Terézia KANDALAFT BEŇAČKOVÁ pochádza z dedinky Dubník v Nitrianskom kraji, kde prežila detstvo a študentské stredoškolské roky. Vysoká škola v Bratislave jej priniesla okrem titulu aj životnú lásku, s ktorou žije dodnes po návrate z Izraela v Bratislave. Aktuálne jej čas okrem dvoch detí a troch vnukov vypĺňajú besedy a propagácia jej prvej knihy – Vínom kropení.
Z Dubníka do Izraela. Popíšte stručne túto vašu životnú púť.
Detstvo a tínedžerské roky som prežila v Dubníku, v malej dedinke na juhu Slovenska. Vyrastala som v rodine, v ktorej bolo veľa lásky. Spomienka na krásne obdobie v kruhu mojich drahých rodičov ma hreje a sprevádza celý môj život. Po maturite som začala študovať v Bratislave. Ako väčšina študentov, aj ja som bývala na internáte, kde som sa zoznámila s mojím budúcim manželom Boulosom Kandalaftom, palestínskym študentom. Veľmi som sa zamilovala a ani fakt, že Boulos pochádza z krajiny, o ktorej som nič nevedela, ma neodradil od pokračovania v tomto vzťahu. Manžel v bývalom Československu študoval na základe získania štipendia na študijný pobyt. Jedinou podmienkou bolo, že po ukončení štúdia na Farmaceutickej fakulte sa musel vrátiť do Izraela. S osem mesačným synčekom na rukách sme v roku 1978 pristáli na letisku v Tel Avive.
Nemali ste strach „s cudzím mužom do cudzej krajiny“ – dievča z malej dedinky?
Moje lúčenie sa s rodičmi a bratom bolo nesmierne ťažké. Rodičia si môjho manžela veľmi obľúbili a vybudovali si vrúcny láskyplný vzťah. Boulos v mojom otcovi našiel priateľa, s ktorým dokázal predebatovať dlhé hodiny. Zaujímalo ich mnoho spoločných tém a koníčkov, medzi ktoré patrili aj dlhé šachové partie. Boulos si za štyri roky získal ich dôveru natoľko, že ma púšťali do sveta s mužom hodným lásky ich dcéry. Zo Slovenska som odchádzala s myšlienkou, že možno už nikdy v živote neuvidím svojich rodičov. Odchádzala som do krajiny, ktorá nemala diplomatické styky s vtedajším Československom. Láska môjho manžela mi pomáhala prekonať túžbu po domove.
S malým synom ste odišli do Izraela, tam sa vám narodila dcéra, hovorili ste s nimi od začiatku po slovensky?
Po príchode do Haify sa nám za krátky čas narodila dcérka. S deťmi sme od začiatku hovorili len slovensky. Syn od malička miloval slovenčinu a písal starým rodičom listy formou píš ako počuješ. Dodnes sa na nich dobre bavíme. Dcérka tá sa spočiatku snažila so mnou hovoriť arabsky alebo hebrejsky, ale ja som bola neoblomná a trvala som na slovenskej konverzácii.
Po revolúcii ste prišli domov na Slovensko. Prišli by ste, aj keby ostal bývalý režim?
Pokiaľ trval starý režim, návrat bol nemožný. Napriek 13 ročnému pobytu v domove môjho manžela som stále túžila vrátiť sa na Slovensko. Nežná revolúcia mi to umožnila, a tak sme sa ocitli znova v kruhu mojich blízkych.
Dva roky pred sedemdesiatkou ste sa dali na dráhu spisovateľky. Ako k tomu prišlo?
Na Slovensku sme začali podnikať v oblasti lekárenstva a až po odchode na dôchodok som sa konečne začala venovať svojim záľubám. K spisovateľskej dráhe som sa dostala úplne náhodou. Priviedla ma k nej túžba môjho brata spoznať korene jednej vetvy nášho rodu, ktorá sa tiahne od našej prababičky Ilony Ocskay. Po dlhom 11 ročnom pátraní sme sa dopracovali k rodokmeňu siahajúcemu do 13.storočia. Pri výskume sa mi otvárali krásne príbehy zo života ľudí v starom Prešporku a Svätom Jure, a tak som ich začala spisovať. Postupne vznikali prvé strany knihy Vínom kropení.
Na svete je prvá z trilógie o očkajovskom šľachtickom rode. Ozvali sa vám potomkovia, o ktorých ste nevedeli doteraz?
