drží. Ale je pravda, že ak nás minulosť valcuje, tak ju spracovanú nemáme. Ak nechceme, aby nás ovládala, pusťme ju. Už bola, nezmeníme ju. Znamená to, že nemáme spracované bolesti z detstva. Na rodičov sa možno vôbec nehneváme, ale tá situácia v nás vyvolala emócie podobné tým z detstva. Rodičom sme nepovedali ako sa cítime, tak to povieme človeku, ktorý to v nás otvoril teraz.

Znamená odpustenie to, že sa musím s danou osobou stretnúť? Musím obnoviť vzťah? Alebo ako odpustiť niekomu, kto už zomrel?

Nie to vôbec nie. Ja ani neodporúčam toho človeka konfrontovať. Je to moje zranenie, môj pocit… On len na to poukázal. Spracovať si to musím ja. Keď trpíme, máme potrebu spôsobiť trápenie aj tomu človeku, takže ho obviníme. Ale toto je naše.  A o toho druhého sa postará život sám.

Okrem odpustenia iným nás často trápi aj neodpustenie sebe samému. Čo ľudí v tomto prípade najčastejšie trápi? Niekedy zas ani sami nevieme, že sme v takom neodpustení samému sebe uväznení. Ako to zistíme?

Aj na túto tému mám meditáciu. Je to jedna z najťažších vecí, odpustiť sebe. Lebo my nechceme byť zlí. A keď vieme, že sme niečo pokazili, niekomu ublížili, zlyhali sme vo vlastných očiach a máme pocit, že nič iné ako trápenie si nezaslúžime. Často sa aj najbližším hanbíme povedať, čo sme urobili a čo nás trápi. Je to z pocitu viny. V detstve sme aj neprávom boli obviňovaní z toho, čo sme neurobili a boli za to potrestaní. Preto dnes vnímame seba ako tých vinníkov, ktorí si iné ako trápenie nezaslúžia. Určite je dôležité mať sebareflexiu a prevziať zodpovednosť za svoje správanie, ale nie sa v tom motať zbytočne dlho. Každému z nás sa deje to, čo a má. Sme zodpovední len za seba. Nie za iných. A takisto je to opačne. Nikto za nás nie je zodpovedný, iba my sami. Ak som niekomu ublížila, mrzí ma to, samozrejme, ale aj jemu sa to pre niečo stalo. Malo ho to posunúť. A vo výsledku aj mňa. Spoznala som sa aj z inej strany. Viem už, čo nemám robiť. Je to vzájomná skúsenosť.  No a samozrejme, často sa na seba hneváme, že sme dovolili, aby nám niekto ublížil. Neodhadli sme ho včas, nezastali sme sa seba. Prestávame si veriť, veď keď som už zlyhala predtým, ako si môžem byť istá, že teraz to zvládnem? Aj tieto obavy pramenia z ega, teda zo zranení z detstva. Prijať seba aj s tým, že robím chyby je základom sebalásky. Aj  toto ku mne patrí. Na chybách sa učíme, i keď nám v škole hovorili, že robiť chyby je zlé. Nie je. Je to vývoj. Učenie.

To, že sa na seba hneváme, vidíme aj podľa toho, ako o sebe uvažujeme, čo si o sebe myslíme, ale tak úprimne, nie len povrchovo. A od toho sa potom odvíja aj to, ako žijeme. Či sme spokojní, naplnení, či sa nám darí, alebo je náš život skôr boj o prežitie. Všetko so všetkým súvisí.

Dá sa nejako predchádzať tomu, aby sme sa dostali do stavu neodpustenia, alebo to „na nás príde“ automaticky po každom väčšom zranení? Čo by ste odporúčali?

Určite odporúčam vyliečiť zranenia z detstva. Aj keď sa nám to nezdá, je tam veľa blokov, vzorcov a programov, ktoré nás ovládajú aj v dospelosti. Sú to podvedomé záležitosti. Ako dospelí vnímame situácie inak, ale to zranené, odmietnuté dieťa je v nás stále. Keď priebežne liečime vnútorné dieťa, tak sa postupne dostávame do rovnováhy, vyžarujeme úplne inú energiu. Postupne sa čoraz menej dostávame do situácií, ktoré nám ubližujú, lebo zrazu nie sú zranenia, ktoré by sa otvárali.

Keď už sme v situácii, ktorá nás zraní, dovoľme si precítiť tú emóciu, dajme to zo seba von (ale nie na toho človeka), a potom sa skúsme na to pozrieť z nadhľadu. Čo sa naozaj stalo a prečo mi to ublížilo? Ako to bolo z pohľadu toho druhého? Keď sa dostaneme do nadhľadu, vidíme veci tak, ako sú. Ako keď sa pozeráte z prvého pochodia a z ôsmeho. Tá istá krajina, ale úplne iná perspektíva.

