Karol „Zbyšo“ Felix. V Nitre môžeme byť pyšní, že ho tu máme. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, na Oddelení voľnej grafiky a knižnej tvorby u Prof. Albína Brunovského. Žije a tvorí v Nitre. Venuje sa grafike, maľbe, kresbe, ilustrácii a známkovej tvorbe. „Budem mať v júli šesťdesiat 😊,“ prekvapil nás, keď sme sa stretli v Nitrianskej galérii pri inštalácii jeho novej výstavy Za svetlom. Výstavu môžete navštíviť už od 25. júna v Nitrianskej galérii.
Kde stále beriete tú fantáziu, kreativitu?
Keď som mal tridsať, tak som si myslel, že 6O ročný výtvarník je už nad hrobom, ale teraz ten pocit určite nemám 😊. (smiech) Kde sa inšpirujem? Veľa cestujem, čo mi prináša nové zážitky a často aj novú prácu, občas dostanem nečakanú zákazku, napríklad sochu, či knihu, a toto všetko ma inšpiruje a baví. Keď človek ide do sveta a poobzerá sa okolo seba, tak to pomáha držať sa pri zemi a nebrať samého seba príliš vážne. Treba to, aby sme sa sami zo seba náhodou “neposrali” (smiech). Jednoducho ma to stále baví. Mám to šťastie, že ma umenie aj živí a napĺňa, tak nemám dôvod ho nerobiť.
Naposledy ste v Nitre mali veľkú výstavu pred jedenástimi rokmi, o čom bude táto?
Nebude to typická retrospektíva, ale samozrejme, budú tu aj moje rané veci, dokonca ešte z čias, keď som bol ešte študent na VŠVU v Bratislave na katedre u Brunovského, ale polovica vystavených vecí, ktoré uvidíte, sú práce z posledných dvoch rokov. Výstava sa volá Za svetlom. Svetlo riešim v grafike aj v maľbe, a veľmi veľa obrázkov je venovaných práve fenoménu svetla. Je to trocha aj metafora, človek ide stále za svetlom, ale zároveň je svetlo súčasťou môjho výtvarného programu.
Keď umelec zostane počas pandémie doma, nestráca kontakt s inšpiráciou? Tá, podľa mňa, prichádza práve z vonka, čo ste robili počas toho obdobia?
Keď sme už boli pol roka doma, začalo mi chýbať najmä cestovanie. Okrem toho mi padali viaceré veľmi pekné projekty, výstava v Ženeve, či v Levickej synagóge, na ktorú som sa mimoriadne tešil, pretože je to veľmi inšpiratívny priestor, ale inak sa mi až tak život veľmi nezmenil. Ja som v slobodnom povolaní celý život, som zvyknutý na “homeoffice”, takže to nebol problém. Paradoxne, tvoril som oveľa viac, pretože neboli návštevy, žúrky, nechodili zberatelia a priatelia, takže po tejto stránke bolo viac času na prácu. Okrem toho som mal naozaj šťastie, že keď to začalo, dostal som ponuku ilustrovať krásnu knihu s Erikom Ondrejičkom, výber z jeho ľúbostnej poézie, a potom ma oslovili urobiť kovidovú známku. Práve na tú som dostal veľa pozitívnej spätnej väzby. Samozrejme, tí starší filatelisti nie sú veľmi otvorení novým veciam. Známku som robil na zadanie námetovej komisie, ktorá vyberá, čo bude na slovenských známkach. Skôr starší ľudia možno zámer vydania známky nepochopili správne, mala to byť skôr oslava tej spolupatričnosti, že sme boli disciplinovaní, sami sme si šili rúška a toho všetkého pekného, čo nás počas toho obdobia spájalo.
Známka je naozaj veľmi pekná, mnohých určite zaujíma, kto je tá tajomná žena s rúškom?
