Vážený pán Káčer,
pred niekoľkými dňami som navštívil Gelnicu. Nie preto, aby som znásilňoval mysle miestnych ľudí ako Vy na Zemplíne. Ale naopak – aby som počúval, ako sa im žije, čo ich trápi a aké riešenia by navrhovali. Medzi inými som sa rozprával aj so staršou pani. Jej dôchodok je zhruba 400 eur. Bez pomoci syna by sotva prežila. Neskôr som sa zhováral s miestnym chlapíkom, ktorý zarába 800 v čistom. Kvôli protiruským sankciám skrachovala v roku 2015 zlievareň v neďalekých Prakovciach, kde pracoval. Teraz musí za prácou dochádzať do Spišskej Novej Vsi.
Už vtedy vo mne zanechali tieto rozhovory hlbokú stopu, no po dnešnej tlačovke „Demokratov“ sa táto stopa ešte prehĺbila. Najmä po Vašej minútovej odpovedi na dve novinárske otázky. Neberte to, prosím, ako pochvalu. Bolo totiž maximálne arogantné odvrknúť, že „job“ ministra zahraničia je ten najhorší – v ktorom ste sa narobili najviac a zarobili najmenej.
Za prvé, je smutné, ak post ministra zahraničia beriete len ako „job“ a nie službu republike. Ale to je Vaša vec, vždy ste pôsobili tak, že slúžite viac inej republike, ako tej Slovenskej.
Za druhé, Váš mesačný plat ministra je viac ako 5 500 eur. Máli sa Vám? Je to viac ako ročný príjem spomínanej pani z Gelnice a viac ako polročný príjem Gelničana zo skrachovanej zlievarne. Stále si myslíte, že robíte priveľa za malú odmenu? Tak stačí povedať, vezmem Vás za chlapmi z jelšavskej magnezitky, z detvianskych strojární, alebo zo spišského Embraco. Jedni Vám povedia, aké to je pracovať za extrémne málo, ďalší, aké to je byť mimoriadne zaneprázdnený v práci a tretí Vám povedia, aké to je pracovať za málo a byť zaneprázdnený v práci.
Alebo mám ďalší návrh – vráťme sa do Michaloviec. Tentokrát spolu a Zemplínčania Vám porozprávajú aké to je robiť priveľa, zarábať primálo a ešte k tomu byť šikanovaný v miestnom Yazaki. Teda, ak ich pustíte k slovu a nezačnete ich vulgárne presviedčať o tom, že päť tisíc mesačne je malý peniaz.
Zdá sa Vám, že robíte priveľa?
Okrem Gelnice som v ten deň zavítal aj do Smolníka. K pánovi, ktorý prevádzkuje na miestnom hlavnom námestí maličký penziónik a reštauráciu. Nikdy si nepovie, že roboty je priveľa. Ochotne Vás obslúži aj v sobotu podvečer. Na vlastné náklady v tomto priestore buduje skromné múzeum lokálnej histórie dnes zabudnutého, no kedysi významného banského mesta Smolník. Do tohto penziónu zavše zavítajú aj zahraniční turisti a pán majiteľ im s mimoriadnym oduševnením zapasuje minulosť malého Smolníka do dejín veľkej Európy. Dovolím si bez akejkoľvek nadsázky tvrdiť, že tento pán spravil pre reprezentovanie Slovenska podstatne viac ako Vy vo funkcii ministra zahraničia.
Vážený pán Káčer!
Na tlačovej besede ste všetci „demokrati“ dookola opakovali slovíčka „slušnosť“, „tolerancia“, „konštruktívny dialóg“ či „sloboda“. Ale stačí, aby ste Vy, či pán Naď, otvorili ústa a je jasné, že tieto hodnoty nechcete pre všetkých, ale len pre seba. Pod toleranciou rozumiete to, že všetci budú tolerovať len Váš názor a nijaký iný. Pod konštruktívnym dialógom chápete, že budete ostatným hovoriť, čo si majú myslieť a oni konštruktívne šúchať topánkami. Slušnosť si predstavujete tak, že zatiaľ čo Vy budete všetkých naokolo urážať a ponižovať, tak k Vám sa budú musieť všetci správať slušne. Jedinú slobodu, ktorú pre Slovákov chcete je sloboda držať ústa a krok.
Úprimne, čudujem as Vám, prečo ste stále na poste ministra zahraničia. Máte tam priveľa povinností, mzda Vám nestačí, Slovensku nerozumiete a jeho obyvateľmi opovrhujete. A, bohužiaľ, žiadny z Vašich priateľov „demokratov“ z tejto charakteristiky nevybočuje. Ste snobská bublinka odtrhnutá od reality s chorobnou chuťou po bohatstve a privilegovanom postavení. Keď som si narýchlo spočítal príjmy tých pár „demokratov“ prítomných na tlačovke – premiéra, ministrov, poslancov, primátorov, tak som dospel k cifre 70 tisíc. Hŕstka „demokratov“ stojí tento štát zhruba toľko, čo zamestnanci stredného závodu. Mesačné príjmy Vašej hŕstky by pokryli mesačné náklady na mzdy všetkých pracovníčok závodu Dr. Oetker v Bolerázi. Mimochodom, ktoré v týchto dňoch dostávajú výpovede. Závod končí, 75 zamestnancov putuje na úrad práce…
Lenže pokým takýto zamestnanci držia hospodárstvo tejto republiky nad vodou, privádzajú do štátnej kasy peniaze, ktoré následne minister Naď tak ľahkovážne rozhadzuje na zbrane, tak z Vás náš štát osoh nemá žiaden. To len Vy máte osoh zo štátu a snažíte sa udržať aj po nasledujúcich voľbách.
Nie som zástanca radikálnych riešení, pán Káčer, ale po Vašom vystúpení na tlačovke, mám silné nutkanie poslať Vás pracovať do niektorého závodu. Nie kvôli poníženiu. Ponižovať Vás netreba – vlastnými silami ste sa dostali tak nízko, že nižšie to už zrejme ani nejde. Ale naopak, kvôli zušľachteniu, pretože práca človeka šľachtí, učí pokore a skromnosti. Myslím si, že pracujúci sú prví v tomto štáte, ktorí si zaslúžia rešpekt, úctu a česť. Pre nich ste ani Vy, ani táto nešťastná vláda nepohli prstom.
Je preto načase, aby sa pracujúci človek, prípadne človek, ktorý celý život poctivo pracoval, dostal na prvé miesto. To pre neho treba slušnosť, toleranciu, konštruktívny dialóg a slobodu. Slušný zárobok, toleranciu k jeho potrebám, konštruktívny dialóg na pracovisku s jeho zamestnávateľom a slobodu vyjadrovania.
S pozdravom,
Artur Bekmatov