Asi najviac spomínaný ťažký prehrešok vzťahu je nevera. Je možné odpustiť neveru a obnoviť vzťah?

Nevera je rakovina vzťahu. Upozorňuje na to, že sme sa niekde zabudli. Ak mi je partner neverný, je to preto lebo som niekde na seba zabudla, teda som si sama neverná. Je vhodné pozrieť sa na to týmto pohľadom, skôr ako urobím radikálne rozhodnutie. Nevera nie je príjemná, ale poukazuje na to, že sme niečo vo vzťahu zanedbali. Ak sa dokážem na to pozrieť takto, zmeniť to, čo som zanedbala, teda vrátim sa k sebe, vzťahu to pomôže, partner mi zrazu nemá čo zrkadliť. A vzťah môže pokračovať. Odpustiť sa nevera určite dá. Nemusíme, ale aspoň sa čestne pozrime na to, prečo sa to stalo. Aby sme si to nepreniesli do ďalšieho vzťahu. Nehovorím o chronických neverách. Vtedy sa treba pozrieť na to, prečo som si takého človeka pritiahla do života. Aj pre neverného aj podvádzaného však platí, že je tam nedostatok sebalásky. Pri nevere dostávam impulzy z vonku. Cítim sa obdivovaná, krásna…, vďaka tomu, že mi to niekto hovorí. Keby som si tým bola istá, keby som sa považovala za krásnu, nepotrebujem to počuť od iných ľudí. Ak sa rozhodneme neveru odpustiť a ostať vo vzťahu, netreba sa k tomu vracať. Vysvetlite si to, vykričte, ale pustite a nechajte to za sebou. A opäť- skúsme sa na to pozrieť z pohľadu toho druhého človeka. Ako by nám bolo, keby nám neustále pripomínal naše zlyhanie? A odpusťme aj sebe. Že sme to dovolili.

Slavka KMEŤOVÁ: Jedna z najťažších vecí je odpustiť sám sebe

Ak ma niekto neustále ponižuje alebo mi ubližuje a ja mu budem vo vzťahu neustále odpúšťať, bude tento vzťah lepší? Alebo ako rozoznať správnu mieru odpúšťania?

Treba v sebe nájsť príčinu, prečo mi to ten človek robí? Prečo ma má potrebu ponižovať a zraňovať? To je niečo moje. Niečo mi to hovorí o mne. Sme naučení vychádzať ostatným v ústrety a zanedbávať seba. Títo ľudia nám to ukazujú. Keď si to  v sebe spracujeme, naučíme sa hovoriť nie, vziať si späť svoju silu a nastaviť hranice, prestane sa to diať. Ten človek buď z môjho života odíde, alebo zmení správanie. Opäť je to o mne. Nie o ňom. Neustálym odpúšťaním zrádzam seba. Potrebujem pochopiť, prečo sa to deje a tým to zastaviť. Často sme v role obete. A obeť potrebuje tyrana. Ak si neverím, podceňujem sa, chcem byť stále dobrá pre iných, pritiahnem si človeka, ktorý mi ukáže ako zlé to pre mňa je.

Prečo niektorým ľuďom odpúšťame ľahšie a iným ťažšie?

Myslím, že to záleží od vzťahu, ktorý voči tomu človeku máme. Ak nám je blízky a veľa sme pre neho urobili, bolesť je silnejšia. Ale opäť je to o tom, že som viac myslela na iných ako na seba, zavďačovala sa a potom som sklamaná. A samozrejme od situácie. Vo všeobecnosti je to o tom, aké hlboké zranenie sa vo mne tým činom otvorilo.

Dnes je Deň odpúšťania. Čo by ste odporučili našim čitateľom, aby dnes urobili?

Aby skúsili aspoň na chvíľu PUSTIŤ minulosť a precítili tú úľavu, aké to je nedržať v sebe hnev. A nech skúsia aspoň v hlave povedať človeku, ktorý ich sklamal: „Odpúšťam ti.“ Možno nepríde hneď úľava, ale začne proces odpúšťania. Je to darček pre nás samých a my by sme sa mali každý deň niečím obdarovať, tak prečo nie oslobodením?

Nikto z nás nie je dokonalý. Ale každý z nás túži po pochopení, prečo sa niekedy zachoval tak ako sa zachoval. Ak chceme dostať súcit, pochopenie, odpustenie, musíme ho najprv dať. Začnime u seba.

A ak dovolíte, tu je môj darček pre vás. E-book Sprievodca odpustením.

Rozhovor pripravila Lucia Balagová

Ak sa vám článok páči, zdieľajte ho na Facebooku a dajte o ňom vedieť svojim priateľom. Pridajte sa k nám aj na Telegrame https://t.me/nnnoviny. Ďakujeme.

Prečítajte si tiež

Najnovšie články