15.1 C
Nitra
utorok, 28 mája, 2024

Demokracia: Ak vo voľbách odovzdáte niekomu hlas, už ho nevlastníte, ste NEMÍ

„Najnebezpečnejšou farbou na križovatke je zelená. V domnení, že mám prednosť, prestávam byť pozorný.“ Táto úvaha nie je vyslovene proti demokracii ako takej. Je to iba reakcia na „zbožšťovanie“ tohto systému, na spôsob komunikácie so slobodnými jedincami, na spôsob obhajoby neetických a amorálnych zákonov. Je to iba pokus pozrieť sa na „Boha demokracie“ a „slobodných volieb“ ľudí z iného zorného uhla.

Nedávno som videl besedu s Jaroslavom Dušekom, kde som počul úžasný postreh. Nepamätám si to presne, preto nemôžem tvrdiť, že je to citát. Bolo to nejako takto: Ak vo voľbách odovzdáte hlas, odovzdáte ho niekomu. Teraz už Váš hlas má niekto iný, nie Vy. Ešte raz: Vy už svoj hlas nevlastníte, lebo už ste ho odovzdali. Ste nemí. Pekné, však? Ako býva u mňa v poslednom čase zvykom, zase pôjdem bod po bode a skúsim rozobrať body, ktoré sú mi nie celkom jasné, poprípade, na ktoré mám iný názor.

0. Ako sa inštaluje demokracia?

Toto je nultý bod, lebo možno existuje nejaká právna úprava, alebo nejaký právny zvyk, ktorý zodpovedá moju otázku na konci a ja o ňom iba neviem… Ako sa inštaluje autokracia, alebo diktát, alebo ďalšie „nedemokratické“ zriadenia, mám celkom jasnú predstavu. Nahrubo: To si nejaká klika, alebo nejaký sociopat dohodne postup s veliteľmi ozbrojených síl, či je to už vojsko, alebo je to polícia, posľubuje im nejaké výhody, ktoré doteraz nemali, odrokuje si nejaké povinné jazdy so zopár politickými oponentami, najlepšie s tými, ktorí zatiaľ nedosahujú na výhody vlády, ale nie sú ani zanedbateľní v zmysle, že nemajú žiadnu podporu u ľudí a jednoducho zorganizujú puč. Alebo vo feudalizme panovník zaútočí svojimi silami na inú krajinu, obsadí ju a je tam kráľom tiež, alebo vládcu inej krajiny podplatí výhodami a urobí si z neho bábkovú vládu. Proste dokážem pochopiť, ako sa systém založený na násilí môže dostať k vláde nad určitým územným celkom.

Toto ale nechápem pri demokracii. Tá má nejaké svoje pravidlá. Teda, že voliť môžu iba občania krajiny, iba ľudia nad 18 rokov, ktorí sú svojprávni a nachádzajú sa (alebo aj nie, záleží na schopnosti organizátora volieb) na území krajiny atď… A že sa rozhoduje princípom jednoduchej väčšiny, teda 50% zo zúčastnených +1 človek. Hm, lenže tieto pravidlá pred prijatím demokracie neplatia. Prečo je teda znemožnené voliť 16 ročným ľuďom, keď pravidlá demokracie ešte neplatia (je pred prvými voľbami)? Prečo sa rozhoduje jednoduchou väčšinou o prijatí demokratického systému, keď ešte neplatí pravidlo jednoduchej väčšiny?

1. Nekritický obdiv

Demokracia je násilná. Možno niekomu udrelo do očí vyjadrenie v predchádzajúcom bode o násilných systémoch, ale či sa to niekomu páči, alebo nie, demokracia patrí medzi násilné systémy, ako si ukážeme v bode 2. Preto mi nie je celkom jasné, prečo je k nej tak nekritický obdiv. Slovo demokracia aj s významom tohto pojmu sa vkladá do všetkých zákonov, či nariadení, ktoré by mal tento pojem zjemňovať. Akýkoľvek názor je potlačený zosmiešnením, alebo zahriaknutím. Prípadne okrídlenou vetou „nič lepšie nemáme“, ktorú rozoberiem v bode 5. Štátne inštitúcie sa nazývajú demokratickými inštitúciami, akoby pojem „demokracia“ malo byť zárukou niečoho ideálneho, jasného a všetkými akceptovateľného. Ak aj niekto zadvihne hlas proti systému, je usadený argumentom, že sa jedná o demokratickú inštitúciu, či demokratické rozhodnutie. Diskusia o podstate demokracie je neprípustná, dokonca zákon hovorí o nemožnosti registrovať stranu, ktorá by mala v programe odstrániť demokratické princípy.

