Už dlhšiu dobu pozorujem svet spisovateľov. U mnohých sa túžba písať zrodila v detstve. A mnohí sa k väčšiemu písaniu dostávajú napokon až oveľa neskôr. Tak to bolo aj v prípade spisovateľky Jany CHMELOVEJ. Písať chcela už odmalička, no tento sen sa začínal napĺňať až keď deti odrástli.
Jej prvotina Vždy sa vráť vyšla v roku 2007 a okamžite zažila úspech. Veľmi rýchlo sa stala treťou najpredávanejšou knihou na trhu. O rok neskôr vychádza kniha Láska, hriechy a nádeje. Nasledoval príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami Sviňa život, v ktorom sa snažila poukázať na problémy spoločnosti. No a napokon Premárnený čas. A aj keď nadpis znie takmer beznádejne, príbeh v skutočnosti hovorí, že nikdy nie je neskoro začať odznovu. Mimochodom, všetky spomínané knihy si môžete stále kúpiť.
A keďže Janka žije v Nitre, porozprávala som sa s ňou osobne. Rada vám sprostredkujem jej myšlienky.
Janka, viem o tebe, že si chcela písať už od malička. V rannej mladosti si písala poviedky a básne. K tvorbe si však vrátila až po viac ako dvadsiatich rokoch. A nie si v tom sama. Mnohí slovenskí spisovatelia majú podobnú cestu. Ako to teda bolo u teba?
Moji rodičia ma už od útleho detstva učili láske k našej rodnej reči, doma sa veľa čítalo, naša domáca knižnica praskala vo švíkoch, okrem toho som si pravidelne požičiavala knihy z verejnej knižnice, ktorú viedli rodičia, učitelia, až nebolo už čo nové čítať, preto som si knihy požičiavala opakovane. Tak som si vypestovala blízky vzťah ku knihám a už ako jedenásťročná som napísala scenár k hre, zrežírovala som ju a aj si v nej zahrala.
Písanie poviedok sa pre mňa stalo vášňou rovnako ako čítanie kníh. Ťahalo sa to so mnou až do dospelosti. Na písanie však už neskôr nebolo toľko času, založila som si rodinu, starostlivosť o tri deti, zamestnanie, bol to jeden kolotoč. Keď mi zostala voľná chvíľka, aspoň som čítala. Odkedy si však pamätám, nosila som v hlave myšlienku na vlastnú knihu.
Až tesne po štyridsiatke sa mi tento dávny, tajný sen splnil. Ten popud prišiel náhle. Jednoducho som si sadla a písala. Slovo za slovom sa doslova hrnulo, bolo to ako lavína. Cítila som neuveriteľnú ľahkosť, tešilo ma to. Ani som sa nenazdala a kniha bola na svete. Okrem manžela ale o tom nikto nevedel.
Mala som šťastie, rukopis sa zapáčil jednému vydavateľovi. Bol september, keď mi zatelefonoval, že knihu vydá a v decembri sa už predávala. Neverila som vlastným očiam, keď sa zverejnil rebríček najpredávanejších kníh v predvianočnom období a moja prvotina sa ocitla na treťom mieste. Bolo to pre mňa veľmi povzbudzujúce a zároveň zaväzujúce.
V nasledujúcich troch rokoch mi vyšli ďalšie dva tituly a o dva roky neskôr som vydala už vo vlastnej réžii zatiaľ poslednú knihu. To bolo pred desiatimi rokmi. Potom sa objavili zdravotné komplikácie, ktoré v podstate riešim dodnes a tak písanie išlo bokom.
Ivan BOBČÍK: Nie vždy dostaneš, čo chceš, no len sa snaž a nájdeš čo potrebuješ
Tvoja prvá kniha Vždy sa vráť nie je žiadnou romantikou. Ide o príbeh, kde majú dve ženy jedného muža. To samozrejme prináša rôzne vzťahové roviny. Kniha Láska, hriechy a nádeje, ukazuje zase náročný vzťah matky a dcéry. Ako sa na tieto knihy pozeráš ty?
V knihe Vždy sa vráť poukazujem na nezdravú, až tragickú závislosť na partnerovi, neschopnosť hlavnej postavy prijať realitu, na jej zničujúce strachy a kladiem si pomyselnú otázku, či život v zlatej klietke stojí za stratu vnútornej rovnováhy, sebaúcty, harmónie, radosti, ba niekedy i za stratu toho najcennejšieho… Koľko životov končí práve z týchto dôvodov? Kto nesie vinu a kto je vlastne obeťou?
V druhej knihe Láska, hriechy a nádeje sa zaoberám zložitým vzťahom matky a dcéry, ktorej často nepochopiteľné počínanie ide ruka v ruke s démonmi z minulosti, z toho vyplývajúcej zatrpknutosti a následného hľadania vzájomného porozumenia, lásky.
