Zaujímavý rozhovor s Máriou Potočárovou o pomeroch na Filozofickej fakulte UK, kde sa vytrácajú akademické štandardy a kritické myslenie zverejnil konzervatívny portál postoj.sk.
Profesorke pedagogiky Márii Potočárovej už pred Novembrom (1989 pozn. red. ) hrozilo, že nedokončí štúdium pedagogiky na Filozofickej fakulte UK, lebo nebola členkou SZM. Napokon univerzitu skončila s červeným diplomom a ďalších vyše 30 rokov pôsobila na katedre pedagogiky, od roku 2010 ako profesorka, ktorá bola garantkou odboru.
Profesorka pedagogiky Mária Potočárová v rozhovore pre Postoj vysvetľuje, prečo sa postupne znižovali akademické štandardy v jej odbore. Vo vedení fakulty a katedry to nemali záujem zmeniť, pretože boli vítaní pedagógovia, ktorí učili predmety ako rodovo citlivá výchova. Mária Potočárová hovorí aj o tom, ako si mladšia kolegyňa prisvojila grant, ktorého hlavnou zodpovednou bola ona, ale vedenie katedry a fakulty proti tomu nič nepodniklo.
„Až posledné roky mi začínajú pripomínať obdobie spred roka 1989,“ skonštatovala na úvod spomínaného rozhovoru profesorka pedagogiky Mária Potočárová. Ako ďalej uviedla, na univerzite ako študentka zažila ateisticky zameranú pedagogiku, no našťastie, prišla revolúcia a potom dlhé obdobie, keď mohla normálne pracovať aj sa hlásiť k svojim hodnotám. Hoci sa hlásila na medicínu, nevzali ju, a tak si podala prihlášku na filozofickú fakultu na medziodbor, ktorým bola medicína aj pedagogika na filozofickej fakulte. „Na univerzite som totiž odmietala vstúpiť do SZM, bol odtiaľ tlak, aby ma vyhodili zo školy, pretože s takým kádrovým profilom som nemala čo hľadať na učiteľskom odbore. Bolo to náročné obdobie, postupne sa mi počas štúdia narodili tri deti, ale veľmi som sa snažila, napokon som skončila s červeným diplomom a ešte aj s cenou rektora,“ povedala Potočárová.
Keď padol napokon režim, Mária Potočárová sa mohla už slobodne venovať venovať hodnotovej orientácii rodiny. „Mala som vtedy naozaj šťastie, jeden holandský profesor ma prizval do veľkého medzinárodného výskumného projektu, kde som sa venovala téme sociálneho správania mládeže vo vzťahu k sociálnym normám. Takže som sa sústredila na pedagogiku rodiny, veľa podnetov som načerpala práve z Holandska na univerzite v Groningene a neskôr v Krakove v spolupráci na Jagellonskej univerzite. Na Trnavskej univerzite sme tiež po revolúcii pripravovali prvých učiteľov etickej výchovy do našich škôl,“ prezradila v rozhovore.
Prvé problémy
Ako v rozhovore hovorí profesorka Potočárová, situácia v jej odbore sa začala meniť postupne po tom, čo sa v roku 2010 stala profesorkou. „Profesúru som pôvodne robila na Jagellonskej univerzite v Krakove, ale keďže v Bratislave potrebovali doplniť garantov študijných programov, tak som si profesúru spravila aj v Bratislave. Vzhľadom na to, že som bola jedinou profesorkou pedagogiky Univerzity Komenského, dostala som na starosť garanciu pedagogiky na filozofickej fakulte a zároveň som sa stala celouniverzitnou garantkou pedagogiky aj pre učiteľské programy viacerých fakúlt.“ Podľa jej vlastných slov musela dbať o kvalitu študijných programov po obsahovej stránke, no začala pozorovať postupný úpadok študijného odboru pedagogiky na fakulte. „Dané štandardy sme už jednoducho nevedeli personálne ani obsahovo zabezpečiť.“
Ako vysvetlila, pri akreditáciách študijných programov sú jasne určené nosné vyučovacie predmety, no pedagógovia chceli učiť iba to, čomu sa venovali z nejakého vlastného záujmu. „Nemali sme na katedre ľudí, ktorí by mohli učiť teóriu výchovy a didaktiku, metodológiu, čo sú pritom základy nášho odboru. Zhruba od mojej profesúry sa prijímali na katedru vyučujúci, ktorí učili predmety z iných špecializácií sociálnej pedagogiky alebo z poradenstva, pričom sa zameriavali na šikanu či zneužívanie, delikvenciu mládeže, arteterapiu alebo na rodovo citlivú pedagogiku. Vôbec netvrdím, že to nie je dôležité, ale nám predsa chýbal fundament. Nebola to v žiadnom prípade vedecky orientovaná jednoodborová pedagogika ani kvalitné zabezpečenie učiteľského vzdelávania na celouniverzitnej úrovni. Nešlo o subjektívne pocity, ale o moju zodpovednosť, pretože pod mojou garanciou sme dvakrát podávali náš študijný program na akreditáciu a dvakrát nám neprešiel. Akreditačná komisia (dnes akreditačná agentúra, pozn. red.) sa jasne vyjadrila, že študijný program odmieta akreditovať pre nedostatočné obsahové zameranie a personálne zabezpečenie programu.“ Podľa Potočárovej výhrady akreditačnej komisie boli správne, no situácia napokon na fakulte dospela k tomu, že spolu so zamietnutím programu pedagogika im pozastavili akreditačné práva na doktorandské štúdium aj práva na habilitácie a inaugurácie. Filozofická fakulta UK tak od roku 2014 nemá doktorandské štúdium ani nemôže menovať profesorov a docentov v odbore pedagogika.
