20.9 C
Nitra
streda, 25 mája, 2022

Eduard Chmelár: Súčasná vláda zneužíva vojnu na postupné nastoľovanie autoritatívneho režimu

Vyzeralo to na prvý pohľad ako irónia.

Vo včerajších Správach a komentároch RTVS spravodajca v Budapešti Gregor Martin Papucsek odpovedal na otázku moderátorky, prečo niektorí pozorovatelia považujú voľby v Maďarsku za nespravodlivé. Pán Papucsek odpovedal, že je to hlavne preto, lebo súčasná moc ovláda takmer všetky médiá, že vo verejnoprávnej televízii sa prestali objavovať iné názory a že v nej vystupujú iba provládni analytici bez oponentov… Pozorný divák mohol zneistieť, či nehovorí skôr o slovenskej verejnoprávnej televízii, takže je určite iba „technickou chybou“, že uvedená pasáž z archívu RTVS – zmizla… Táto príhoda vhodne ilustruje situáciu, pred ktorou som varoval už vo včerajšom článku: a síce, že súčasná mocenská garnitúra zneužíva vojnu na Ukrajine na postupné nastoľovanie autoritatívneho režimu a obmedzovanie ľudských práv. Na prvom mieste sa musím zmieniť o slobode prejavu.

Eduard Chmelár: Súčasná vláda zneužíva vojnu na postupné nastoľovanie autoritatívneho režimu

So zdesením som v uplynulých dňoch počúval vyjadrenia bývalého kandidáta Spoločnej voľby vo voľbách roku 1994, bývalého poradcu prezidentky Čaputovej a dnes poradcu premiéra Hegera (a napriek tomu v médiách láskavo prijímaného ako údajne „nezávislého publicistu“) Mariána Leška. Musím sa priznať, že jeho komentáre z čias mečiarizmu som svojim študentom odporúčal ako vzor racionálnej analýzy, ktorá sa opierala napríklad o porovnávanie výrokov jednotlivých politikov, a tak prichádzala k nespochybniteľným výsledkom a odhaleniam. Lenže toto všetko sa z jeho publicistiky už dávno vytratilo a dnes produkuje skôr zo žánrového hľadiska skôr kázne ako komentáre. Pochopil som, že toto jeho obdobie nebolo vrcholom jeho novinárskej tvorby, ale krátkym intermezzom propagandistu, ktorý stál vždy na strane moci, či už sídlila v Moskve, Bruseli alebo Washingtone, a vždy z tejto pozície osobne ťažil. Len tak môžete považovať za prirodzené, že človek, ktorý kedysi v komunistickom týždenníku vášnivo obhajoval Varšavskú zmluvu, dnes rovnako fanaticky propaguje NATO a americkú hegemóniu, že prežil každý režim, v ktorom si našiel svojho mocného tútora. Možno by sa to dalo rešpektovať, keby boli jeho názory aspoň trochu konzistentné. Ale to, čo v poslednej dobe splieta v súvislosti so slobodou prejavu, musí byť nestráviteľné pre každého, v kom zostali aspoň zvyšky demokratického uvažovania.

Marián Leško sa netají tým, že je zástancom tvrdej regulácie médií. Ale nebolo to tak vždy. Keď mal parlament v rámci nového tlačového zákona prijať aj právo na odpoveď, ktoré by chránilo občanov pred svojvôľou médií, jačal spolu s ostatnými mainstreamovými médiami, že by to znamenalo koniec slobody tlače, hoci to bol úplne štandardný nástroj bežný vo vyspelých krajinách Európskej únie. No dnes sa jeho vášeň pre slobodu prejavu kamsi vytratila. Spolu s vládou tvrdí (ťažko povedať, či ako publicista alebo premiérov poradca), že poslanci vládnej koalície by mali hromadne zažalovať Ľuboša Blahu a vlastne každého, kto o nich tvrdil, že sú vlastizradcovia. Zvláštne, že takúto horlivosť neprejavil pri rovnakých výrokoch ministra obrany Jara Naďa či exministra financií Ivana Mikloša, ktorý taktiež nadávajú svojim oponentom do zradcov alebo kremeľských agentov. A aký trest by navrhol moderátorovi verejnoprávnej televízie Michalovi Havranovi, ktorý vulgárne uráža nielen svojich oponentov, ale už aj diplomatov? V diskusnej relácii TV Bratislava zasa Marián Leško podporil vypínanie webov konštatovaním, že sme vo vojne, že tieto stránky podporovali ruskú agresiu a že „podkopávajú dôveru v štátne inštitúcie“ (sic!), čo je vraj neprijateľné… Vážení, toto ma doslova posadilo. Nielen tento šialený výrok, ale to ticho a pasivita, s akou bol prijatý… Čo je to s vami? To si tak ľahko necháte vziať slobodu takýmito propagandistami, ktorí mysľou zostali v minulom režime? Pretože „podkopávaním dôvery v štátne inštitúcie“ sa vyhrážali počas normalizácie eštebáci disidentom a je neuveriteľné, že v roku 2022 tento výrok vôbec zaznie, akoby sa nechumelilo.