Pre čitateľa by mal tento príbeh priniesť uvedomenie si, aká je duša dospievajúcich ľudí krehká, ako ľahko im možno v mene zdanlivého dobra ublížiť. A že si túto záťaž dokážu v sebe niesť dlhé roky. Ak aj nie navždy. Stačí si však pripustiť, že zmena je možná, rozpustiť limity a vydať sa inou cestou, lepšou, než akú nám ukázali rodičia, blízki. Hlavne je potrebné naučiť sa odpúšťať. Je to veľmi oslobodzujúce.
Viem, že kniha Sviňa život je tvojou srdcovkou. Prečo práve táto? Čo ťa inšpirovalo k jej napísaniu?
Sviňa život. Mimochodom, názov vymyslel vydavateľ. Je to zložitý príbeh viacerých postáv, ktoré sú navzájom prepletené a ústia do spoločného poznania hodnoty rodiny, priateľstva a pravdaže, lásky.
Áno, k tejto knihe mám mimoriadne blízky vzťah. Možno preto, že sú v nej opisované reálne postavy a udalosti z môjho okolia. Inšpiroval ma osud kamaráta mojich detí. Poznala som ho, chodil k nám už ako dieťa. Nikdy to nemal ľahké, ale po nešťastných udalostiach v rodine sa dostal na šikmú plochu, zaplietol sa s podsvetím a to len preto, že sa snažil pomôcť svojej chorej mame a mladšej sestre. Po odchode otca totiž padla všetka ťarcha starostlivosti o rodinu na jeho plecia a to nemal ani 18.
Práve toto sú tie prípady, kedy zlyháva spoločnosť, kedy sa naplno ukážu falošné ľudské hodnoty a pretvárka, miesto podania pomocnej ruky sa tieto deti často dočkajú len odsúdenia. Pritom nikto sa zlým nenarodí, okolie, rodina tvorí človeka, na to sa treba zamerať. Snažiť sa poznať korene zla. Spravidla to býva nedostatok lásky a zdravého sebavedomia.
Keď som začala čítať tvoju knihu Premárnený čas, pamätám si ako si sa zamyslela a povedala si, že túto knihu si písala iným štýlom ako predošlé a že ma to možno zaskočí. Prečo taká reakcia?
V knihe Premárnený čas sa venujem téme zmyslu života. Významu pravých hodnôt, ale aj tomu, že všetko v živote má svoj čas a miesto a tieto zásadné prvky nezmeníme. Môžeme zmeniť postoj k životu, myslenie, názory, konanie, čo je podľa mňa aj významom nášho bytia, teda zdokonaľovanie medziľudských vzťahov, ale napr. rodičov, partnera, deti a pod., máme predurčené, nevyhnutné. A práve o tom je moja posledná kniha.
O ľuďoch, ktorí nepochopili tieto zákonitosti života. Nikdy však nie je neskoro na vlastnú transformáciu. To som tou knihou chcela povedať, buďme k sebe lepší. Môžeme začať už v tejto chvíli. Aby nebolo neskoro. Preto som si vybrala za rozprávača dušu mŕtveho muža, ktorý až na druhom brehu pochopil, že mal za života možnosť veci zmeniť, napraviť a neurobil to. Premárnil čas.
Pritom každý deň nám ponúka množstvo príležitostí, každá nasledujúca minúta nášho života môže byť tou prelomovou. Ak sme otvorení zmene, nevyhnutne sa musí podariť. Lebo čo vyžarujeme, to priťahujeme. Sme ako magnety, to je zákon vesmíru. A pravdaže, platí to aj opačne.
V tvojich knihách sa teda stretáme s odkazom na to, ako dôležité sú skutočné hodnoty, ale i s trochou mysterióznosti. Pripomínajú, že sa nemáme zapodievať nepodstatnými vecami. Prečo taká téma? A ako je to s tebou? Prešla si i ty sama akýmsi „poznaním“ ? A čo je pre teba v živote dôležité? A vôbec, baví ťa nazerať na vzťahy?
V podstate všetky moje knihy sa zaoberajú medziľudskými vzťahmi. Demonštrujem v nich príčiny, hľadám riešenia, ponúkam zlepšenia. Mojím cieľom je dostať sa problémom pod kožu, pochopiť často iracionálne počínanie ľudí, čo ich k tomu viedlo. Teda, prísť veci na koreň. Dávam možnosť čitateľovi zamyslieť sa nad svojím vlastným životom, možno ho prehodnodiť, zlepšiť.
Tieto príbehy nie sú návodom, sú varovaním, k čomu môže dôjsť, ak zlyhá komunikácia, absentuje láska, ak sa hodnoty rozpadajú.
Do kníh vkladám vlastné zážitky a skúsenosti. Tiež som musela prejsť určitou transformáciou, trvalo to roky a stále sa mám čo učiť. Len pred Vianocami mi navždy odišla mama a táto bolestivá strata mi ešte výraznejšie pripomenula, aký je život pominuteľný a akými nezmyselnými sa stávajú medziľudské spory, nenávisť, zloba.