Za obsahovú stránku študijného programu, ako v rozhovore ďalej hovorí Mária Potočárová, zodpovedá hlavne garant odboru a spolugaranti a za personálne zabezpečenie predovšetkým vedúci katedry. „Preto som chcela minimálne spolu s vedúcou katedry dosiahnuť, aby sme spolu ako katedra o probléme otvorene komunikovali a začali zmenu tlakom na kolegov. Naše nosné predmety sú teória výchovy, didaktika, metodológia a filozoficko-historický základ. V diskusiách však, žiaľ, moje návrhy na zmeny neboli akceptované. Viedlo to k neudržateľnému stavu.“ Ako profesorka učila 20 hodín týždenne, no stále to vnímala ako obdobie, kedy sa jej kolegyne pretransformujú a začnú vyučovať to, čo je potrebné, čo spĺňa nároky a požadované štandardy. „Zarážajúce je, že sa pritom nereflektovalo, čo nám písali samotní študenti v anketách. Ani im sa nepáčilo, že nevedia, aký je profil absolventa a hlavne aké je uplatnenie tohto odboru v praxi. Nevedeli si predstaviť, čo budú robiť, keď skončia, pretože v školskom prostredí, dokonca aj v materských školách, ich považovali za nekvalifikovaných, čo nám poskytovali v spätnej komunikácii. Študijný odbor aj program má pritom dané isté kritériá, ale ten náš ponúkal rôznorodú pozbieranú zmes predmetov.“
Aktivistická agenda
Mária Potočárová hovorí, že sa v jej odbore začala objavovať aktivistická agenda. „Po dekanovi Jaroslavovi Šušolovi, ktorý podľa mňa nemal záujem o riešenie problému, prišiel nový dekan, sinológ Martin Slobodník. Ten so mnou hneď od nástupu veľmi intenzívne komunikoval o stave študijného programu, ako aj o mojej úlohe garantky. Pochopil, v čom je základný problém, hovorili sme aj o tom, že bez personálnych zmien na katedre sa to nezaobíde. Pristupoval k tomu jednoducho ako dekan, ktorému sa nepáčil akademický úpadok katedry a chcel to úprimne zmeniť. Dekan Slobodník prišiel s návrhom, aby sa katedra právne korektne zrušila z dôvodu reštrukturalizácie pracoviska s tým, že sa vypíšu nové výberové konania pre všetkých členov katedry a začne sa nanovo,“ pokračuje profesorka Potočárová.
