-4.9 C
Nitra
nedeľa, 29 januára, 2023

Eka Balašková: Dych domu. Alebo duch?

Alebo duch? Ako myslíte, nechám to na vás. Pokojne mi napíšte, či je to dych, alebo duch. Lebo správne je aj tak, aj tak. Naši predkresťanskí predkovia totiž verili, že duchovia zosnulých ostávajú tam, kde prežili svoj život a tak na nich mysleli hlavne pri rôznych rituáloch a sviatkoch. Personalizovali si ich do rôznych zvierat a staviteľ domu sa väčšinou vnímal ako Had, ktorý býval pod prahom vstupných dverí. Preto zabiť hada bol veľký hriech. Toľko kratučký exkurz do pradávnych čias, poďme my však späť, do súčasnosti.

Eka Balašková: Dych domu. Alebo duch?
Naši predkresťanskí predkovia totiž verili, že duchovia zosnulých ostávajú tam, kde prežili svoj život a tak na nich mysleli hlavne pri rôznych rituáloch a sviatkoch.

Vstúpte…

Dych domu možno na prvý pohľad, len tak z auta, idúc okolo neho, nezachytíte. Je to dych ľudí, vzťahov a udalostí, ktoré sa v tom dome diali od jeho postavenia. Tento dych väčšinou vnímate, keď vojdete dnu. Niekto možno ako vôňu čerstvo upečeného koláča, iný cez úsmev domáceho pána, ktorý vám prišiel otvoriť dvere a niekto cez to, ako mu znie zvonček pri dverách.

Dych domu, ktorý som milovala

Veľmi rada spomínam na dom mojich starých rodičov. Bol postavený niekedy v 50tych, možno v 60tych rokoch v dedine, ktorá vznikla po vybudovaní Oravskej priehrady. Bol to rodný dom väčšiny maminých súrodencov. Keď som ho začala vnímať a ako si pamätám jeho prvú „verziu“, bol pred ním veľký hrboľatý dvor, kde sme sa s ostatnými deckami hrávali „Kolo kolo mlynské“, viedli doň asi tri schody a vedľa dverí bolo záchodové okienko. Vchod bol pred pohľadmi ľudí z ulice „diskrétne“ ukrytý za rohom domu, takže aj „veľká“ časť dvora bola viditeľná len tomu, kto vošiel dnu.

Dýchala aj pec

Ten pľac pred domom neskôr ustúpil verande. Tá nebola z pohľadu mňa ako dieťaťa nijako extra využívaná, život sa sústredil v novej, veľkej kuchyni s úžasnou pecou. Zvláštne, po 30 rokoch sa mi už ani tá kuchyňa nezdá taká veľká, akou je v mojich spomienkach. Pri kuchynskom stole s kvietkovaným obrusom sme si robili úlohy do školy keď sme „šli hore“ na víkend, pri ňom dedko čítaval denník Práca, keď sa vonku nedalo a pri ňom sme zviedli nejeden žolíkový súboj, keď dedko nemal prácu v dielni – stačilo, aby padla jeho otázka „gros? (po goralsky – hráš)“ a už sa pozdávalo, miešalo, sekalo …

Zuzana POETESSA KUGLEROVÁ: Dobrý povestiar nájde príbeh aj v dedinskej kronike

V náprotivnom rohu oproti peci bol veľký, krémovo-zelenkastý kus nábytku, v ktorom bolo všetko možné – príručná špajza, skrinka s taniermi, vitrína, medzi ktorej sklá sa ukladali „aktuálne“ pohľadnice (to bola veľká motivácia poslať jednu zo školského výletu práve starým rodičom, aby som ju tam o pol roka videla vystavenú) a papiere, ktoré bolo treba vybaviť pri najbližšej ceste do Trstenej, hore bolo rádio ktoré „chytalo“ vysielanie z Banskej Bystrice a blesky (vtedy vydalo taký zvláštny zvuk) a vedľa neho spomínané žolíkové karty …

Činžiaky nedýchajú?

Zaujímavá otázka. Ich dych akosi nevnímam. Vnímam dych bytu, do ktorého vojdem. Vlastne – sú činžiaky, ktoré majú doslova nepriateľský dych. Duchovia domu, v ktorom som doma ma však pobádajú, že vám dojem z tohto článku nemám kaziť negatívnymi emóciami. No a naši predkovia z prelomu prvého a druhého tisícročia si duchov domu pohnevať rozhodne nechceli. Nebudem to robiť ani ja. Vy mi ale každopádne napíšte, nech si v tom, či je to duch, alebo dych, viem urobiť poriadok.

Ak sa vám článok páči, zdieľajte ho na Facebooku a dajte o ňom vedieť svojim priateľom. Pridajte sa k nám aj na Telegrame https://t.me/nnnoviny. Ďakujeme.

5 1 vote
Hodnotenie článku
Prihlásiť sa na odber
Upozorniť na
0 Komentáre
Inline Feedbacks
Zobraziť všetky komentáre

Prečítajte si tiež

Najnovšie články

0
Budeme radi za vaše názory, prosím komentujte.x