Príbeh o dievčatku a bábike
Volala sa Jolanka Steinerová. Mala veľké tmavé oči a kučeravé vlásky. Nemala ešte súrodencov, ale zato veľkú rodinu okolo seba. Jej otecko bol z Galanty, mamička z Dunajskej Stredy. Starí rodičia, tety a strýkovia, ktorí bývali v Galante, ju milovali, lebo bola prvou vnučkou v celej velikánskej rodine. Nemala veľa hračiek ako dnešné deti. Ale o to viac sa tešila, keď ju tety jedného dňa prekvapili veľkou bábou! Ozajstnou bábikou! Mala handrové telíčko a krásnu porcelánovú hlavu. Jolanka ju milovala a stále sa s ňou maznala. A tety sa tešili s ňou. Vo voľných chvíľach šili bábe zo zvyškov látok krásne šatočky. To vám bola parádnica!
Radosť však netrvala dlho. Jedného dňa priniesol poštár Jolankiným rodičom list. Stálo v ňom, aby sa pripravili na ďalekú cestu. Bolo treba rýchlo zbaliť to najnutnejšie a ponáhľať sa na stanicu, kde stál čudný vlak. Jolanka bola malá, sotva škôlkarka, nič nechápala, ani to, že v kufríku nebolo miesto pre jej bábiku. Ale dospelí vedeli, že tam, kam mieri čudný vlak, pre hračky niet miesta. Utreli jej slzičku a sľúbili, že sa po bábiku určite vrátia.
Vlak sa s piskotom vybral na dlhú cestu. Na miesto, odkiaľ sa dievčatká ako Jolanka nikdy nemali vrátiť. Preto tety, ktoré na vlak ešte len čakali, bábiku zničili. Odišla spolu s dievčatkom naveky. Ostala po nich iba smutná spomienka. Meno tohto dievčatka a jej príbuzných, pochádzajúcich z Galanty a Dunajskej Stredy, ktorí sa už z Osvienčimu domov nevrátili, sú vytesané na jednom z pomníkov na židovskom cintoríne v Nitre.
Spomeňme si na Jolanku a na desaťtisíce iných detí, ktorým zlá doba vzala ich hračky. Sme tu aj preto, aby sa to už nikdy nezopakovalo. Aby sa všetky deti do sýtosti mohli hrať so svojimi bábikami a autíčkami! Spomeňme si na všetkých našich drahých, ktorých sme nemali šancu spoznať…
Meno Jolanky a jej rodičov je zvečnené na jednom z pomníkov na nitrianskom židovskom cintoríne…
Text: Mgr. Katarína Potocká
