10.1 C
Nitra
sobota, 2 marca, 2024

ZUZKA KLAMÁRKA: Kontajner

  Starý sivý kontajner pred naším panelákom by mohol rozprávať. Zažil ma v rôznych situáciách. Napríklad vtedy, keď sme mali v škole karneval a ja som chcela byť princezná, tak ako ďalších dvanásť dievčat z triedy. Moja mama vždy riešila veci rýchlo a najmä prakticky. Na karneval mi požičala od kamarátky kostymérky z národného divadla kostým malej labute z Labutieho jazera. Mala pravdu, taký kostým fakt nikto v škole nemal, no akosi nepochopila, že labuť nie je princezná! Môj sen sa chystal rozplynúť, našťastie mi nikdy nechýbala fantázia, a tak som si nahovorila, že nie som princezná, ale slávna primabalerína a obdivuje ma celý svet. Na druhý deň, keď som prišla zo školy domov, vybrala som z igelitového obalu kostým odložený na piatkový karneval, obliekla som si aj nové biele pančušky (silónové!), cvičky z telesnej, na hlavu som si nasadila už mnohými reprízami zašlú korunku z peria a išla som vysypať smeti. Sypanie som náročky predlžovala, aby všetci susedia videli, že Zuzka sa premenila na baletku. Ako som sa tam predvádzala spomalenými tanečnými pohybmi, zbadala ma mama, ktorá sa práve vracala z práce. A bolo po labuťku. Kostým som znenávidela, ale iný som nedostala. Karneval som pretrpela.

   Vysýpaniu smetí som sa nikdy nebránila, dokonca som s plným košom chodila rada, najmä keď som zabudla, čo máme na domácu úlohu, a mohla som nenápadne zbehnúť k Jarine z vedľajšej brány, alebo keď som chodila za kontajner kŕmiť jaštericu, ktorú som si kúpila za päť korún od Romana Brhela, čo býval v byte oproti nám. Jaštericu som mala schovanú v škatuli od topánok, urobila som však na nej dierky, aby dnu išiel vzduch. Poradil mi to Roman. Tento Roman a iný kontajner ma poznačili jazvou na mojej pravej nohe, ktorú vidieť dodnes. Raz sme boli aj s jeho rodičmi na chate v Modre. S Brhelovcami sme pravidelne trávili zimné, jarné a letné prázdniny, moja mama si bez nich, neviem prečo, nevedela predstaviť voľné chvíle. Akosi k nim primkla, keď zomrel otec. Chodila k nim po práci na kávu a cigaretku, tete Brhelovej pravidelne obnovovala vtedy modernú trvalú onduláciu, z ktorej si ona každé ráno vytupírovala obrovskú vzdušnú šopu, čím jej 130 kilové telo získalo dôstojnú gebuľu. Uja Brhela mama každé dva týždne strihala a pri týchto návštevách počúvala ich večné hádky, ktoré sa pri pití vína často menili na bitky. S Romanom mladším o rok sme boli obaja jedináčikovia, rovnako starí a možno aj preto akísi kamaráti z núdze. Na chate v Modre bol záchod vonku a pod záchodovým okienkom stál kontajner. Taký s posuvným vekom. Raz, keď išiel Roman na záchod, napadlo mi, že sa konečne pozriem, aké to TAM chlapci majú. Vyteperila som sa na kontajner, hlavu som už už strkala do okienka, keď sa vrchnák na smetiaku spustil so mnou dolu a ja som spadla medzi sklené fľaše poukladané na zemi. Ako vravím, jazvu mám dodnes. To ma však nemohlo odradiť od túžby vidieť TO.