Áno. Som v spojení s pánom Kamperom, potomkom rodu Kamper, ktorý sa tiež sobášom napája na rod Ocskay. Pán Kamper pochádza z Rakúska a žije neďaleko zrúcaniny hradu Sharfeneck, ktorý v minulosti bol sídlom jeho rodu. Sám viackrát navštívil Slovensko a pátral po svojich koreňoch. Náš spoločný predok bol František Kamper, ktorý žil pred 450 rokmi v prešporskom podhradí v Zuckermandli a vlastnil kúriu, v ktorej je dnes Archeologické múzeum.
Prezradíte nám približne o čom sa dočítame v knihe?
Knihou Vínom kropení by som chcela čitateľovi priblížiť život drobnej šľachty v starom Prešporku a Svätom Jure. Napriek vôkol vládnucej brutalite, vo svojej hĺbke zostávali ľuďmi, schopnými hlbokého ľúbostného citu a vrúcnej lásky. Kniha nás zavedie do 16. a 17. storočia do obdobia tureckých nájazdov, kedy Prešporok bol len malým mestečkom. Osudy troch generácií rodov Armbruster a Očkaj, ktorých životy boli ovplyvnené skutočnými historickými osobnosťami žijúcimi v tomto období v Prešporku a Svätom Jure (richtár Blažej Behaim, humanista Krištof Armbruster, predseda tridsiatkového úradu František Kamper, lekár Juraj Purkircher), sú prerozprávané cez postavy dvoch Magdalén, babky a vnučky. Prvou je Magdaléna Saiberlich, rodáčka z Viedne, ktorá sa stane manželkou o tridsať rokov staršieho prešporského richtára Blažeja Behaima. Jej druhým manželom je humanista a kráľovský radca Krištof Armbruster, ktorý v nevlastnej dcére Kataríne prebudí túžbu po vzdelaní. Epidémia moru kruto zasiahne do života Prešporčanov. Vnučka Magdaléna Armbruster vyrastá v dodnes stojacej kúrii vo Svätom Jure. Nenaplnený príbeh prvej lásky ju vženie do náručia vdovca Štefana Ocskaya, príslušníka starého šľachtického rodu, s ktorým za sedem rokov manželstva zažije krásne chvíle lásky. Pri poslednej rozlúčke nad hrobmi najdrahších Magdaléna zrekapituluje svoj život a vzdáva hold svätojurským viniciam, nesmrteľným vinárom a zlatému vínu.
Boli osudy rodu také zaujímavé, že sa nezmestili do jednej knihy, ale potrebujú trilógiu?
Pri pátraním som objavila predkov, ktorí žili v okolí Nitry. Neďalekú dedinu Aba Lehota v 15.storočí dostali za verné služby od Mikuláša Ujlakiho, majiteľa hradov Tematín, Hlohovec, Šurany a iných. V osemdesiatych rokoch 16.storočia Ján Ocskay bol nitrianskym podžupanom a jeho meno bolo úzko späté s rodom Thurzovcov. O tejto časti rodu píšem v druhom diele Túžbou spálení, ktorá by sa mala objaviť na pultoch kníhkupectiev v októbri tohto roka. Od 18.storočia sa moja vetva rodu Ocskay zdržiavala výlučne v Nitrianskej župe a na počiatku 20.storočia sa sobášom prababičky Ilony Ocskay dostala do mojej rodnej dedinky Dubník. V knihách historikov píšucich o rode Ocskay som sa dočítala, že v minulých obdobiach členky rodu Ocskay sa sobášmi dostali do rodiny Czúzy a prežili svoj život v kaštieli v mojej rodnej obci, ktorá sa v minulosti volala Czúz.
Neplánujete aj inú beletriu, keď ste zistili, že talent na písanie máte?
Hlavou mi víri niekoľko tém, ktoré by som v budúcnosti chcela spracovať. Týkajú sa obdobia môjho pobytu v manželovej vlasti, kedy som zažívala mnoho príbehov úsmevných ale aj vážnych.
Druhá kniha príde v októbri, máte predstavu, kedy sa objaví tretia?
Už sa teším na písanie tretej časti, ktorá bude o Ilone Ocskay a jej potomkoch. Plánujem ju vydať niekedy na budúci rok.
Pre čitateľov to bude určite darček, vnímate to aj vy, že ste sa obdarovali?
Dúfam, že kniha bude príjemnou prechádzkou našou minulosťou, a tak, ako napísala pani Anna Ghannamová, odteraz aj čitatelia budú úplne inak vnímať ulice nášho hlavného mesta. Áno, môžem povedať, že som sa aj ja obdarovala. A to v tom zmysle, že som mohla vyzdvihnúť ľudské hodnoty, ktoré charakterizovali a sprevádzali životy mojich predkov.
Anna Olvecká
