17.6 C
Nitra
pondelok, 4 marca, 2024

(Zase raz) o verejných záchodoch, ako to (ne)vidím ja

Píše Eka Balašková, predsedníčka ZO Únie nevidiacich a slabozrakých v Komárne

Nie som zástancom extrémov a preto nepraktizujem také tie všeobecné rady, že denne „musím“ vypiť, čo ja viem, minimálne dva litre tekutín.  Pijem skrátka, keď začnem pociťovať smäd a občas aj zabudnem, no a vtedy sa prihlási o slovo migréna… Teda – ak nemusím z domu – vtedy piť doslova nesmiem.

(Zase raz) o verejných záchodoch, ako to (ne)vidím ja
foto: ilustračné

Použitie toalety mimo domu totiž znamená, že si na ňu nesadnem. Každá máme svoje grífy, ako sa nedotknúť sanity, ale urobiť to, čo treba. Ale to tu naozaj rozoberať nebudem. Moje grífy prestali fungovať, keď som ja začala fungovať s chodítkom, alebo s barlami. 

(Zase raz) o verejných záchodoch, ako to (ne)vidím ja

Bezbariérové wc to istia. Ale – pouvažujte, kde vo vašom meste také wc je? 

V Komárne, meste niečo pod 40 tisíc obyvateľoch, viem možno o štyroch – knižnica v centre mesta, dva hypermarkety (z toho v jednom wc sa neotočíte ani s chodítkom, nie to ešte s károu) a tuším v jednej reštike, ale tú bezbariérovosť nemám overenú. Takže „našincovi“ ostáva vzdať sa ranného čaju a kávy a modliť sa, nech „to“ na neho nepríde, kým sa nevráti domov. 

Od nehandicapovaných ľudí často počúvam, že bezbariérové stanice, budovy, ulice vlastne až tak veľmi nepotrebujeme, lebo veď hocikto nám všade rád pomôže. Ak to inak nejde, tak nemám problém o pomoc požiadať. Ale – skúste okoloidúceho požiadať o pomoc pri použití toalety? To nezvláda ani moja „huba nevymáchaná“, lebo toto už je o ľudskej dôstojnosti. Vlastne ďaleko za jej hranicou.

Nechápem, prečo napríklad v Rakúsku majú ešte aj na odpočívadlách čisté bezbariérové toalety, kým u nás väčšina odpočívadiel vyzerá tak, že nevieš, či je to rozšírená cesta alebo o tom, že je to odpočívadlo, svedčí z guľatiny zhlobený stôl a lavice. 

Aby som bola spravodlivá, na Slovensku je to s použitím wc mimo domova a reštiky, kde si niečo dáte, všeobecne úbohé. Skúšali ste ísť na toaletu niekde na úrade, nedaj Boh niekde v nemocnici/na poliklinike, alebo len tak v meste nájsť verejné toalety? Osobne nemám najmenší problém s tým, že sú verejné toalety spoplatnené – vhodíš mincu a pustí ťa to dnu, urobíš čo potrebuješ a ideš ďalej. Po tebe to trysky v stene vyšpliechajú nejakou dezinfekciou, raz za hodinu vbehne teta, ktorá bude zodpovedná za čistotu a hotovo. 

(Zase raz) o verejných záchodoch, ako to (ne)vidím ja
People are stocking up toilet paper for home quarantine from coronavirus. Woman holds many rolls of toilet paper

Faktom však je, že ak skúsite ísť na wc na hociktorej stanici tak pochopíte aj to, že personál na úradoch či nemocniciach si „svoje“ toalety drží pod kľúčom.  Našinec keď príde na wc na rakúskom diaľničnom odpočívadle, cíti sa ako „Alica v krajine zázrakov“. Nechcem vedieť (žiaľ ale viem), ako sa cíti cudzinec na toalete na väčšine slovenských benzíniek 🙂

Špeci kategória sú vlaky. Za tie roky, čo ich nevyužívam tak intenzívne, sa možno zmenilo aj toto, ale keď si na trase Košice-Bratislava už za Spišskou beriete tabletku proti migréne, lebo klíma fúka „záchodový smrad“, veľmi nemáte odvahu navštíviť to zariadenie. Cesta je však dlhá a telesné procesy nemajú vypínač, takže sa tomu s najväčšou pravdepodobnosťou nevyhnete. Ja som to zvykla riešiť tak, že som si sadla do vozňa vedľa 1. triedy – tie boli predsa len o triedu použiteľnejšie. Horšie je to v lokálkách, kde vám pri daždi kvapká na kar…ehm, na hlavu či za golier a kráčate po čudnej zmesi utierok a nechcete vedieť čoho, okrem tej cez strechu a plafón prenikajúcej dažďovej vody.

e. balaskova@gmail.com

Ak sa vám článok páči, zdieľajte ho na Facebooku a dajte o ňom vedieť svojim priateľom. Pridajte sa k nám aj na Telegrame https://t.me/nnnoviny. Ďakujeme.

Prečítajte si tiež

Najnovšie články