Píše Eka Balašková, predsedníčka ZO Únie nevidiacich a slabozrakých v Komárne
K napísaniu tohoto článku ste ma vlastne inšpirovali vy. Svojim záujmom o článok, kde píšem, čo hendikepovanému človeku nerobiť. No a keďže viem, že lepšie sa budeme poznať, len keď sa budeme rozprávať, tak poďme na to. Toto je len môj výber, moji známi by ho rozhodne vedeli výdatne rozšíriť.
1. Ako sa ti to stalo?
S touto otázkou možno nemá problém človek, ktorý sa s handicapom narodil. Odpovie vám že je to vrodené a hotovo. Ale viete sa vžiť do kože človeka, ktorý jediný z posádky auta prežil ťažkú autonehodu? Neviete, a neviem to ani ja. Nevieme aké emócie to v človeku vyvolá. A tie vôbec nie sú príjemné.
2. Mal by si to robiť takto a takto.
Je síce, pekné že vy „presne viete“ ako by čo človek mal robiť, no uvedomte si, že možno viete, ako by ste to robili v situácii, v ktorej momentálne ste, vy. Pobavil ma známy, ktorý presne vedel ako má vozičkár vyjsť na 1. poschodie komárňanskej tržnice, (veď z bočných vchodov je nájazdná rampa, tak aký problém,) kým sa tam nepotreboval dostať s dieťaťom v kočíku. Zrazu zistil, že veď do kelu, to je prudké a do kruhu, tak ako tam má vytlačiť tých desať kíl!
3. Je obdivuhodné, ako to všetko zvládaš!
Obdiv nie je na mieste, veď nikto z nás neodviedol krížovú transplantáciu obličiek ani nie je nositeľom Nobelovej ceny za mier. Žijeme len život so všetkým, čo nám ponúka. Či dobrým alebo zlým. A verte, že sú momenty keď človek plače od zúrivosti nad vlastnou neschopnosťou. V istom momente však zákonite musí prísť moment, keď sa zdravo nasssrdí a povie si „buď tým prejdem, alebo padnem na hubu“. A verte, že zlosť sú veľmi silné PHM.
4. Ja by som takto žiť nedokázal/a, to musí byť strašne smutný život.
Vtedy mám chuť reagovať „A čo sa mám, hodiť pod vlak?“ Myslím to, samozrejme, ironicky, no lebo veď každý žije ako vie. Smutný život? Veď nemám (zatiaľ) duševnú chorobu s manicko-depresívnymi stavmi, tak prečo? Je to môj život, ktorý milujem taký, aký je, a hoci nie je ľahký, nesmiem dovoliť, aby sa z neho stalo slzavé údolie.
5. Nechaj/počkaj, ja to urobím.
Keďže sa do niečoho pustím, asi si verím, že to zvládnem. A keď zistím, že to asi nezvládnem, stále mám možnosť o pomoc si sama požiadať. Ak mi ju teda nevezme niekto, kto mi jasne dá najavo, ako mu je jasné, že to nezvládnem. On to možno vníma tak, že mi „uľahčí život“, ale verte, že keď zvládate „polovicu vecí“, ako človek bez hendikepu, tak ste vďačný za to, že ich urobiť môžete.
6. Toto nezvládneš, ani sa s tým netráp.
Keď som sa v Zlatnej hrabala na schody, Hela (rehabilitantka) mi takto pred 9timi rokmi povedala, že „ešte nie, ešte by ste to bez pomoci nezvládli“. Prešli dva mesiace, my sme cvičili „našu“ (pre mňa už nudnú) zostavu cvikov, (ktoré boleli stále menej) a keď som tie schody vyšla, to len bolo radosti! Všimli ste si ten rozdiel v tom skeptickom „ani do toho nechoď“ a Heliným „zvládnememe to neskôr“? Prezradím vám jednu vec, ktorá platí pre všetkých – beznádej demotivuje.
7. A ty nie si vozíčkar?!?
Nie každý, kto používa invalidný vozík má úplne nefunkčné dolné končatiny. Nebudem tu menovať diagnózy, je ich „na mraky“ a v rámci nich rôzne komplikácie, no sú ľudia, ktorí vozík využívajú „len“ na dlhšie trate – do mesta, za nákupmi, pri cestovaní, no vo svojom byte sa môžu pohybovať za pomoci hokejok (pardon, barlí). Takisto ako človek, ktorý používa bielu palicu nie je automaticky úplne nevidiaci, on možno dokonca vidí titulky novín, keď si ich dá „pod nos“, len na orientáciu mu to, koľko vidí už nestačí.
8. Na našej ulici býva jeden vozičkár/nevidiaci/nepočujúci (…), určite ho poznáš a ak chceš môžem vás zoznámiť.
Mám kolegu s podobnou plešinou ako je tá tvoja, môžem vás zoznámiť. Prípadne – moja suseda je tiež účtovníčka, určite ju poznáš. No povedzte, neznie vám to hlúpo?
9. Stalo sa dnes niečo? Lebo vždy si taká usmiata a dnes si nejaká bez nálady …
POMOOOC! Nemám rada takú tú fámu, za ktorej vznik by niekto mal riadne dlho sedieť, a síce druhý extrém večne nasssrdeného. Nie som slniečko a to, že nemám úsmev na tvári neznamená, že sa niečo deje. Znamená to len toľko, že sa budem usmievať, keď to tak budem cítiť ja, nie keď sa to odo mňa bude očakávať.
10. Treba zaťať zuby a ísť ďalej, „zmieriť sa s osudom“.
Zmieriť sa môžem s kamarátom s ktorým som sa kedysi pohádala; s tým, že som v obchode nedostala moju obľúbenú značku salámy; že mi z firmy xxx poslali červenú, nie oranžovú blúzku ako bola v katalógu. Sú veci, s ktorými sa maximálne tak naučíte žiť, lebo vám „stokrát denne“ prejde hlavou myšlienka „kurnik, prečo je to takto naprd zariadené„. Je pravda, že treba zaťať zuby a ísť ďalej, no to neznamená, že môj hendikep je tabu téma a to, že o ňom potrebujem hovoriť, nie je prejavom sebaľútosti. Príde mi oveľa trápnejšie hovoriť s niekým na verejnosti o takmer intímnych záležitostiach, no hovoriť o hendikepe je považované za takmer poburujúce.
Nesúhlasíte? Niečo by ste doplnili, iné vyhodili? Výborne, dajte vedieť mailom na e.balaskova@gmail.com
