Pozerám do čiernej kávy a počúvam čo vraví. Nie sme na Slovensku. A nie sme ani v Argentíne. Hovoríme spolu anglicky, aj keď tento jazyk nie je jazykom krajiny, kde sme sa stretli a kde Luan žije. Ale čosi máme predsa len spoločné. Teraz pracuje pre noviny. Uvažujem. Vráti sa ešte niekedy k povolaniu architekta? Zaujal ma jeho úsmev. Úsmev, ktorý len akoby bol, veľmi rýchlo odchádzal kamsi do stratena. V hlave sa mi otvárajú otázky. Otázky, ktoré kladiem ako mozaiku. Ako kameň na kameň, tvoriac tak stavbu jeho príbehu.
Luan, pochádzate z Argentíny. Ako vnímate svoju krajinu a zmeny, ktoré v nej nastali, ktoré ste zažili tak povediac na vlastnej koži?
Niekedy mám pocit, že to prišlo zo dňa na deň. Alebo to šlo tak rýchlo? Neviem. Ale stačí si uvedomiť, že kedysi patrila Argentína do prvej svetovej desiatky a mala vyššie HDP na hlavu než Francúzsko a Nemecko. A dnes? Dnes tam viac ako 40% obyvateľstva žije pod hranicou chudoby. Krásna krajina môjho šťastného detstva sa zmenila na nepoznanie. Pochádzam z rodiny, ktorá bola pomerne dobre situovaná. Všetci sme študovali, dostali sme dobré vzdelanie a žili sme v krásnom dome. Milovali sme klasickú hudbu a literatúru. Čítali sme veľa. Povedal by som, že kultúra a vzdelanie, to bolo prvé, na čom som pocítil, že čosi nebude dobre.
Prečítajte si aj: Diana Špacírová: Darček
Ako to myslíte?
Rozvinutá ekonomika krajiny sa začala prudko prepadať. A tým padala i kultúra. Kultúrou sa tak stávali jednoduché, ba až primitívne formy zábavy. A ľudia to prijímali. Občas som mal pocit, že aj ľahkovážne. Akoby si neuvedomovali, čo sa deje. Ale to viete, ľudia ľahko prijímajú to, čo je pohodlné. Zažíval som situácie, keď vás vysmiali, ak ste chceli robiť niečo hodnotnejšie. A to isté sa dialo so vzdelaním.
Rozumiem, že na jedno i druhé treba peniaze, ale stretával som sa s tým, že aj formy vzdelania alebo kultúry, na ktoré netreba veľa peňazí, začali upadať. Veď, napokon, knihu si nemusíte kúpiť, môžete si ju i požičať. A požičiavať si môžete vzájomne. A môžete sa stretávať s inými vzdelanými ľuďmi, aby ste aj vy sami rástli. Tak nás to učil otec.
Čo sa dialo ďalej?
V krajine nastala prakticky likvidácia strednej triedy. Postupným zdražovaním, ale lokálne i rôznymi “výpalníckymi” technikami gangov, ktoré si získavali moc všetci chudobneli. Moja rodina sa prakticky rozpadla. Mnohí ušli do zahraničia. Ja som bol dlho neoblomný. Stále som akosi veril, že predsa len môžeme niečo zmeniť, či vylepšiť. Tak nás to učil otec. Veď napokon kto iní, ak nie tí, ktorým krajina a rodina dala vzdelanie?
Ako ste chceli pomôcť?
Keďže som bol architekt, chcel som niečo vybudovať. Zaujala ma preto miestna škola. Veľmi chudobná škola. Myslím, že tie podmienky si neviete ani predstaviť. Nebola tam voda, ani elektrina. Učitelia len akosi “zbierali” miestne deti a udržiavali čo sa dalo. Nemôžete vyčítať niekomu, kto nemá vzdelanie, že nevie postaviť krajinu na nohy. Preto som videl budúcnosť v rozvoji škôl.
Oslovil som švajčiarsku ambasádu a tá sa rozhodla pomôcť. Priniesli solárne panely a začali stavať. Prakticky do mesiaca sme vybudovali elektrinu, ale tiež sa podarilo priviesť do školy vodu z miestnych zdrojov. Všetko ekologicky bez akýchkoľvek zásahov do krajiny. A všetko zadarmo. Sponzormi boli švajčiarske firmy. Mali ste vidieť ten úžas, keď sme to dokončili.. Ale nie každému sa tento projekt pozdával. (Zasmial sa trpko) Viete, ľudia sú často umelo udržiavaní v chudobe a nevedomosti. Tak ich možno lepšie ovládať. Už deti sa zneužívajú na predaj drog, ich distribúciu.
Dnes žijete vo Švajčiarsku. Máte dokonca švajčiarske občianstvo. Ako ste sa sem dostali?
Dá sa povedať, že práve kvôli spomínanému projektu. No nebolo to nič veselé ani príjemné. Do Švajčiarska ma priniesli lietadlom. Bol som dobitý a dostrieľaný. Takmer som zomrel a následky mám dodnes. Miestny drogový kartel si na mne zgustol. Niekoľko mesiacov ma tu vo Švajčiarsku v nemocnici dávali do poriadku.
Keby som chcela ísť do Argentíny, kam by ste ma zobrali?
Určite by som vám Argentínu neodporúčal ako výletnú destináciu. A na vlastnú päsť by som tam isto necestoval. Nie je tam bezpečne. Sú miesta, kde vás na ulici môžu zabiť už len preto, že máte tenisky. Neraz sa mi stalo, že som musel utekať. Je bežné vidieť človeka, ktorý má iba jednu topánku, aj to deravú. Možno ešte tak Buenos Aires, ale i tam sú chudobné štvrte kam by som neodporúčal ísť.
Ale krajina je to pekná. Milujem Argentínu. To sa nezmení. Ani si neviete predstaviť ako ma bolí, keď teraz hovorím, že by som vás tam nezobral. Keď vravím, aby ste tam necestovali. Najradšej by som tam šiel a všetko vám ukázal, ale nebolo by to vôbec rozumné. Argentína je môj domov, ktorý milujem, no nikdy sa tam už nevrátim.
Rozhovor vznikol počas pobytu vo Švajčiarsku,
pýtala sa Lucia Balagová