Spor je základom demokracie. V demokratickom zriadení sa spory riešia dialógom, polemikou, sú bežnou súčasťou verejnej diskusie. Extrémni centristi ako Leško či Šimečka neustále niečo omieľajú o „ochrane demokracie“, ale aký význam má demokracia, keď oponentov navrhujú zažalovať, umlčať, pozatvárať, prípadne im vulgárne nadávajú ako Havran? Nie je to len nedemokratické, ale predovšetkým veľmi nezrelé správanie, ak namiesto argumentov používame nadávky, ak iný názor kriminalizujeme namiesto toho, aby sme ho racionálne vyvrátili. Žiaľ, toto nie je omyl, ale premyslená stratégia vládnucej vrstvy, ktorá s vami nechce diskutovať, ona vás chce umlčať. Uľahčuje si to tým, že každý iný názor bez bližšieho skúmania a poctivej argumentácie vyhlási za hoax. Polemika sa zo slovenských médií úplne vytratila, už v nich nájdete iba vysvetľujúce poznámky navzájom súhlasiacich hostí, čiže čistú propagandu.

Hoci je pluralita médií na Slovensku najnižšia v celej EÚ, propagandistom ako Marián Leško to neprekáža, vraj ľudia nemajú byť leniví a majú si nájsť zdroje sami. Ale to je logika ako za bývalého režimu. Viete, ja som si aj v čase, keď Marián Leško písal nezmysly do komunistického týždenníka, našiel alternatívne zdroje – počúval som Slobodnú Európu, Hlas Ameriky, BBC, pozeral som rakúsku ORF. Ja si tie zdroje nájdem aj dnes – na to nepotrebujem červené denníčky. Ale takto by to byť nemalo.

Takto sloboda médií nevyzerá. Takto sa vyjadroval Gustáv Husák na adresu sťažností disidentov, že aká nesloboda médií, keď na západnom Slovensku chytíte Viedeň. To si snáď robíte srandu. Medzinárodne garantované právo na informácie vám zaručuje aj právo byť informovaný zo strany domácich úradov a domácich médií. Bežný pracujúci človek nemá čas zháňať si pomerne prácne informácie – na to sa tak velebí úloha médií v demokratickej spoločnosti, že je ich povinnosťou objektívne a všestranne informovať. Vieme, že v tejto úlohe naše médiá žalostne zlyhávajú, mnohé podstatné informácie neprinášajú alebo skresľujú, a potom sa čudujú, že vznikajú alternatívne weby. A keď už také vzniknú, nejaký nekontrolovaný orgán ich bez súdu zakáže. Na jednej strane je to Hlava XXII naplnenia práva na informácie. Na strane druhej je to bezprecedentný zásah do slobody prejavu, lebo ani vojnová cenzúra nezakazovala celé médiá, ale vymazávala iba problematické články.

Táto situácia je teda naozaj bezprecedentná, tým skôr, že dotyčný úrad svoj postup nijako neodôvodnil a nie je možné nijako overiť, či dotyčný web naozaj schvaľoval ruskú agresiu. A to zdôrazňujem, že ja nie som konzumentom nejakej Infovojny, takéto médiá mi nechýbajú, varujem skôr pred dôsledkami takýchto praktík.

