15.1 C
Nitra
streda, 22 mája, 2024

Eva Hrašková: Keď po niečom veľmi túžiš, spojí sa celý vesmír, aby si to dosiahla

Nitrianska autorka Eva Hrašková nedávno uviedla na svet svoju ôsmu knihu. Jej knihy odrážajú realitu a situácie života. O čom je teda tentokrát jej príbeh? Na akú tému reflektuje? A kto je vlastne Eva HRAŠKOVÁ? Nuž, dozvedela som sa, že miluje Kalváriu, no ešte nikdy nevyšla na Zobor. Budem ju tam musieť niekedy vytiahnuť. 🙂

Eva Hrašková: Keď po niečom veľmi túžiš, spojí sa celý vesmír, aby si to dosiahla
Eva Hrašková

Evka, nedávno vám vyšlo v poradí už ôsme knižné dielo Piliere ilúzie. V knihe reflektujete na dobu, vrátane situácie počas covidu. Psychiatrička Júlia je nielen intenzívne atakovaná pacientmi, ktorí potrebujú pomoc, ale zároveň musí zvládnuť rodinu a dieťa. Ako ste toto obdobie prežívali vy?

Asi rovnako ťažko, ako všetci ľudia na svete, keďže nás pandémia zaskočila nepripravených. Chýbali mi blízki, s ktorými som obmedzila kontakt, cestovanie, ktoré nebolo možné, niekoľko týždňov som v tom šialenom období strávila sama v nemocnici (nie s covidom, našťastie), ale aj tak to bolo veľmi stresujúce obdobie. A práve vtedy sa v mojej hlave rodil príbeh Júlie, ktorá tu bola pre ostatných, no sama sa nemala o koho oprieť, aby ten tlak uniesla. Bolo to pre mňa veľmi autentické obdobie, v mysli som žila s hlavnými hrdinami Pilierov, za nemocničnými oknami sa neustále ozývali sirény záchraniek… Písanie sa v tom čase stalo mojou terapiou na samotu, keďže návštevy v nemocnici neboli povolené a na strach, ktorý nás všetkých opantával. Vďakabohu, že je už za tým. Na Júliu však nikdy nezabudnem.

Knihu Temný výdych (pozn. redakcie – pôvodný názov – Sestra) ste napísali spolu s autorkou Kristínou Ježovičovou. Ako vznikla táto spolupráca a ako sa vám pracovalo v tandeme?

S Kristínkou sme sa spoznali vďaka knihám, myslím že náš priateľský tandem trvá už približne dvanásť rokov. Preskákali sme si spolu naše začiatky, prvé úspechy, možno aj neúspechy. Nik z môjho okolia mi nerozumel nikdy viac ako ona, čo sa týka toho knižného sveta, v ktorom som sa ocitla. Mali sme veľmi podobné sny a záujmy. Trvá to dodnes a ja som nesmierne rada, že mi ju život privial do cesty. Tá spoločná kniha bola však aj našou výzvou. Kreatívna práca je krásna v tom, že do nej človek vkladá kus seba samého. Pri písaní knižného duetu sme museli vlastnú indvidualitu potlačiť a podvoliť sa jedna druhej vzájomne. Samotný nápad priniesla Kristína – túžila napísať príbeh o Krvavých Šenkoch, no jej žáner, v ktorom bola doma, nebol krimi nádychu blízky. Tak sme sa rozhodli skúsiť napísať príbeh Rebeky Zimovej spolu. Myslím, že Temný výdych je skvelý, je presne taký, aký by ho nenapísala ani jedna z nás bez pridanej hodnoty tej druhej. Je celý mrazivý. Aspoň tak si ho obe pamätáme a opradený historkami, ktoré skutočne o Krvavých Šenkoch kolujú.

Pedagóg Peter KURČÍK: Mali by sme sa inšpirovať krajinami, ktoré už od klasického ZNÁMKOVANIA upustili

Vaše knihy odrážajú realitu a sú v nich rôzne dramatické situácie, ktoré čitateľa držia v napätí. Kde čerpáte námety?

Sú všade, kam sa len pozriem: na ulici, uprostred rušného mesta ale aj za veľkým kamenným plotom niekdajšieho suseda. Obrazne povedané. Čerpám zo všetkého, čo sa možno ostatným zdá všedné, občas mám sama pocit, že na svet hľadím úplne iným spôsobom ako väčšina ľudí. Hlavné dejové línie v mojich knihách sú však často námety, ktoré by som sama nechcela zažiť.

Ktorá z vašich vlastných kníh vám je najbližšia a prečo?

Túto otázku dostávam azda najčastejšie zo všetkých a už roky nedokážem nájsť odpoveď. Možno prvá, lebo bez nej by nebola žiadna ďalšia? Alebo posledná, lebo k nej aktuálne dostávam najviac spätnej väzby? Každá kniha je niečím významná, dôležitá a na každú jednu som hrdá! Keďže v každom príbehu je okrem deja ukryté medzi riadkami niečo, čo chcem čitateľom odkázať, je pre mňa naozaj významná každá jedna.

