Nespokojnosť Francúzov eskaluje. Nefunkčná je nielen doprava, školstvo či verejné služby. Tankery s LNG sú kvôli okupačným štrajkom v LNG termináloch presmerovávané do susedných štátov, v Paríži sa kopia odpadky a svoju návštevu Francúzska kvôli nepokojom musel odložiť aj britský kráľ Karol III.
Spolu s narastajúcou oprávnenou radikalitou obyvateľstva sa stupňuje aj brutalita polície. Tá už bola kritizovaná Francúzskou ligou ľudských práv, novinárskou organizáciou Reportéri bez hraníc a najnovšie aj Radou Európy. Prezident bohatých, Emmanuel Macron presadzuje zvýšenie veku odchodu do dôchodku napriek názoru verejnosti a ignorujúc francúzsky parlament.
PREZIDENT BOHATÝCH OBCHÁDZA VEREJNOSŤ I PARLAMENT
Dnes sú v uliciach francúzskych miest opäť milióny nespokojných ľudí. Od januára je to už 10. kolo štrajkov. To je obdivuhodná výdrž, súdržnosť a odhodlanie Francúzov. Tlak verejnosti núti prezidenta Macrona, aby odhaľoval skutočnú tvár kapitalistického systému – prvoradý je záujem elít, postoj verejnosti je bezpredmetný. V polke marca prešla dôchodková reforma Senátom – hornou komorou francúzskeho parlamentu. Nebolo to nič prekvapivé, Macron v ňom má väčšinu. Dráma sa očakávala pri hlasovaní v Národnom zhromaždení, dolnej komore, kde prezident už väčšinou nedisponuje.
Premiérka Borneová sa uchýlila k využitiu článku 49.3 francúzskej ústavy, ktorý dáva vláde vo výnimočných prípadoch možnosť presadiť zákon aj bez podpory Národného zhromaždenia. To má v takomto prípade možnosť hlasovať o vyjadrení nedôvery vláde do 24 hodín. Borneovej vláda toto hlasovanie prežila len o 9 hlasov (z 287 potrebných poslancov hlasovalo za pád vlády 278).
ODPOR V ULICIACH BUDE SILNIEŤ
Odpor rozčarovaných Francúzov sa teda definitívne presúva do ulíc. A ja im v tom nesmierne držím palce. Ich rozhorčenie je absolútne oprávnené: elity sa opäť snažia zhodiť bremeno náročnej ekonomickej situácie na bežných ľudí a žmýkať z nich pracovné výkony a zisky aj vo veku, kedy by si mali užívať jeseň života. Odbory, opozícia i občianska verejnosť správne poukazujú na to, že východiskom z tejto situácie je vyššie zdanenie bohatých.
Je možné, že nespokojnosť Francúzov v uliciach bude ďalej rásť. A médiá nám zrazu začnú prinášať informácie o chuligánskych protestoch. Spomeňte si ale na to, že Francúzi vyjadrovali nespokojnosť celé tri mesiace. Že vláda a prezident odmietali viesť dialóg a miesto toho sa uchýlili k znásilneniu legislatívneho procesu. Niet lepšej symboliky ako situácia z konca februára – keď sa milióny Francúzov v uliciach opäť domáhali vypočutia, tak prezident Macron usporiadal komornú ceremóniu pre pár vyvolených, aby udelil Rád čestnej légie jednému z najbohatších ľudí na planéte Jeffovi Bezosovi.
Spomeňte si neskôr aj na to, ako boli francúzski pracujúci a študenti mlátení bez väčšieho záujmu západu.
Poviem na rovinu, že ak by hnutie Socialisti.sk malo dosah na vládnu politiku, tak by sme dodržiavaniu ľudských práv v samotnej Európskej únii venovali oveľa viac pozornosti ako vlády Dzurindu, Radičovej, Matoviča, Fica či Pellegriniho. Európa vyzerá ako schizofrenik, ak kritizuje potláčanie demonštrácií v štátoch po celom svete, no zároveň sú Európania mlátení rovnako ako vo Venezuele, Turecku či Hong-Kongu. Škoda, že Zuzana Čaputová teraz nenasvieti palác vo farbách francúzskej vlajky a škoda, že náš rezort zahraničia si teraz nepredvolá veľvyslanca Francúzska, aby mu tlmočil svoje obavy z prístupu k politickým slobodám vo Francúzsku.
INŠPIRUJME SA
Počas celého trvania odporu voči zvyšovaniu veku odchodu do dôchodku sa vám snažím pravidelne prinášať informácie a dávať nám za príklad výdrž, súdržnosť a odhodlanie miliónov Francúzov. Toto nám na Slovensku citeľne chýba. Nepochybujem o tom, že sa v komentároch pod týmto príspevkom objaví niekoľko Ťapákovcov, ktorí budú už tradične šomrať, že načo vôbec niečo robiť.
Aj to je spôsob ako prežiť svoj život. Ale potom sa nečudujme, že Slovensko sa začína čoraz viac podobať na polorozpadnutý dom rodiny Ťapákovcov z novely Slančíkovej-Timravy.
Žijeme v systéme, v ktorom je verejnosť len politikmi trpeným štatistom pri pľundrovaní štátu a verejných zdrojov v prospech privilegovanej elity. Nie sú tu politici pre nás, ale my pre nich. Na Slovensku, vo Francúzsku, v Rusku i v USA. Ak chceme dôstojný život, tak si ho musíme vydobyť a pre politikov a elity musíme byť vážnym súperom. Francúzi možno nevyhrajú každú bitku, no pre Macrona a jeho predchodcov určite sú a boli rešpektovaným súperom, ktorý vzbudzuje obavy. Ale my sme pre našich politikov len handry, ktoré im zakaždým doprajú kontumačné víťazstvo. Bez boja, bez snahy, s jedinou ambíciou: nemusieť pohnúť prstom.
A my predsa máme na viac.