ZUZKA KLAMÁRKA: Kontajner
@brgfx

SÚŤAŽ

   Detské ihrisko neďaleko našej školy vymyslel nejaký architekt, čo buď nikdy nemal deti a ani nič o nich netušil, alebo zostal večným dieťaťom, a tak vedel, že deti sa s chuťou schovávajú a tie staršie „zašívajú“. Menšie a väčšie múriky sa stretávali, križovali a vytvárali malé terasky, na ktoré nebolo zo žiadnej strany vidieť. Všetky triedy z družiny sme sa tam takmer každý deň stretli. Učiteľky zavelili rozchod a my sme sa rozbehli po teraskách, zatiaľ čo ony sedeli na lavičke a klebetili, alebo sa len tak opaľovali. Podľa počasia. Našej družinárke zrejme nechýbala odvaha a ani šťastie, pretože po zhruba troch hodinách sa jej podarilo všetky deti zhromaždiť a dopraviť naspäť do školy. Vždy. Aj v ten môj letný prieskumnícky deň. Navrhla som v našej partičke, aby sme urobili takú súťaž, že kto má najkrajšie spodné nohavičky a TO pod nimi. A že bude kategória dievčatá a kategória chlapci. Napokon sa dali nahovoriť všetci z triedy. Súťaž bola jednoduchá. Najprv sa do radu postavili dievčatá, naraz stiahli nohavičky a chlapci vybrali tú najkrajšiu. A potom sme sa mali vymeniť. Stála som tam medzi dievčatami a nevyhrala som! Ani Ivan Sečko mi nedal hlas! Tú prehru som nedokázala stráviť. Hanbila som sa, aj som sa hnevala, a namiesto toho, aby som počkala na kategóriu chlapci, išla som všetko nažalovať učiteľke. Darmo decká kričali, že som aj ja „ukazovala“, učiteľka uverila mne. A ako na truc, inokedy, keď som naozaj vravela pravdu, tak mi nikto neveril. Ani vtedy, keď som nemohla prísť na spevácky krúžok, lebo stará mama niekde u nás doma stratila retiazku. Prehľadali sme celý byt, ak by sa dal vyprášiť, tak to mama spraví, ale nič sme nenašli. Zostávala už len jediná možnosť, že sa jej odopla vo vani, keď sa sprchovala, a visí zachytená niekde v sifóne. Keďže kľúče od nášho bytu mama svokre nechcela dať, lebo je vraj chorobne zvedavá a snorí, musela som so starou mamou čakať na instalatéra ja. Ten mal čas iba o tretej, kedy som mala spevácky, čiže som naň, pochopiteľne, nemohla síť. Inštalatér rozobral celú vaňu a nešťastnú retiazku naozaj našiel v sifóne. Na druhý deň sa ma učiteľka na hudobnej výchove pýtala, prečo som neprišla na spevácky krúžok, a ja som popravde povedala: „Stará mama stratila retiazku…“ Prehlušil ma veselý smiech spolužiakov a učiteľka sa rozhorčovala, že či si už väčšiu hlúposť neviem vymyslieť. A pritom počula len štyri slová…

VYKÝVANÝ ZUB

   Kýval sa mi predný zub. Zubár by povedal, že jednotka vpravo hore, mama však zub nazvala obyčajným mliečakom a vraj ho hravo vytrhneme aj bez doktora. No musíme to urobiť hneď, lebo už visí iba na vlásku a nemôžeme riskovať, že ho vdýchnem v spánku. Nevedela som si predstaviť, ako by som mohla vdýchnuť zub, ale tá možnosť ma vystrašila dosť nato, aby som sa nezmohla na odpor. Dobre som si pamätala na rozhovor v škôlke s kamarátkou Tamarou. Postieľky sme mali vedľa seba a zatiaľ čo ostatné deti po obede spali, my sme sa, ako vždy v čase predpísaného spánku, potichu rozprávali. Tamara ma presviedčala, že ľudia zomrú iba vtedy, ak prehltnú kôstku z čerešne. Podľa nej môj ocko musel tiež prehltnúť kôstku z čerešne, inak by bol predsa stále živý. Práve preto Tamara čerešne neje. Nebola som si istá, či je to naozaj tak, ale odvtedy som čerešne jedla vždy s veľkým rešpektom. Najprv som si ich všetky vykôstkovala a až keď som spočítala kôstky a ich počet sedel s počtom rozpučených plodov, spokojne som sa do nich pustila.

„Ľahni si na gauč, o chvíľu bude zub vonku,“ povedala mama a pohladkala ma po hlave. Snažila som sa uveriť, že mi nič mimoriadne nehrozí, a tak som si poslušne ľahla. Mama zobrala čistú vyžehlenú vreckovku a ešte raz ju prešla horúcou žehličkou. Potom si sadla obkročmo na gauč, či skôr na mňa, jednou rukou mi chytila hlavu a s vreckovkou v druhej ruke uchopila kývajúci sa zub. Nemohla som sa hýbať ani poriadne dýchať a keď mi potiahla zub, v panike a bolesti som ju uhryzla do ruky.

