Spisovateľka, vydavateľka, no najmä autorka povestí Zuzka Kuglerová svoj talent využívala aj v krátkom čase, kedy pôsobila ako učiteľka v materskej škole, kde deťom pred popoludňajším spánkom rozprávala rozprávky. Učiteľské povolanie však vymenila za celoživotnú lásku – písanie povestí. Rozprávali sme sa s ňou o tom, ako vzniká taká povesť a tiež o tom, na čom aktuálne pracuje.
Pôvodným povolaním si učiteľka a roky si aj učila. Ako si spomínaš na tieto roky?
Deti som mala vždy rada. Už vtedy boli súčasťou môjho života rozprávky a príbehy, často som im ich rozprávala. Vždy pred obedňajším spánkom, pracovala som totiž v materskej škole. Trvalo to však len necelé tri roky, vlastne to bola moja prvá práca. Hneď po nej som sa navždy upísala knihám a písmenám.
Ako sa z učiteľky stane spisovateľka?
U mňa to bol opačný proces, písať a publikovať som začala už počas gymnázia, kedy mi vychádzali v Novom Slove, ale aj v Nedeľnej pravde básne. A prvá zbierka básní mi vyšla hneď po maturitách. Takže reálne som skôr ako svoju prvú výplatu dostala prvý honorár.
Ozaj, si spisovateľkou, zberateľkou povestí, rozprávkarkou, alebo vôbec nemáš rada „škatuľky“ tohto typu?
Označenie rozprávkarka sa mi páči, sedí môjmu naturelu. Vlastne som si ho kedysi dávno vymyslela ako nick pre svoj prvý blog. Akosi mi to prischlo, možno aj preto, že moje blogy boli naozaj iné, plné rozprávkového, magického sveta, ktorý v sebe nosím, nos som do politických tém nikdy nestrkala. Programovo som sa im vyhýbala. Páči sa mi aj označenie, ktoré mi pred časom dal náš rodák z Vojvodiny, básnik Martin Prebudila: Poetessa. Je v ňom ukrytý môj vzťah k poézii. Škatuľkovanie? Nie, nevadí mi. Mám rada systém a poriadok, nielen v skrini, kde mám taktiež pár škatulí.
Žila si v Bratislave, ale aj v kopaničiarskom kraji. Vieš teda porovnávať. V čom je život „na vidieku“ horší, ako v Bratislave?
Bratislava je mojou životnou láskou, v rokoch, keď som žila mimo nej, som za ňou občas aj plakala… Bol to taký zvláštny čas, keď som sa nemohla vrátiť do mesta, v ktorom som sa narodila. A trval dlho. Tridsať rokov. Tie slzy si Bratislava zaslúžila, má mnoho nádherných zákutí. No vtedy som mala možnosť poznať iné miesta, vonku v zahraničí, aj tu, doma. Kopanice a lazy mi učarovali svojou majestátnosťou, pokojom, spôsobom života, ktorý je tak odlišný od mestského. Charaktermi ľudí a hlbokým zakorenením v minulosti. Je to to najlepšie žriedlo povestí a legiend.
A v čom je lepší?
Život v meste je pestrejší, ale aj na vidieku má svoje veľké bonusy. Tým najväčším je asi užšie zomknutie ľudí, mestá sú charakteristické svojou anonymitou, s ktorou bojujú najmä tí starší.
Ako sa rodí kniha povestí?
Rôzne. Ale vždy je základ nájsť región, ktorý je zaujímavý, resp. objaviť jeho zaujímavosti. Často sa zdá, že sa tam nič nedeje a nič zvláštne sa tam neprihodilo. Ale stačí zájsť do prvej dediny, začítať sa do obecnej kroniky. Dobrý povestiar tam okamžite nájde povestné zrnko, z ktorého vie spraviť príbeh.
Prečo si sa dala na neľahkú cestu? Určite s tebou čitatelia polemizujú, lebo veď oni tú a tú povesť poznajú celkom inak…
Tu je základný rozdiel medzi ľudovou a autorskou povesťou. Ľudová povesť je už daná, traduje sa z pokolenia na pokolenie. Kým autorskú formuje autor z toho, čo „objaví“, práve v tých kronikách, ale aj v archívoch. Zdrojom pre povesť môže byť aj erb, alebo kríž za dedinou, kaplnka so zvláštnym menom, hocičo… Polemika má opodstatnenie len vtedy, keď sa pretvára ľudová povesť. A to ja nerobím. Mám vlastné, autorské povesti. Zažívam opačný proces: mnohé z mojich povestí už zľudoveli. Napríklad o tetke Agáte.
Je pravdou, že najvďačnejšími čitateľmi povestí sú práve deti? Ak áno, prečo?
Sú. Ich svet je ešte nedotknutý. A dostatočne veľký na to, aby sa doň zmestili zázraky, ktoré sa rodia v hlave autora.
Si aj vydavateľkou. V dnešnej záplave braku je to asi dosť náročné. Ktorých autorov vydávaš najradšej?
Ja mám rada našich slovenských, mladšiu generáciu. Je tam veľa talentov.
Na čom práve pracuješ?
Dokončila som Staroslovanské mýty a legendy. Súbežne s touto knihou som robila aj cyklus povesti z Nových Zámkov, Buchty pre sultána.
Tvoje cesty za históriou ťa viedli hádam po celej dĺžke Limes Romanum. Sledovala si aj proces zápisu tejto sústavy do zoznamu UNESCO?
Keď pracujem s históriou, sledujem skôr časové obdobie, v ktorom sa príbeh odohráva, je to totiž ako dobrá šachová partia. Aby vyhrala hodnovernosť príbehu, musia tam byť ťahy, ktoré privedú čitateľa ku dojmu, že to bolo presne tak, ako číta. Čiže musí byť spojitosť miesta s časom, s reáliami, s kulisami a rekvizitami, s dobovou charakteristikou správania, s dobovým jazykom, a pod. Tam potom nie je príliš veľa času na iné sledovania. Taká práca dokáže človeka úplne pohltiť.
Pýtala sa Eka Balašková/foto Fb Zuzana Kuglerová