Aké však boli vaše spisovateľské začiatky?

Úžasné! Veľmi rada na ne spomínam. Písal sa rok 2013 a ja som dopísala svoj prvý ženský román. Stála som pred splnením jedného zo svojich najväčších životných snov. Pán vydavateľ Albert Marenčin mi ho vtedy pomohol naplniť, za čo mu budem navždy vďačná. Môj knižný debut Len kým si tu zožal pomerne veľký úspech, krátko po vydaní sa držal dokonca na popredných miestach v predajnosti niekoľkých internetových kníhkupectiev. Nič viac som si nemohla priať, kým som, samozrejme, nedopísala svoju druhú knihu. 😊

Eva Hrašková: Keď po niečom veľmi túžiš, spojí sa celý vesmír, aby si to dosiahla
Eva Hrašková s kolegom Petrom Šloserom

Čo pre vás písanie znamená? Vedeli by ste sa ho vzdať?

Písanie je niečo, čo skutočne patrí iba mne. Únik z reality, z bežných radostí i starostí. Občas vravím, že vďaka písaniu môžem byť kýmkoľvek, môžem prežiť neskutočné množstvo cudzích životov. Cudzích a predsa mne tak blízkych. Keď si sadám k počítaču, okolitý svet prestáva existovať. Vnáram sa do prostredia, ktoré som sama utkala, do spleti životných príbehov, ktoré som pre svojich hrdinov pripravila. Môžem sa s nimi smiať, cítim ich smútok. Ak niečo strácajú, strácam i ja. Myslím, že by som sa ale písania dokázala vzdať. Popravde, sa ho tak čiastočne vzdávam celý čas, od kedy píšem, keďže sa písaním neživým – vzdávam sa ho kvôli práci, povinnostiam, kvôli rodine, ktorá je u mňa na prvom mieste. A či by som dokázala zatvoriť dvere úplne? Nuž, nedokážem na toto odpovedať, ale pravdepodobne áno. Nemám rada jalovú prácu, na to si svoj čas veľmi strážim a chránim. Ak by ľudia prestali moje príbehy očakávať, ak by moje knihy prestali čítať, nepísala by som. Nemala by som pre koho, nemalo by pre mňa písanie viac zmysel.

Radi čítate? Neprehliadnite našu rubriku Knihomoľ

Stretávate sa aj s inými spisovateľmi? Čo si myslíte, čo majú spisovatelia – alebo tí čo nimi chcú byť – spoločné?

Som nesmierne hrdá na našich slovenských spisovateľov a autorov! Mnohí z nich sú mojimi priateľmi. Nenechám si ujsť príležitosť (ak mi to okolnosti dovolia) stretnúť sa s nimi na besedách, na Bibliotéke, či hoc aj na káve. Jedna zo spisovateliek bola hosťom na mojej svadbe, iná si z času na čas u nás doma zastaví a kým sa naše deti spolu hrajú, my stihneme prebrať všetky naše novinky nielen z knižného sveta. Z času na čas usporadúvam charitatívne akcie, v ktorých knihy a slovenskí spisovatelia hrajú dôležitú, ak nie priamo hlavnú úlohu. Vtedy som naozaj hrdá na to, že spoločnými silami dokážeme veľké veci.

A čo máme spoločné? Často sa smejem, že je až šialené, akí si dokážeme byť podobní, keď premýšľame o knihách, o nových nápadoch, keď sa stretávame s čitateľmi. Láska ku knihám je to, čo nás v prvom rade spája. A myslím, že je to asi jediná láska, ktorá nikdy neraní. Dúfam.

Viem, že okrem písania pracujete a venujete sa tiež svojej rodine a deťom. Ako však oddychujete?

Oddych? Počkajte, nalistujem v synonymickom slovníku, toto slovo mi akosi vypadlo z repertoára. Žartujem. O oddychu sa mi momentálne ani nesníva. Rodina a starostlivosť o domácnosť mi zaberajú takmer všetok čas, takže ten voľnočasový, oddychový momentálne nepoznám. Často vravím, že oddychujem prácou, pretože mám stále rozbehnutých niekoľko projektov, ktoré tiež vyžadujú značnú časovú dotáciu, a potom je tu písanie, ktoré by som chcela živiť nielen vo svojej hlave. Takže, keď sa mi podarí vstať ráno skôr ako mojej dcérke, žhavím notebook, alebo píšem, keď stíchne dom, ak teda aktuálne nežehlím, lebo aj to je jedna z aktivít, ktorá si vyžaduje moju účasť v hodinách, keď sa mi pod nohy nepletú deti. Rada tiež čítam, ak sa mi v noci nedá spať, vernou spoločníčkou mi je čítačka e-kníh. A potom si baterky chodím vybíjať a zároveň dobíjať do prírody, do záhradky pri dome, a milujem cestovanie. S maličkou dcérkou to teraz ide trochu ťažšie, ale…

Žijete v Nitre. Ktoré miesta nášho mesta máte najradšej?

