Tri mesiace bez auta.
Áno, mohla som si dovoliť túto skúsenosť. Na úvod malé objasnenie.
Bol apríl, slniečko už pekne hrialo a dni sa začali predlžovať.
Ranné vstávanie už nerobilo taký problém ako v zime a ja som nabrala odvahu uskutočniť tento krok.
Vrátim sa na chvíľu späť v čase. Hneď ako som dosiahla 18. rok, s vodičákom v ruke, začala som brázdiť Slovensko. Mala som profesiu, ktorá vyžadovala pravidelné presúvanie z miesta na miesto a v tomto som musela byť nezávislá. Odvtedy ubehlo 18 rokov a ja som si bez auta život nedokázala predstaviť. Priznávam, dopravný prostriedok auto je nevyhnutné v rytme života, ktorý žijem. No napriek všetkému som sa ocitla v období, kedy som to riskla. Po veľkom servise som sa rozhodla auto predať. A iné som na ruke nemala. Zo servisu išlo rovno do bazáru a ja som zostala bez štyroch kolies. Z pivnice som vytiahla svoj dvadsaťročný bicykel, ktorý absolvoval mierny tuning dva roky dozadu. Rýchly presun v rámci mesta? Možný. Po sto rokoch som si vybavila čipovú kartu na autobus a tešila som sa z nej inak ako kedysi. Päťdesiat centov za hodinovú jazdu vrátane prestupov? Výhodné. S dcérou som chodievala ráno do školy autobusom a užívala som si poloprázdne spoje, ktoré sú pohodlnejšie ako kedysi…pred pandémiou. A veľa som chodila pešo. Dokonca aj na menšie nákupy. Snažila som s kúpiť len toľko, koľko som uniesla. Nakoľko nie som Rambo, ani Xena. Možno len taká malá „xenka“.
Možno by ste čakali, že môj život zachváti stres z nemožnosti instantného presúvania sa, ale opak bol pravdou. Upokojila som sa. Vopred som si naplánovala aktivity, vopred som sa dohodla vždy s nejakou dobrou dušou na spoločnom odvoze. Častejšie som sa stretávala so svojim taxikárom, s ktorým je vždy sranda. A musím uznať, že tých dobrých duší je v mojom okolí veľa. Začala som viac komunikovať s priateľmi, viac sa zaujímať o to, čo robia a aký majú harmonogram. Spoločne sme potom stihli veľa. Svedčí o tom kopec fotiek z výletov na mojom facebooku. A v tomto období som stretla nového človeka, ktorý bol ochotný požičať mi svoj voz na nákupy alebo občasné presuny. Spojila nás cyklohrádza. Už tam sme zistili, že bývame kúsok od seba. Tento človek mi dodal pocit bezpečia, že sa môžem spoľahnúť a že nie som sama. Ako slobodná matka som zvyknutá všetko riadiť samostatne a spoliehať sa nielen na seba, ale aj na druhých. Našťastie mám okolo seba úžasných ľudí.
Kdesi som čítala, že cyklista je pre ekonomiku veľmi neužitočný človek. Nerobí žiadnu škodu a nemusí nikde nič platiť. Ak nerátam nejakú tú kofolku alebo pivo. A už som pochopila prečo. Je paradoxné, keď si uvedomíme ako veľmi sa teraz podporujú cyklisti a iné „akože ekologické“ druhy prepravy. Budujú sa cyklo depá, v ktorých nevidíme žiadne zaparkované bicykle, cyklomost cez rieku Nitru – konečne HURÁ….aj keď na podjazd cez hlavnú štvorprúdovku si ešte nejaký ten rôčik počkáme. Nezabúdajme, že aj tie batérie s krátkou životnosťou, z ktorých sa vytešujete, ak jazdíte na e-bajku či kolobežke, musel niekto pomocou ropy vo fabrike vyrobiť a vyžadujú neustály servis. Každý logicky mysliaci človek si dokáže predstaviť mašinériu, čo je za týmto „eko“-biznisom. Máte pocit, že je to pre planétu menšie zlo? Ja si to osobne nemyslím.
Tak, a opät mám auto. Stále to isté, pretože som zistila, že predať autisko nie je vôbec jednoduché.
Nevadí, život ide ďalej a ja sa teším na letné výlety a nové zážitky. Rada niekoho zveziem. Tie tri mesiace mi nezobrali nič, ale dali mi veľa. Odporúčam každému, kto si to môže dovoliť a je schopný sa nastaviť na život v meste bez auta. Nie je to až taký problém. Život bez auta ti zrazu dovolí vidieť mesto z inej perspektívy. A poznám mnohých, čo mi určite dajú za pravdu, pretože už dlho idú vzorom nám všetkým. Skús aspoň na tie víkendy auto odložiť a vymeň ho za svoje nohy. Tvoje zdravie ti poďakuje.
Priatelia a čitatelia Nitranoviny.sk, prajem vám horúce leto plné pohybu, aký si len budete želať.
Vaša Brigita.