2. Čo s menšinou

Nuž, áno. Čo s menšinou? Koho to zaujíma, však? Na základe bodu 1 sa o demokratických rozhodnutiach nehovorí. Tí, ktorí nesúhlasia, sa jednoducho musia prispôsobiť rozhodnutiu väčšiny. Hm, ale čo keď sa prispôsobiť nechcú? Potom je na nich použité násilie na dosiahnutie činov, ktoré títo jedinci robiť nechcú, ale väčšina rozhodla, že ich konať musia. Samozrejme, nedeje sa to hneď, na to je demokratický systém opatrný. Najprv je tu súdnictvo ako zdanie spravodlivosti a potom je tu súdne rozhodnutie a ak nekonáte tak, ako sa väčšina rozhodla príde aj násilné donútenie.

V podstate sa jedná o toto: Ak má jednotlivec nejaký rebríček hodnôt, ktorý sa kryje so zákonom štátu a ja ho mám iný, ktorý odporuje zákonu znamená to, že daný jednotlivec má právo vyžadovať moje konanie na základe jeho rebríčka hodnôt. Zvláštne, že?

3. Gravitačný zákon, minimálna mzda a demokracia

Predstavte si, že by parlament navrhol hlasovanie o tom, či platí gravitačný zákon aj pre hrušku, keďže Newtonovi padlo na hlavu jablko. A parlament by odsúhlasil, že nie, že pre hrušku gravitačný zákon neplatí. Smiešne, však?

O prírodných zákonoch sa predsa nehlasuje.

Lenže zákon o preplácaní nákladov na dovolenku na Slovensku, či zákon o minimálnej mzde, je zákon o matematike, čo je prírodná veda. Ak raz ekonomike firmy nevychádza jej hospodárenie tak, že môže dať nejakému zamestnancovi za jeho prácu aspoň minimálnu mzdu, znamená to, že ju dať nemôže. 1+1=2, nech budú politici hlasovať akokoľvek. Na odmietnutie prírodného zákona matematiky parlamentom potom trh reaguje rôznymi okľukami až nakoniec nájde rovnováhu. Plat teda zvýši, ale keďže 1+1=2, tak zamestnanca prepustí. Alebo nie. V tom prípade prichádza na rad „zákon pizze“. Pizzu nezväčšíte, ak ju nakrájate na osem kúskov namiesto na šesť. Je úplne jedno na koľko rôznych benefitov rozparcelujete náklady určené na zamestnanca. Ako som napísal v článku „Kapitalista“ v bode 6, každý zákonný benefit pre zamestnanca je hradený z jeho peňaženky, nie z peňaženky zamestnávateľa. Alebo firma jednoducho zvýši cenu produktu na trhu, čo nakoniec zaplatí zamestnanec. Matematika nepustí.

4. Demokracia a sloboda

Nie deti, demokracia nie je sloboda. Darmo je to aj v zákone 245/2008 o povinnej školskej dochádzke  v paragrafoch 3 odstavec j), alebo v §4 odstavec h) a nasledujúcich… Darmo si tak píše toto prídavné meno a Orwellovským spôsobom sa to snaží presadiť. Slobodná demokracia je oxymoron. Sloboda je vo všetkých slovníkoch, ktoré som kedy čítal, definovaná rovnako. Použijem najčastejšiu a najkratšiu definíciu, ktorou je „neprítomnosť donucovania“. Ako som uviedol vyššie v bode 2, túto základnú charakteristiku demokracia neplní. Viete, že je zakázané organizovať referendum, napríklad, o výške daní? Jednoducho človek nemôže ani len spolurozhodovať o tom, o akú veľkú časť svojej práce ho demokratický štát oberie. Nemôže rozhodovať o svojej práci. Keďže moja práca patrí mne, vyplýva z toho, že nemôžem rozhodovať o sebe. Nuž, takto si zrovna slobodu nepredstavujem. Kto áno, nech mi napíše…

Vlastimil ŠVEC: Niečo o SLOBODE slova

5. Nič lepšie nemáme

Toto je veľmi často používaný argument v prípade, že sa (po náročných diskusiách) podarí vzbudiť v človeku aspoň akú-takú pochybnosť. Ale máme. Teoreticky je pripravený do najmenších podrobností koncept slobodnej spoločnosti, ktorá nie je ničím iným, iba voľným trhom, ktorý je definovaný ako (aj virtuálny) priestor, kde dochádza k dobrovoľnej výmene tovaru, služieb, emócii atď… medzi dvoma či viacerými subjektami, pričom do tejto výmeny nesmie zasahovať nik, kto nie je výmeny priamo zúčastnený.

Že to je nerealizovateľné? Že je to utópia?