Martin Slobodník však náhle zomrel, a novým dekanom fakulty sa stal Marián Zouhar. „Blížila sa tretia akreditácia, ktorá by bola ešte prísnejšia, takže som bila na poplach, že s tým treba niečo spraviť. Dekan Zouhar sa po nástupe do funkcie s nami stretol, vypýtal si podklady o výučbe, preštudoval si naše sylaby k predmetom, mne ako garantke zadal aj osobitnú úlohu vypracovať správu s návrhmi k obsahovým zmenám v študijnom programe. Pri tejto príležitosti, keď pán dekan kontroloval aj moje sylaby, ma celkom prekvapila jeho reakcia a komentár k sylabom mojich predmetov. Keď v predmetoch pedagogická antropológia a etika rodinných vzťahov videl zahrnutý personalizmus ako filozofický smer, prejavil s tým značnú nespokojnosť.“ Potočárová uvádza, že jej bolo vytknuté, že smer, ktorý si zvolila, je náboženský. „Poopravila som ho, že je to síce smer, ktorý prezentujú aj nábožensky orientovaní existencialisti, ale je veľmi blízky chápaniu osoby ako takej. Možno som bola až príliš priama, keď som mu povedala aj to, že ak je možné, že na katedre logiky, odkiaľ pán dekan pochádza, sa prednáša marxistická metodológia vied, tak by sa mohol na fakulte prezentovať aj celkom iný, tiež relevantný filozofický smer. Napokon, akademické slobody sú presne o tom, že ako pedagóg môžem ponúknuť aj takýto pohľad na osobu bez toho, aby som názor študentom vnucovala.“
Mária Potočárová hovorí aj o svojej nespokojnosti s kolegyňou, ktorá vyučovala predmety zo sociálnej pedagogiky, angažovala sa v oblasti so zameraním rodovo citlivej výchove, hoci mala vyučovať teóriu výchovy a filozofiu výchovy. „Ako garantka som bola členkou výberovej komisie, jednej kolegyni z katedry sa končila zmluva, preto bol na jej miesto vypísaný konkurz. Išlo však presne o kolegyňu, ktorá bola odborne, publikačne aj výskumne slabá, jej pedagogické a výkonové ukazovatele boli tiež nižšie. Na konkurze preukázala len skromnú publikačnú činnosť, ešte horšie to bolo s jej vedeckovýskumnými ukazovateľmi, s grantmi. Navyše, na konkurze priamo zavádzala, keď tvrdila, že je v habilitačnom procese na Univerzite Mateja Bela (UMB) v Banskej Bystrici, a uviedla dokonca, že má po odovzdaní monografie, ktorú píše, určený termín na habilitáciu.“ Ako tvrdí Potočárová, bolo to klamstvo, čo kolegyni otvorene povedala na konkurze. „Táto moja kritika sa nepáčila predsedníčke výberovej komisie, pani docentke Mariane Szapuovej, ktorá ju obhajovala, keďže išlo o jej študentku, ktorá u nej študovala feministickú filozofiu.“
Ako pripomína Postoj, filozofky Szapuová, Kiczková a Farkašová vedú na fakulte Centrum rodových štúdií, ktoré má za úlohu vplývať na rodovú dimenziu vo výskume a vzdelávaní na celej UK, tieto filozofky pritom pred rokom 1989 vyučovali na fakulte marxizmus. Konkurzu sa napokon zúčastnila aj iná uchádzačka, ktorá mala kvalitnú pedagogickú aj publikačnú činnosť, a hoci za ňu komisia zahlasovala v prevahe, napokon ju fakulta neprijala. Dekan so zdôvodnením, že informácia o hlasovaní unikla, zrušil výsledky konkurzného konania a vypísal nové. „To by bolo samo osebe v poriadku, až na to, že sa zmenilo zloženie komisie. Mňa ako garantku katedry už neprizvali, a tak zrejme nová „väčšina“ členov komisie pretlačila tú slabšiu kandidátku presne tak, ako to od začiatku chceli,“ pokračuje Potočárová.
Potom však veci dostali nový spád. Členovia katedry dostali email, v ktorom bola omylom pripnutá komunikácia medzi vedúcou katedry a kolegyňou, ktorú v konkurze pretlačili. „Z tejto komunikácie som sa dozvedela, že ma táto kolegyňa z konkurzu radí medzi „katedrové hyeny“, ktorá podráža na konkurze aj svojich vlastných, a vedúca katedry v odpovedi reagovala s veľkým pochopením a že sa jej chce zo mňa vracať. Ostala som ako obarená,“ hovorí Potočárová. „Kolegyňa, ktorá prešla pochybným konkurzom, sa za tie slová ospravedlnila len kolegom, ktorých sa ten uniknutý e-mail netýkal. No mne sa neospravedlnila, ďalej ma veľmi emotívne kritizovala, že som ju nepodporila, nesprávala sa na konkurze priateľsky ani kolegiálne plus nech si uvedomím, že únik správy podlieha právnej ochrane, pretože to bola súkromná komunikácia podliehajúca ochrane súkromia. Celý priebeh zasadnutia s jej vyjadreniami je zachytený aj v zápisnici. Vravela som si, že to už ani nemôže byť pravda, už len preto, že som o generáciu staršia, by som očakávala aspoň trochu iný prístup od kolegyne. Oslovila som pána dekana, predložila som mu mailovú komunikáciu aj zápisnicu s tým, či si myslí, že takéto správanie na pracovisku je prípustné a etické.“ Ten iba potvrdil, že obsah emailu bol súkromnou komunikáciou a nie je to pre neho žiadny relevantný pracovnoprávny problém.
