22.1 C
Nitra
pondelok, 23 septembra, 2024

Ivan GONTKO: Starému divadlu k sedemdesiatke prajem tvorcov aj divákov, ľudskú prajnosť a uznanlivosť

Jubileum Starého divadla očami herca Ivana Gontka, ktorý v tom „našom“ Starom „bábkači“ pôsobí už tridsaťpäť rokov!

Ivan GONTKO: Starému divadlu k sedemdesiatke prajem tvorcov aj divákov, ľudskú prajnosť a uznanlivosť
Ivan Gontko, foto: Michal Lachkovič

V Starom divadle pôsobíte už 35 rokov, to je presne polovica jeho existencie. Ako vnímate toto Vaše spoločné jubileum a vašu doterajšiu spoločnú cestu?

Priznám sa, že doteraz som sa nad tým takto nikdy nezamyslel a svoje pôsobenie s divadelným jubileom nespájal. Pôsobenie jednotlivcov v divadle môže a ovplyvňuje chod divadla a jeho výsledky. Niekedy aj zásadným spôsobom. Ale jednotlivci prichádzajú a odchádzajú, na ich miesta prichádzajú iní a ďalší, zväčša s ambíciou robiť veci ináč a lepšie. A po čase tiež odídu, a kolobeh sa opakuje. Ale divadlo ostáva. Na divadelné jubileum sa pozerám z aspektu jeho trvania a trvácnosti, a toho, čo za tie roky dosiahlo. Na moje pôsobenie sa dívam z perspektívy jeho dočasnosti a pominuteľnosti. Ale tá časť cesty, ktorá bola spoločná, mi zväčša prinášala radosť a potešenie, a chcem veriť, že to bolo obojstranné a že som bol divadlu na osoh.

V čom Vás divadlo za ten čas ovplyvnilo a ako myslíte, že ste ho ovplyvnili Vy? Či už hereckou, ale aj nemenej významnou dramaturgickou prácou…

Ako a či som svojim pôsobením ovplyvnil chod, fungovanie či výsledky divadla, to nechám na posúdenie ľudom, ktorí to posúdiť vedia. Priznám, ja to posúdiť neviem. A v čom divadlo ovplyvnilo mňa? No, myslím, že vo všetkom. Spomenul som neraz, že divadlo je spôsob života a ako také zasahuje do všetkého, čo robíte a čo žijete. Netýka sa to len práce samotnej, ale rovnako vstupuje do našich životov, do vzťahov, teda do súkromia. Oddeliť prácu v divadle od svojho súkromia asi nie dosť dobré možné. Príchodom do divadla som sa stal súčasťou komunity, ktorá verila a verí vo svoje výnimočné poslanie. Tomu podriaďuje svoj život, osobný aj pracovný, dáva k dispozícii svoj talent a schopnosti, obetúva svoje sily a neraz i zdravie. Odmena či ocenenie našich snažení je neisté a prchavé. Napriek tomu pri divadle ostávame. Bola a je to naša slobodná voľba, so všetkým, čo to prináša aj berie. Práve ten spôsob života, ktorým divadlo je, si z toho môjho pôsobenia aj najviac cením. Kto žije divadlom a pre divadlo, žije švihácky život Takže, stručne zhrnuté: práca v divadle ovplyvňovala všetko ostatné.

Ivan GONTKO: Starému divadlu k sedemdesiatke prajem tvorcov aj divákov, ľudskú prajnosť a uznanlivosť

Divadlá sa vyvíjajú s dobou a ani Staré divadlo nie je výnimkou. Ktoré udalosti a zmeny vnímate za to obdobie, ktoré ste v ňom strávili, za najzásadnejšie?