Zaujímavé je, že tú ženu som nerobil špeciálne na známku. Je to fiktívny portrét, nie podľa skutočnej osoby. Robil som ilustrácie Erikovi, jedna z nich je práve táto dáma, k básni Anhilovaná čierna dáma. Potom, keď ma oslovili z kultúrneho centra v Hlohovci, aby som urobil niečo na tému kovid, tak som jej prirobil masku. Keď ilustráciu videli na Slovenskej pošte, povedali si, že z toho by bola pekná známka. Takže som ju prerobil, dal tam ešte aj motív kovidu a vznikla z toho nálepná známka. Chápem, že starším sa možno nepáči, ale ja som s ňou veľmi spokojný, teším sa z nej. Na obálke je zasa moja voľná grafika s rúškami. Je to veľmi príjemné, keď môžem robiť aj takéto niečo moderné, napriek tomu, že viem, že filatelisti sú skôr konzervatívni. Známky už robím poriadne dlho 😊 Mám ich za tie roky realizovaných 47. Som aj členom výtvarnej komisie známkovej tvorby, kde sa snažíme spoločne slovenskú známku udržať na takej úrovni, aby bola stále vo svete úspešná.
Keď už hovoríme o známkach, nemáme problém s mladými autormi?
Snažíme sa každý rok osloviť jedného, dvoch nových autorov. Ale veľmi sa nám nedarí. Je to špecifická tvorba. Môžete vybrať dobrého výtvarníka, ale keď mu nesadne rozmýšľanie v malom formáte, tak to zrazu nefunguje. Najväčší problém máme s kreslením, pretože klasické portréty osobností dokáže urobiť len dobrý kresliar. Je naozaj také nájsť nových tvorcov. A to isté máme aj s rytcami.
Nedávno som počula názor, že klasická grafika je mŕtva. Čo si o tom myslíte?
Ja robím klasickú, ale aj digitálnu grafiku. Ale odpoviem takto: Bol som v šesť týždňov v Číne, pracoval som v národnom múzeu grafiky, vystavoval som tam a múzeum zakúpilo dve moje grafiky – klasickú aj digitálnu. Ak považujete miliardu Číňanov za časť sveta, tak tam je grafika najpopulárnejšia v umení. Nie maľba, nie socha, ale grafika. Rovnako stále fungujú veľké bienále, takže to, že je grafika mŕtva, tvrdí pár kunsthistorikov, aj to väčšinou len slovenských. A len mimochodom, veľa sa u nás nadužíva termín “svetový, či európsky umelec”. Nemáme ich až tak moc, ale v grafike a ilustrácii ich máme určite.
Prečo neučíte? Ani nad tým neuvažujete, že by ste si u nás vychovali nasledovníkov?
Ja učím vonku, občas mám prednášky, občas workshopy, ale iba na krátky čas, pretože mi to tak vyhovuje. Doma som mal tiež viackrát ponuku učiť, či už v Bratislave, alebo v Banskej Bystrici, ale ja viem o tom svoje. Pochádzam z učiteľskej rodiny, u nás doma všetci učili, mama, otec, starí rodičia z mamičkinej strany tiež. Dnes je však s tým učením trocha problém, dnes je študent často dôležitejší ako pedagóg, školy potrebujú mať študentov, to znamená, že nemáte na nich páky. A ja učiť niekoho, kto nemá záujem, nebudem. Učiť talentovaných, ktorí aj chcú, je určite radosť, ale trápiť sa s niekým, kto umenie naozaj robiť nechce, vie byť dosť frustrujúce. Nemám na to čas ani energiu a preto neučím.
Máte za sebou už niekoľko zaujímavých publikácií, aj najkrajšiu knihu Slovenska s názvom Krehká rovnováha, pripravujete niečo nové?
Tento rok som pôvodne plánoval moju monografiu, ale kvôli pandémii odskočili viacerí sľubovaní sponzori. Potom sa mi celkom nečakane ozvali z vydavateľstva Ikar a ponúkli mi vydanie monografie, a to nielen v klasickom náklade, ale aj v luxusnej edícii. Táto bude so špeciálnym obalom, vnútri bude vložená originálna grafiku, každá kniha očíslovaná, bude k nej známka, rukavičky a tlačiť sa bude najmodernejšími technológiami. Tú ponuku od vydavateľstva si skutočne vážim, zvlášť v súčasnej situácii. Na tejto knihe so mnou spolupracuje výborná dizajnérka, sám sa na knihu veľmi teším. Stálo ma to však tri mesiace práce, pretože jedným z hlavných textov knihy je rozhovor so mnou. Musel som teda aj písať. A keďže nie som poriadny, čo sa týka archivácie, tak som musel detailne spísať všetky výstavy, články, katalógy a citácie. Paradoxne som to stihol práve vďaka lockdownu. Inak by som to popri inej práci, výstavách a cestovaní asi nezvládol. Pre mňa je to asi najdôležitejšia vec tohto roku, ak sa nič zlého nestane, kniha by mala vyjsť na vianočný trh.