Hm, a ako by ste nazvali systém, ktorý tvrdí, že nie sme dostatočne zodpovední za svoje životy, ale že sme dostatočne zodpovední, aby sme z množiny nezodpovedných jedincov vybrali tých, ktorí nielenže budú vedieť ako majú spravovať voľný trh reguláciami, ale dokonca budú vedieť tie pravidlá určiť aj pre iných a že tí, ktorí ich budú voliť sú napriek svojej nezodpovednosti za vlastné životy natoľko zodpovední, že týchto ľudí budú vedieť voliť zodpovedne? Stratili ste sa? Ani sa Vám nečudujem.

6. Nevoliči: nemusí im to byť jedno, možno iba nikoho nechcú

Mylným a ťažko spochybniteľným predpokladom demokratických volieb je, že tí, ktorí sa volieb nezúčastňujú, sú k voľbám ľahostajní, teda, že im je jedno, kto bude v parlamente sedieť a preto s maximálnou drzosťou tak charakteristickou pre demokraciu sa jednoducho hlasy ľudí, ktorí sa nezúčastnili volieb rozpočítajú pomerne medzi strany, ktoré boli vo voľbách úspešné. A tak pokojne zarytý katolík môže skončiť v košiari liberálov. Ospravedlnenie je ale dostupné ihneď. „Ak ti to vadí, choď voliť.“ Uff! „Ak ti vadí, že ti súkromné kino strháva z výplaty každý mesiac 6 euro, tak je to tvoja chyba, máš chodiť do kina.“

Nie, niektorí nevoliči (napr. ja) sa nezúčastňujú volieb preto, lebo nechcú žiadnu vládu ani parlament. Pokiaľ  táto možnosť nebude pri voľbách, teda nebude možné hodiť lístok „NIKTO“ so všetkými konzekvenciami (menší počet poslancov v parlamente atď…), nemôže byť môj hlas započítavaný, akoby som volil. Inak to nie je nič iné, iba „krádež hlasu“.

7. Demokracia je nebezpečná v tom, že z nás robí spoluvinníkov

Tak, ako je uvedené v motte na začiatku úvahy. Vhodením lístku do urny je v nás vzbudený dojem, že to máme v rukách a že sme spoluzodpovední za to, čo potom volení zástupcovia vykonajú. Odráža sa to v bežných vyčítavých vetách u priateľov, ktorí poznajú svoju voľbu. Napríklad: „Vidíš, čo henten blbec robí, keby si ho nevolil, všetko bude OK.“ Lenže, úprimne. Voľby sú o emóciách, programy číta iba mizivé percento voličov. Takto sme sa naučili, takto jednotlivci volia. Aj keby zrovna programy čítali, nikto nie je schopný predikovať, s kým sa strany spoja, čo z programu v rámci konsenzu s vidinou koalície a možnosti vládnuť budú vypúšťať a čo doň prijmú. Na ďalšie postupy jednotlivých strán už volič nemá dosah.

O MOBILIZÁCII sa už vážne diskutuje aj v Česku. Odborníci tvrdia, že ľudia, ale ani štát, na to nie sú pripravení

Preto, nie! Nie ste vinní za to, ako štát a jeho politika vyzerá, aj keby ste akokoľvek poctivo vyberali stranu, ktorej hodíte hlas. V domnení, že jednotlivec cez demokratické voľby má možnosť meniť politiku štátu, prestáva byť kritický, prestáva slobodne uvažovať a zaraďuje sa medzi individuality, ktoré sa cítia spoluzodpovedné za chod štátu tým, že raz za štyri roky hodia lístok do urny. A tento argument je často aj zneužívaný v diskusiách s nevoličmi. Nezáleží na tom, koľko daní odvediem, nezáleží na tom, komu pomáham, ako žijem svoj život, ako vplývam na ostatných, či ako oni vplývajú na mňa. Nevolím? Som arogantný nezodpovedný jedinec, ktorý nemá právo sa sťažovať.

Ale ja hovorím: Mám právo sa sťažovať, pretože aj keď nemám vplyv na to, kto je riaditeľ kina, ktoré ma niečím neuspokojilo, mám právo sa sťažovať. Pretože to platím. Áno, demokracia je rozhodne lepšia ako socializmus, či fašizmus, alebo feudalizmus… Áno, je. A to ma má uspokojiť?

Text: Vlastimil Švec

foto: freepik

Ak sa vám článok páči, zdieľajte ho na Facebooku a dajte o ňom vedieť svojim priateľom. Pridajte sa k nám aj na Telegrame https://t.me/nnnoviny. Ďakujeme.

0 0 hlasov
Hodnotenie článku
Prihlásiť sa na odber
Upozorniť na
0 Komentáre
Inline Feedbacks
Zobraziť všetky komentáre

Prečítajte si tiež

Najnovšie články

0
Komentujte a vyjadrite svoj názor.x