Plagiátorstvo?
Mária Potočárová v rozhovore hovorí aj o skúsenosti s uchádzaním sa o grant cez schému Agentúry na podporu výskumu a vývoja (APVV), v ktorom mala byť hlavnou riešiteľkou. Tento neprešiel s odôvodnením, že publikačné a vedecké výstupy jej štyroch spoluriešiteliek nie sú dostatočné. „Pred kolegyňami som spomenula, že sa nevzdáme, projekt prepracujeme a podáme spoločne v inej grantovej agentúre. Medzičasom však prišli z ministerstva schválené projekty aj z grantovej schémy VEGA a zrazu vidím, že názov tohto projektu z APVV sa uvádza medzi schválenými projektmi pod menom jednej zo štyroch spoluautoriek, pani Dariny Dvorskej.„ Spomínaná kolegyňa na otázku Potočárovej, či je v tomto prípade totožný iba názov alebo sa identita textu týka aj prebratého obsahu grantu, ktorý sme spolu podávali do APVV, nereagovala.
„Nenazýva sa to krádežou, v štatútoch etických kódexov sa to označuje ako plagiátorstvo, porušenie autorských práv a podobne. V grante APVV som bola uvedená ako hlavná riešiteľka, vypracovala som teda hlavnú úlohu, viac než polovicu tvorili moje podklady, ostatné spoluriešiteľky, samozrejme, prispeli tiež, to sa nedá spochybniť. Ide tu skôr o morálny aspekt vedeckej práce,“ pokračuje Potočárová. Etická rada napokon potvrdila, že v prípade grantu boli porušené osobnostné práva Márie Potočárovej aj etický kódex univerzity tým, že pani Dvorská podala na VEGA takmer identický projekt s tým mojím z APVV. V tom stanovisku bola aj relativizujúca veta o tom, že porušenie mohlo spôsobiť aj nedorozumenie v komunikácii. (Stanovisko Etickej rady UK si môžete pozrieť na tomto mieste – pozn. red.) „V stanovisku o neetickosti komunikácie so mnou v prípade kolegyne z konkurzu označila rada komunikáciu na katedre za veľmi problematickú s tým, že spôsob komunikácie tiež nedodržal pravidlá etiky.“ Dodala, že sa všetko napokon zahralo do outu tým, že sa podobné veci budú riešiť v budúcnosti. „Podľa mňa je to akademická korupcia. Na filozofickej fakulte dochádza k strate nielen akademických štandardov, tí ľudia už nepoznajú dialóg ani kritické myslenie,“ tvrdí Mária Potočárová, ktorá napokon z filozofickej fakulty odišla. „Neodišla som z vlastnej vôle, ale je faktom, že žiadosť o výpoveď som napísala slobodne a zodpovedne, rozhodla som sama za seba, že z filozofickej fakulty radšej odídem.“
Nezbavili sme sa totalitného myslenia
„Som presvedčená, že som im jednoducho nesedela do konceptu a smerovania odboru. Pritom práve akademická pôda by mala byť priestorom slobodného myslenia a rôznych pohľadov na veci. Počas svojej dlhoročnej spolupráce s Holanďanmi, kde tiež dominujú liberálne prúdy, som zažila, ako to má vyzerať. Bola som v tíme aj s ľuďmi inej sexuálnej orientácie a rôznych náboženstiev, svoje hodnoty som tam nijako netajila, vlastne ma tam naučili viesť normálny dialóg vo veľmi rozmanitom vedeckom tíme. Ale veda stála nad tým. Pre všetkých platili rovnaké pravidlá, „ hovorí profesorka Mária Potočárová. Prečo je to u nás inak? „Asi sme sa napriek všetkému nezbavili totalitného myslenia. Nie sme pripravení na konkurenciu, zdravú výmenu názorov, skutočnú diskusiu a diverzitu, ako sa o tom stále hovorí. Myslím, že všetky humanitné odbory sú s rastúcou silou presiaknuté genderovou agendou. Myslím si, že základňa je na katedre, kde pôsobí dekan Zouhar, no a potom sa to určite vypuklo týka možno práve katedry pedagogiky. Tam je to spojené najmä s tým, že keď nie sú ľudia dobrí v teórii a výskume, kompenzujú si to takouto agendou.“
(spracované, krátené)
Celý rozhovor s profesorkou Máriou Potočárovou v pôvodnom znení si prečítajte na postoj.sk.
