Kde bolo tam bolo, žila raz jedna pani prasiatková. Volala sa Ham. To preto, že rada papala. Ale pani Ham nielenže rada papala, ona aj rada varila. No najradšej piekla sladkosti. A veru ich piekla veeeeeľmi dobrééééé. A keďže mala manžela a osem detí a všetci mali radi sladkosti, piekla neustále. Z jej domu vždy niečo voňalo a každý kto šiel okolo, chcel okoštovať aspoň maličký kúsok z jej koláčika, zákusku, torty, zmrzliny či inej sladkosti, ktorú práve urobila.
Jedného dňa dostal pán Chrum, manžel pani prasiatkovej, nápad: „Milá moja, čo keby si si založila cukráreň?“
„Cukráreň?“ začudovala sa Ham
„A prečo nie? Všetkým tvoje sladkosti chutia. Mohla by si mať cukráreň a mohli by k tebe chodiť na fajnové koláčiky. Veď ty tak rada pečieš,“ povedal Chrum. „A keď bude mať niekto narodeniny, môžeš mu urobiť peknú tortu,“ dodal.
„Veru to nie je vôbec zlý nápad,“ zamyslela sa Ham. „A už aj viem ako sa bude moja cukráreň volať,“ usmiala sa.
„Ako?“ vyzvedal Chrum.
„Bude sa volať Láska,“ pobozkala Ham uja Chruma na líčko. „Budem v nej mať iba láskavé sladkosti,“ zasmiala sa.
„Láskavé sladkosti?“ čudoval sa Chrum.
„Áno. Laskonky, zákusky srdiečka, čokoládový bozk, lievancovo-tvarohové objatie, svokrin úsmev…“ vymenovávala teta Ham skvelé pochúťky.
„To je výborný nápad,“ pochváli ju ujo Chrum. „Vieš čo, ty vymýšľaj recepty a ja zariadim všetko ostatné,“ ponúkol sa. „Deti, ideme spraviť mamine cukráreň!“ Zakričal vzápätí na dvore.
Deti Mňako, Papajko, Hryzko, Lízajka, Hltajko, Mľasko, Chrumka a Hamka ihneď pribehli. „Hurá, cukráreň!“ kričali. Radostne naskočili ocovi Chrumovi do dodávky a kamsi odfrčali.
Čoskoro už stála na lúke malá cukráreň. Na tabuli mala nápis Láska. Za nápisom bolo červené srdiečko. A v cukrárni boli samé dobroty. Vonku pred cukrárňou stáli stoličky, aby si návštevníci mohli posedieť nielen vnútri, ale aj na slniečku. A veru, návštevníkov bolo neúrekom. Každý chcel ochutnať nejakú tú láskavú dobrotu. A nie iba to.
Mladí chlapci zaľúbenci kupovali láskavé sladkosti svojim milým. Teta Ham im ich balila do peknej srdiečkovej škatuľky. Snúbenci, ktorí chystali svadbu, chceli mať tortu výhradne z cukrárne Láska. A nie iba tortu. Všetky zákusky na svadbe. A akú tortu by ste dali na oslavu novonarodeného mláďatka? No samozrejme z cukrárne Láska! Vlastne žiadna narodeninová torta nemôže byť iná, než láskavá.
Pani Ham mala plné ruky práce. Neustále vymýšľala nové láskavé recepty a názvy svojich sladkostí. Višňové láska rezy, sladké žmurknutie, šľahačkový úsmev… A plné ruky práce mali aj ďalšie zvieratká. Včielky nosili každý deň tete Ham medík, veveričky oriešky, sliepočky vajíčka, kravička maslo a mlieko, medveď vozil ovocie, ktoré postriasal zo stromov…
Čoskoro sa o cukrárni Láska vedelo široko-ďaleko. Ale čo čert nechcel, dozvedel sa takto o nej aj vlk. Myslíte si však, že jeho zaujímali koláčiky? Vôbec nie. On ich ešte nikdy nejedol. Ani nevedel ako chutia. Poviete si, čo ho teda zaujímalo? Že čo? No predsa chutné zvieratká. Napríklad sliepočky, kravičky, ovečky, ale aj prasiatka…. A keďže všetky tieto zvieratká chodili do cukrárne… Už viete, čo chcel vyparatiť? A veru aj vyparatil.
Pribehol k cukrárni a začal naháňať zvieratká, ktoré tam dovtedy pokojne maškrtili.
Pani prasiatková počula obrovský krik, pozrela von oknom a zalomila rukami: „Júúúj! Čo urobím?“ Chytila sa za hlavu. A tu zrazu dostala nápad. Zobrala z police svoju najväčšiu tortu – Kopec Lásky. Vybehla s ňou von a keď sa rozzúrený vlk blížil k nej, hodila celú tortu na neho.
Vlkovi sa sladká torta dostala nielen do očí, ale aj do uší, do nosa a samozrejme aj do otvorenej papule. Len čo sa tá vynikajúca chuť dotkla jeho jazyka, skrotol. Začal sa olizovať a nevedel sa torty dojesť. Tak veľmi mu zachutila. Lízal sa a lízal a lízal, až kým všetko zo seba nevylízal. Potom sa pozrel na pani prasiatkovú a povedal: „Ešte si prosím.“ Zažmurkal.
„V mojej cukrárni sa vždy nájdu nejaké dobroty,“ povedala teta prasiatková. „Môžeš sem chodiť aj každý deň,“ dodala. „Ale už nikdy nikoho nesmieš naháňať,“ pozrela sa prísne. „Toto je cukráreň Láska. Tu sa chodí iba s láskou.“ Potom sa zahľadela na vĺčka a spýtala sa: „Máš nejakú priateľku?“
Vlčko sa usmial. „Páči sa mi Zubaňa,“ zasvietili mu očká. „Ale neviem či by ma chcela,“ zosmutnel.
„Hm,“ zamyslela sa Ham. Vošla do cukrárne a o chvíľu vyšla von so srdiečkovou škatuľkou. Podala ju vĺčkovi do rúk a povedala: „Vezmi Zubani tieto koláčiky,“ poradila mu.
Ďakujem,“ povedal vĺčko. Zobral si škatuľku s koláčikmi a ponáhľal sa do lesa vyhľadať Zubaňu. Bolo by úžasné, keby jej koláčiky zachutili rovnako ako jemu. Mohli by potom spolu chodiť do cukrárne, pomyslel si.
Čo myslíte? Ako to dopadlo?
Lucia Balagová