Existencialistickí filozofi Heidegger, Sartre a najmä Jaspers nás učili, že pravda je svojou povahou dialogická. Môže sa vyjaviť iba v dialógu. V slobodnej spoločnosti vám vláda, úrady alebo médiá nemôžu striktne nariadiť, čo je pravda. Ak štátna moc všetky opačné postoje, názory, predpoklady či východiská vykáže z priestoru verejnej diskusie ako hoaxy, dezinformácie a propagandu, nemôže byť o demokracii ani reči. Ak režim nerozlišuje medzi rôznorodosťou názorov, omylmi a klamstvami (ktoré predpokladajú úmysel, a ten treba dokázať) a akékoľvek postoje, ktoré nekorešpondujú s oficiálnou líniou, vyhlasuje za neprijateľné, hovoríme jednoznačne o potláčaní slobody prejavu. Ani nemôžem uveriť, že musím vysvetľovať také triviálne veci, ale to, že to robiť musím, potvrdzuje, že demokracia v tejto krajine je v ohrození a ľudia prestávajú byť citliví na jej postupné odstraňovanie. Je to aj tým, že indoktrinácia dosiahla v súčasnosti hrozivo vysoký stupeň, že úroveň slovenských médií je katastrofálna a namiesto sebareflexie a zvyšovania kvality sme svedkami skôr odstraňovania nepohodlnej konkurencie.

Poslancovi Blahovi súd nariadil prestať šíriť klamstvá o prezidentke, bude mazať statusy na fb?

Profesionálny propagandista Denníka N Vladimír Šnídl nepripúšťa iné názory a aj zmenu postoja označuje len za taktiku. Pre neho sú všetci, ktorí neuvažujú ako on, nástrojmi Putinovej propagandy. Sám sa pritom dopúšťa otvorených klamstiev. Tvrdí napríklad, že vojna na Ukrajine je vojnou diktatúry proti demokratickému štátu. Ale to je hrubé zavádzanie. Podľa prestížneho každoročne zverejňovaného rebríčka Democracy Index patrí Ukrajina medzi hybridné režimy, nie demokratické. Patrí jej 86. miesto, za minulý rok (teda ešte pred vojnou) klesla o 9 priečok, je na tom oveľa horšie ako kritizované Tunisko či Zambia a pohybuje sa niekde na úrovni Senegalu. Iste, všetci dnes musíme brať do úvahy, že je to krajina, ktorá bola surovo prepadnutá cudzou mocnosťou, ktorá bráni svoje vlastné územie a ktorá čelí existenčnému ohrozeniu zo strany ruského impéria. Ale nemôžeme sa tváriť, že je to štát, ktorý nemá žiadne problémy – tak, ako sme to robili doteraz. Ľudia ako Vladimír Šnídl nie sú súčasťou riešenia, ale problému, lebo sú zapojení do informačnej vojny a šíria americkú propagandu.

Preto v tých novinách nájdete toľko klamstiev, preto sa nikdy neospravedlnili za vymyslenú aféru Russiagate, keď sa ukázalo, že to bol podvod, a napriek tomu, že Šnídl čitateľom sľúbil, že sa bude venovať aj americkej propagande, „keď nejakú objaví“ – nikdy ju, pochopiteľne, nenašiel, lebo je jej súčasťou. Vo vojne pravda umiera. Propaganda sa na nás valí z oboch strán a veľmi ťažko sa v nej orientuje. V takejto situácii je úplne prirodzené sa mýliť a ešte prirodzenejšie je mať rozličné názory na ukončenie vojny.

Ale nie je mysliteľné, aby sme tu boli doslova terorizovaní nejakým psychopatom spravujúcim policajnú FB stránku, aby sa takto dehonestujúco správal štátny orgán k občanom, aby boli nepohodlné názory umlčiavané a vykazované mimo legitímnu sféru. Môžeme sa, samozrejme, držať rady Mariána Leška a všetci na všetkých hromadne podávať žaloby. Ale potom opúšťame teritórium civilizovanej slobodnej krajiny a dostávame sa skôr na úroveň nejakého psychotického režimu, v ktorom sa neargumentuje, ale šikanuje, zastrašuje a ponižuje a z ktorého sa vytratil základný predpoklad demokracie – úcta a rešpekt k iným názorom. Bol by som rád, keby čitatelia pochopili túto moju úvahu ako posledné varovanie pred nebezpečným smerovaním Slovenska, z ktorého už nebude cesty späť.

Zdroj: Eduard Chmelár, fb

Ak sa vám článok páči, zdieľajte ho na Facebooku a dajte o ňom vedieť svojim priateľom. Pridajte sa k nám aj na Telegrame https://t.me/nnnoviny. Ďakujeme.

Prečítajte si tiež

Najnovšie články