Niekoľko rokov som v Nitre bývala, teraz bývam v maličkej obci pár kilometrov od Nitry, no aj tak mi je naše mesto veľmi blízke. Asi najradšej mám Kalváriu. Mimo ruchu, zhonu, keď som sa už počas štúdia chcela stíšiť, vyvetrať si hlavu, alebo len načerpať novú silu, zašla som sa tam prejsť. Nemusela som vyšliapať na jej vrch, stačilo potúlať sa v prírode. Zájsť k Lurdskej jaskyni. Je to miesto, kam som sa chodievala prechádzať aj s deťmi, kým boli ešte úplne maličkí. Dobre mi vždy padne aj prechádzka popri rieke, sem tam sa zatúlame na hrad. Uverili by ste, že som doposiaľ nikdy nevyšliapala na Zobor? A to sa tam každý rok chystám aspoň desaťkrát. Možno to teraz na jar napravím!

Čo by ste v našom meste zmenili alebo vylepšili?

Asi je vždy čo vylepšovať, alebo je to len o uhle pohľadu? Máme tu obchodné centrá, možnosť vyraziť si do prírody, máme tu veľa reštaurácií, kiná, divadlá, múzeum, krásny hrad, opravujú nám park, usporadúvajú sa tu rôzne kultúrne akcie. Myslím, že tých príležitostí je veľa, a ak sa nám máli, máme možnosť odskočiť si za zmenou inam. Vo mne ešte nejak doznieva to pandemické obdobie, keď sme nikam nemohli. Naučilo ma vážiť si to, čo som predtým považovala za samozrejmosť. Takže pri každej túžbe po zmene hľadím najprv do seba. Či by som nemala začať práve tam.

Máte nejaký zatiaľ nesplnený životný sen?

Mojím najväčším životným snom bolo mať rodinu, milujúceho manžela, zdravé deti. Mamou som už viac ako päť rokov a pred necelými dvoma k nám pribudla i dcérka. Túžila som po kariére, po písaní a vydávaní kníh, chcela som cestovať. Nechcem tvrdiť, že dnes mám všetko, bolo by to príliš trúfalé. Ale otočím to z inej strany. Som vďačná za všetko, čo som v živote dostala, dosiahla a budem sa tešiť na všetko, čo mi ešte život prinesie. To, po čom túžim najviac však je, môcť sa tešiť z úspechov mojich detí a byť tu pre ne vždy, keď ma budú potrebovať. Keď popritom budem môcť robiť to, čo ma baví a budem môcť spoznávať svet, bude to úžasné.

Diana Špacírová: Darček je príbeh neopätovanej lásky, romantika okorenená erotikou

Máte nejaké životné motto? A prečo práve toto?

Mám. Hneď dve. Jedno je však v absolútnom kontraste s tým, ako som odpovedala v posledných otázkach. (smiech). Keď po niečom veľmi túžiš, spojí sa celý vesmír, aby si to dosiahla. Úplne mu verím. Preto si dávam veľký pozor na to, o čom snívam, po čom mi piští srdce.

A to druhé? Ak chceš Boha rozosmiať, povedz mu svoje plány. Tak to totiž posledné roky mám. Všetko, čo snováme a plánujeme, nakoniec dopadne i tak na ruby. Takže neplánujem (alebo sa aspoň snažím tkať svoje plány veľmi potichu) a žijem spontánne. Jasné, je veľa vecí, ktoré by som chcela, a nejde v živote nič neplánovať, ale učím sa každým dňom viac a viac trpezlivosti a pokore. Ak niečo nevyjde, už nejdem cez mŕtvoly. Príde ďalší deň, šanca zažiť niečo nové, urobiť veci inak.  

Čo by ste odkázali našim čitateľom?

Aby neprestávali čítať, alebo aby neprestávali robiť čokoľvek, čo im robí radosť. Aby žili každý deň naplno a aby sa naučili tešiť z maličkostí. Svet bude totiž jedno úžasné miesto, ak sa v ňom každý bude správať tak, aby sa mohol pozrieť každé ráno do zrkadla.

Pýtala sa Lucia Balagová

Ak sa vám článok páči, zdieľajte ho na Facebooku a dajte o ňom vedieť svojim priateľom. Pridajte sa k nám aj na Telegrame https://t.me/nnnoviny. Ďakujeme.

0 0 hlasov
Hodnotenie článku
Prihlásiť sa na odber
Upozorniť na
0 Komentáre
Inline Feedbacks
Zobraziť všetky komentáre

Prečítajte si tiež

Najnovšie články

0
Komentujte a vyjadrite svoj názor.x