Súčasná doba nás núti rýchlo, povrchne žiť a nemyslieť na to, čo má v živote najväčší význam. A tým je láska. Lebo láska je všetko. Práve toto poznanie mnohým ľuďom chýba a na tej neznalosti stroskotajú.
Zaujalo ma, že si knihu Premárnený čas uviedla do života, takzvane pokrstením, pieskom zo Sahary, ktorý si si priniesla z Tunisu. Prečo práve pieskom?
Prečo som knihu Premárnený čas uvádzala do života pieskom zo Sahary? Odtiaľ som si ho priniesla ako aj myšlienku Arabov, ktorá ma zaujala a ktorá hovorí, že piesok očisťuje dušu.
Pieskom som tak chcela symbolicky očistiť duše čitateľov. Zdalo sa mi to vzhľadom k odkazu knihy úplne príhodné. Na zamyslenie je aj túžba krstného otca knihy, nitrianskeho divadelného herca Antona Živčica. Vyslovil ju pri samotnom akte uvádzania knihy do života, že by tým pieskom rád posypal celú našu republiku. Od parlamentu až po poslednú cigánsku osadu. Aby sme si všetci očistili duše a boli plní poznania. A ja dodávam v kontexte súčasnej spoločenskej situácie, aby sme sa prestali rozdeľovať a miesto toho sa spájali.
Môžu sa čitatelia tešiť na niečo nové? Pracuješ na niečom?
Bytostne nemám rada žiadny nátlak, preto za každú cenu netlačím ani na písanie. Keď to bude mať prísť, bude to tu. Ako vtedy, keď som na prvú knihu čakala štyridsať rokov 🙂
Viem, že rada sleduješ filmy. Aký žáner máš najradšej?
Áno, rada sledujem filmy, hoci tých kvalitných v poslednej dobe výrazne ubudlo. Mojou srdcovkou je európska kinematografia a už možno nebude žiadnym prekvapením, že ma najviac zaujímajú psychologické, vzťahové snímky.
U mňa jednoznačne vedie Dom duchov na motívy rovnomennej knihy I. Allende. Zaraďujem ju medzi to najlepšie, čo som kedy čítala. Celkovo mi je blízky magický realizmus.
Rada cestuješ. Na tvojom blogu sa môžeme pokochať nádhernými fotografiami z rôznych krajín. Ktorá krajina ťa zaujala najviac a prečo?
Pred rokmi som si založila vlastný blog, sú to v skutočnosti zápisky z každej oblasti môjho života, toho, čo mám rada. Za všetko spomeniem fotografovanie, cestovanie, spoznávanie nových kútov tejto nádhernej planéty, ale aj našej domoviny. Ťažko povedať, kde sa mi páčilo najviac, lebo mne sa páčilo všade.
Každá krajina ma oslovila niečím iným, niekde to bola architektúra, inde príroda, úhľadnosť ale aj rozháranosť miest, všetko to malo svoje čaro. Ale aby som nebola príliš vecná, asi najhlbšie dojmy vo mne zanechalo skalné mesto Petra v Jordánsku, ďalej Luxor v Egypte, predovšetkým chrámový komplex Karnak a historické pamiatky v Mexiku. U nás ma ohromili Súľovské skaly.
Ján Podmanický: Niekto musí preťať kruh nenávisti
Na blogu nájdeme aj zaujímavé zákutia Nitry. Mňa napríklad zaujal tvoj popis miestneho skrytého pokladu – Staré kasárne. Ktoré miesto v našom meste máš najradšej ty a prečo?
Okrem zoborských lesov je to jeden zo siedmich nitrianskych pahorkov Borina, nazývaný aj Šibeničný vrch, len kúsok od nášho domu. Taký malý ostrov zelene. Znamená pre mňa najbližšie útočisko pred svetom, keď chcem byť sama so svojimi myšlienkami, zamierim práve tam.
Čo ešte rada robíš vo svojom voľnom čase? A máš nejaký zatiaľ nesplnený životný sen?
Voľný čas vypĺňam maľovaním na kamene, vytváram rôzne bytové dekorácie, obrazy a podobne. Veľmi ma mrzí, že som bola nútená kvôli zdravotným komplikáciám poľaviť v športových aktivitách. Odmalička som žila pohybom. Športová gymnastika, bežkovanie, bicyklovanie, korčuľovanie, turistika… milujem prírodu, hory, tam nachádzam absolútny mier v duši, tam je vždy pre mňa svet gombička. Horšie obdobie mi na oplátku prinieslo poznanie, spomalenie. Vlastne dary.
Človek by mal mať sny, premietať si ich ako projekciu, tým sa nám časom zhmotnia. Treba len trpezlivosť. Viem, o čom hovorím, vlastná skúsenosť. Splnilo sa mi už mnoho snov. Ale nahlas o nich nehovorím.
Čo by si chcela odkázať našim čitateľom?
Čitateľom prajem, aby sa im dostávalo od života veľa dobra, tiež vnútorné uspokojenie, lebo mier v nás vedie k mieru vo vonkajšom svete.
Rozhovor pripravila Lucia Balagová