Budem sa asi opäť opakovať, ale už som to viackrát povedal a ani s odstupom času sa môj pohľad či názor nezmenil. Prelomových či zásadných momentov v divadle bolo a, myslím, ešte bude, viacej. Často sa pri podobných otázkach zvyknú uviesť postavy, inscenácie či osobnosti, s ktorými oslovený mal možnosť spolupracovať a boli pre neho dôležité. Áno, pre hercov je aj toto veľmi dôležité. Je to však vnímanie osobných úspechov ako úspechov divadla a naopak, ak sa nedarí mne, som schopný hovoriť, že divadlo má zlé obdobie. Pre mňa osobne bol však najzlomovejšou zmenou a najdôležitejším  momentom rok 1989, ktorý znamenal kľúčovú zmenu v nahliadaní na kultúru, umenie a, samozrejme, aj na divadlo, ich miesto v spoločnosti, poslanie, zmysel, tvorbu či financovanie. Odpoveď na mnohé otázky a problémy, ktoré so spoločenskou zmenou prišli, hľadáme dodnes a často nevieme či nechceme nájsť riešenia. A významným momentom bol pre mňa aj rok 1997 a nasledujúci, kedy sme sa ako divadlo, postavili proti praktikám vtedajšej politickej reprezentácie a postupne sa k nám pridali aj iné divadlá či osobnosti z ostatných oblastí kultúry a umenia. Tieto udalosti totiž na dlhú dobu zásadným spôsobom, či už pozitívne alebo negatívne, ovplyvnili našu tvorbu, prácu a životy. I ten môj.

Ivan GONTKO: Starému divadlu k sedemdesiatke prajem tvorcov aj divákov, ľudskú prajnosť a uznanlivosť

A na ktoré obdobie najradšej spomínate?

Nemám obdobie, na ktoré by som spomínal vyložene radšej, ako na iné. Každé obdobie od môjho nástupu prinášalo rôzne výzvy a väčšina z nich bola zaujímavá. Skôr sú obdobia, na ktoré nespomínam rád. Napríklad na obdobie spojené s udalosťami, ktoré vyvrcholili divadelným štrajkom a vyústením ktorých bolo moje vyhodenie z divadla v roku 1998 ľuďmi, ktorí pod zámienkou „transformácie“ kultúry napĺňali svoje osobné ambície a s politickým krytím vtedajšej mečiarovskej politickej moci z pozície moci a funkcie štátnych intendantov ničili, čo mohli a z názorových oponentov vyrábali nepriateľov štátu. Alebo obdobie, keď z dodnes mne neznámych dôvodov sa pre mňa v práci nenašla herecká príležitosť a nebol som obsadzovaný. Tieto situácie a udalosti som vtedy prijímal ťažšie, ale, na druhej strane, umožnili mi rozbehnúť aktivity, z ktorých mnohým sa venujem dodnes. Dnes sa na to dívam tak, že ak to tak bolo, tak to tak malo byť, aby som sa posunul aj inam.   

Ivan GONTKO: Starému divadlu k sedemdesiatke prajem tvorcov aj divákov, ľudskú prajnosť a uznanlivosť

Dá sa súčasná pandemická situácia prirovnať k niektorej z iných prekážok, ktorým divadlo v minulosti čelilo?

Myslím, že nie. Divadlo aj pred mojim nástupom, aj počas môjho pôsobenia v ňom zápasilo z mnohými problémami a ťažkosťami. Prevádzkovými, keď po zatvorení budovy pôvodného bábkového divadla nemalo kde hrať, alebo, keď po presťahovaní nedostalo zázemie pre dielne, administratívu či sklady, s čím vlastne zápasí dodnes. Ale aj s finančnými, keď pri postupných delimitáciách pod rôznych zriaďovateľov zápasilo s nedostatkom financií na svoje fungovanie a tvorbu. Alebo organizačnými, ako v období, ktoré som spomínal, keď divadlo prišlo o právnu subjektivitu a nemohlo rozhodovať samé za seba. Ale pri všetkých týchto problémoch sme vedeli, ako a prečo vznikali, a zväčša sme vedeli aj nájsť riešenia, aj keď to niekedy trvalo dlho a nebolo to jednoduché. Ale v prípade pandémie je to iná situácia: riešenie vzniknutej situácia je v našich rukách len čiastočne a tým je osobná zodpovednosť za zdravie svoje aj zdravie ostatných. Ale všetko ostatné ide mimo nás a my sme objektívne aj subjektívne vo vleku udalostí ktoré nevieme ovplyvniť ani riešiť. Sme odkázaní na iných, ktorí často nerozumejú alebo nechcú rozumieť, že sú na pozíciách, v ktorých majú prevziať zodpovednosť za organizovanie opatrení, ktoré budú verejnosti jasné, zrozumiteľné a predvídateľné. Namiesto toho vyvolávajú svojim prístupom chaos a následnú nedôveru verejnosti voči ich schopnosti spravovať krajinu v ťažkom období.