„Bože, čo robíš cirkus, už sme to mohli mať!“ hnevala sa mama a obzerala si uhryznutú ruku. „Je to len mliečak, ten nemôže bolieť!“ Nemôže bolieť? Tak potom prečo ma to bolí?!

„Urobíme to ináč,“ rozhodla sa zrazu a povzbudzujúco sa na mňa usmiala. „Sama si ho vytrhneš! Budeš si s ním pomaly kývať a po chvíli ti určite zostane v ruke.“  Tento nápad sa mi viac páčil, navyše sa zdalo, že prípadnú bolesť budem mať pod kontrolou. Sedela som na gauči a kývala som so zubom, ale veľmi jemne a opatrne a tak mi ani po pol hodine nezostal v ruke.

„Stále nič?“ obzerala si ma mama. „Podľa mňa to nekývaš poriadne. Ukáž, skúsim ja.“

„Nie, ty si na mňa zase sadneš!“

„Sadneš, sadneš, tak sa nemykaj a môžeme to urobiť aj postojačky!“

„Nechcem, bude to bolieť!“

Mama chvíľu premýšľala a zrazu s úsmevom povedala: „Tak vieš čo? Vykašleme sa na to! Poď, spravíme si hrianky, dobre?“ Bol to úskok, ale ja som vôbec netušila, že na mne ide iba skúšať inú formu domácej zubnej chirurgie. Upiekli sme hrianky, poškrabkali sme ich cesnakom a mama mi povedala, aby som sa zahryzla prednými zubami.

„Ale veď tam mám ten vykývaný zub! Lepšie sa mi hryzie bokom,“ stále som nechápala, načo sme robili moje obľúbené hrianky.

„Zahryzni sa,“ prosila ma mama. „Ak to urobíš, dám ti nové farbičky aj omaľovánku.“ Došlo mi to! Čaká, že si ten zub takto vyvalím.

„Najprv mi ich ukáž!“

Mama otvorila skriňu na chodbe, v ktorej sme mávali sezónnu obuv a čistiace prostriedky. Z hornej police, kde boli vianočné ozdoby, vytiahla krásnu omaľovánku a veľké lesklé farbičky, aké mala aj Broňa Macková. Zobrala som svoju hrianku a zahryzla som. Zaštípalo to, zabolelo, hrianka bola krvavá, ale zub stále držal. Rozplakala som sa. Mala som pocit viny, že som dostala darček, ktorý si nezaslúžim.

„Mám nápad!“ zvolala mama víťazoslávne. „Že mi to skôr nenapadlo! Urobíme to dverami. Doma sme si všetky deti takto trhali zuby.“ Zo škatule so šijacími potrebami vybrala bielu niť a prezradila mi zázračný starodávny spôsob trhania mliečnych zubov. Jeden koniec nite priviažeme na zub, druhý koniec o kľučku na dverách. Potom mama prudko otvorí dvere a môj zub sa tým myknutím sám vytrhne. Vraj je to rýchle a bezbolestné. Odstrihla asi päť metrov nite, preložila ju na polovicu, zaviazala na uzlík, jeden koniec mi ovinula okolo zubu a druhý okolo kľučky. Vyšla von a ja som za ňou zavrela.

„Nepoviem ti kedy, len otvorím dvere, dobre?“ kričala na mňa z chodby, zatiaľ čo ja som stála v obývačke a z úst mi visela niť končiaca na kľučke dverí. Zrazu mama rozčapila dvere a skoro ma nimi trafila do hlavy. Zub zostal, pochopiteľne, na mieste.

„Bože, ty ma tak zblbneš! Veď sme to zaviazali opačne!“ smiala sa mama a prevezovala niť z prednej kľučky na zadnú. „Tak, teraz sa vymeníme, ty budeš na chodbe a ja v obývačke. Pripravená?“ Vystrčila ma na chodbu, zavrela za mnou dvere a vzápätí ich prudko otvorila. Zub zostal visieť na kľučke. V ústach som zacítila sladkú chuť krvi a v duši sa mi rozhostil zvláštny pocit víťazstva, asi ako majú rybári z prvého úlovku. Tento môj mám stále odložený.

(pokračovanie o týždeň)

Zuzana Huďová



Ak sa vám článok páči, zdieľajte ho na Facebooku a dajte o ňom vedieť svojim priateľom. Pridajte sa k nám aj na Telegrame https://t.me/nnnoviny. Ďakujeme.

Prečítajte si tiež

Najnovšie články