V Nitrianskej galérii si budeme môcť pozrieť vašu tvorbu už od piatku. Čo všetko?
Vecí je tu viac ako dvesto, zaplnili sme celé reprezentačné priestory. Nitriansku galériu dôverne poznám, nesnažil som sa ukázať všetko, to by ani priestorovo nešlo, skôr som sa snažil urobiť koncepčný výber prác. Je tu inštalácia “Stôl pre modlitbu”, ktorú som prvýkrát inštaloval v nitrianskej synagóge pred šiestimi rokmi. Toto je piata inštalácia, takže znova bude trocha iná ako tie predchádzajúce. Je to spirituálna záležitosť, nie je venovaná žiadnej konkrétnej viere, ale je o tom, že ľudia sa musia niekedy modliť pre dobro veci. Potom tu mám sériu klasických realistických kresieb, čo už dnes málokto vystavuje. Vznikla tak, že som si začal kresliť ceruzkou portréty mojich obľúbených autorov. No, a pred rokom a pol sa mi narodil vnuk, čo je pre mňa úžasná vec, ktorú som prežíval a prežívam doteraz, tak som si povedal, že budem kresliť každý mesiac aspoň raz jeho portrét, takže tu mám aj obrázky vnuka, syna. Uvidíte aj portrét pani Hegerovej, ktorej piesne milovala moja mamka a spievala ich aj profesionálne v divadle do roku 1968. Hlavne je to však o tom, že ľudia dnes menej kreslia, no myslím si, že kresba je alfa a omega pre každého výtvarníka, takže to sú kresby, ktoré sa nehrajú na nič moderné, sú to jednoducho realistické kresby tak, ako to vidím. Prečo nie? Kresby tvoria predel medzi novými abstraktnými digitálnymi grafikami, klasickou grafikou a maľbou. Možno to vďaka tomu nebude pre divákov nuda 😊. Veľkou výhodou je, že vystavujem doma, takže som sem priniesol viac vecí, ako bolo treba. Z nich som si mohol potom vyberať pri inštalácii priamo na mieste. A to som si užíval.
Počas pandémie sa hovorilo o záchrane kultúry. Vy ste sa tiež pod túto iniciatívu podpísali. Prečo?
Na kultúru vôbec nie sú vyčlenené peniaze, ani v novom pláne obnovy, čo nie je len „prúser“, ale je to ozaj “hanba na mraky”!
Prečo je, podľa vás, teda umenie, kultúra, v živote človeka tak dôležitá?
Viete, keby sme hypoteticky zrušili všetko, o čom si ľudia ani neuvedomujú, že je to kultúra … televíziu s jej seriálmi, filmy, prestalo by fungovať divadlo, neboli by koncerty ani hudba v rádiách, potom by ľudia rýchlo uvideli, ako im to chýba. Lebo kultúra je aj ten seriál, či slovenský, alebo zahraničný, aj hbo, netflix, YouTube a ľudia bez toho nevedia žiť, len si to neuvedomujú. To, čo sa dialo na sociálnych sieťach, ktoré sú okrem iného aj rybníkom pre ľudí, ktorí majú komplexy, to ako útočili na umelcov, tak to ma síce neprekvapilo, ale ani nepotešilo. Čo sa týka pomoci, za seba poviem, že to bolo úplne smiešne, že by som mal napísať nejaký fiktívny projekt, ktorý by sme „akože“ urobili a potom by sme čakali na peniaze…Na to už absolútne nemám chuť ani kapacitu. Ani som o nič nežiadal. A myslím si, že aj preto sme tam, kde sme. Preto tu máme aj všetky tie kauzy, pretože ľudia sú nekultúrni a hlavne politici sú vo väčšine prípadov nekultúrni. Kultúra je to posledné, čo by ich zaujímalo. Na to sa však treba ozývať a treba s tým nesúhlasiť. Oni sú tu pre nás a nie opačne, ako si to často myslia.
Pripravila a pýtala sa Henrieta Ďurovová
foto: archiv Karol Felix