Ako vnímate úlohu bábkového divadla v dnešnej dobe, resp. čo môže divákom ponúknuť v konkurencii iných druhov umení či technológií?

Pomenovať úlohu alebo úlohy bábkového v dnešnej dobe divadla je úloha dramaturgov či teatrológov. Pre mňa je viac zaujímavé, v čom je divadlo, a nielen bábkové, výnimočné alebo iné v porovnaní s inými druhmi umenia. Jeho jedinečnosť spočíva v tom, že sa deje vždy deje tu a teraz v reálnom čase za účasti účinkujúcich a divákov. Preto je neopakovateľné a pokiaľ ponúkne divákom zážitky v podobe emócií, ani tie sa nedajú zopakovať. Nemožno ho stopnúť vrátiť sa k nemu ako k filmom a programom v televízii či na nosičoch. Nedá sa odložiť ako rozčítaná kniha a znovu čítať, keď mám chuť a čas. Neviem sa k nemu znovu a znovu vrátiť a vnímať ho bez časového obmedzenia ako obrazy či výtvarné artefakty. Neovplyvníme ho klikaním myšou, šúchaním displaya či surfovaním v prehliadačoch. Mágia spoločného zážitku divákov a účinkujúcich je jedinečná a neopakovateľná, prináša napätie z výnimočnosti chvíle, v ktorej sa odohráva. A to odlišuje divadlo od iných druhov umenia a od sveta technológií.   

Ivan GONTKO: Starému divadlu k sedemdesiatke prajem tvorcov aj divákov, ľudskú prajnosť a uznanlivosť


Čo by ste divadlu zapriali k 70. výročiu?    

I teraz poviem, čo som už hovoril inokedy a inde. Divadlo, a umenie vo všeobecnosti, sa často spája s hľadaním. K nájdeniu toho správneho výsledného tvaru vedie často dlhá cesta, a napriek tomu nie je vždy výsledok úspešný či zodpovedajúci vynaloženému úsiliu. Preto prajem divadlu, aby popri hľadaní aj nachádzalo, aby výsledky spoločnej práce nachádzali svojich spokojných a po ďalších tituloch hladných divákov. A ešte, a to veľmi, prajem divadlu prajnosť. Niekedy mám pocit, a bohužiaľ, aj skúsenosť, že našou národnou črtou je neprajnosť. Nevieme byť uznanliví voči práci či úspechom iných, voči inému nastaveniu toho, ako a čo robiť, ako je to naše. Máme svoje konečné pravdy, ktoré povyšujem nad pravdy iných. Už sa ani neunúvame vypočuť a pochopiť, či nebodaj akceptovať a osvojiť si iný pohľad či názor. Myslím, že trochu ľudskej prajnosti a uznanlivosti by pomohlo nám všetkým žiť lepšie životy Takýchto ľudí prajem divadlu aj ako tvorcov, aj ako divákov.  

Za rozhovor ďakuje Nikoleta Hvizd Tužinská

foto: Michal Lachkovič

Ak sa vám článok páči, zdieľajte ho na Facebooku a dajte o ňom vedieť svojim priateľom. Pridajte sa k nám aj na Telegrame https://t.me/nnnoviny. Ďakujeme.

Prečítajte si tiež

Najnovšie články