-2.4 C
Nitra
nedeľa, 23 januára, 2022

Aurélia Plávková Tináková: Etiópia nás ľudsky úplne zmenila

Detstvo. Keď sa vysloví toto slovo, mnohým z nás sa vybavia prázdniny u starých rodičov na vidieku, či sídliskové kamarátstva. Aurélia Plávková Tináková ho však mala iné. Také, po ktorom túžilo takmer každé dieťa, keď si prečítalo knihy o Afrike a jej exotických zvieratách, ktoré sa na európskom kontinente nevyskytujú. Vďaka svojmu otcovi, ktorý štyri roky pôsobil ako lekár v Etiópii, mala možnosť túto krajinu spoznať. A samozrejme, pomyselne si ju vziať so sebou späť na Slovensko. O spomienkach na Afriku, ale aj o tom, ako sa naučiť cudzí jazyk, nám porozprávala v rozhovore PaedDr. Aurélia Plávková Tináková, PhD., dlhoročná vysokoškolská pedagogička anglického jazyka.

Aurélia Plávková Tináková: Etiópia nás ľudsky úplne zmenila
PaedDr. Aurélia Plávková Tináková, PhD., dlhoročná vysokoškolská pedagogička anglického jazyka.

Ste dcérou známeho lekára a spisovateľa Benjamína Tináka. Ak dovolíte, začala by som pri ňom. Po ukončení lekárskej fakulty  UK v Bratislave, pôsobil ako lekár v Ružomberku. V roku 1966 však odišiel do Mongolska ako lekár geologickej expedície, kde pôsobil osem mesiacov. Čo ho k tomu motivovalo? Ako to Vaša rodina vnímala?

Otec Benjamín Tinák odišiel do Mongolska na vlastnú žiadosť. Vedel, že, ak zvládne pobyt v Mongolsku, bude si môcť následne vybrať krajinu, v ktorej bude pôsobiť. Do Mongolska odišiel sám. Býval v jurte, ordinoval, jazdil na koni. Pracoval v ťažkých podmienkach. Ale vedel, že musí vydržať. Sníval o Afrike. Etiópiu si vybral ako krajinu, kde pôjde pracovať,  ale už aj s celou rodinou a teda aj s nami dvojičkami. Mám sestru – dvojča.

Rodina otca od tohto zámeru odhovárala, najviac mamička. Mongolsko bolo pre nás veľmi nebezpečné a vzdialené. Nič sme o tejto krajine nevedeli. Nebol internet a mamička napokon nič nedosiahla. Otec mal svoj plán a ten si mienil splniť.

Pochádzal z veľmi chudobnej rodiny. Jeho otec pracoval na farme u súkromníka vo Francúzsku, videl ho párkrát a potom mu zomrel. Jeho mama bola chudobná, vlastnila jednu kravičku a kozu, záhradu, na ktorej pracovala a pestovala zeleninu, aby uživila tri deti. Otec takto nechcel žiť. Chcel vidieť svet a ten nám ukázať. Vedel, že ak nepôjde do Mongolska, nebude môcť pracovať  a žiť v Etiópii.

Otcovi sa napokon splnil jeho sen. V rokoch 1968 – 1972 pôsobil ako lekár a neskôr aj ako riaditeľ nemocnice v africkej Etiópii v Harare. Ako rodina ste tam boli s ním. Vtedy ste mali deväť rokov. Spomínate si na prvý moment, keď ste vstúpili na územie pre nás tak vzdialeného a neznámeho kontinentu?

Pamätám si úplne všetko. Afrika sa mi vryla do pamäti a do srdca navždy. Keď sme vstúpili na africký kontinent, bolo to v Egypte, v Káhire.  Pokazilo sa lietadlo a ostali sme uväznené na letisku niekoľko dní. Na ďalšie lietadlo sme čakali v letiskových priestoroch, v hoteli, bez možnosti odísť do mesta. Ale bolo o nás luxusne postarané. Celkom sme si to užívali. Otec už bol v Harare od marca 1968  a my sme za ním spolu so sestrou a mamičkou cestovali v júni 1968. Veľmi sme boli prekvapené z luxusu, ktorý sme na letisku videli a zažili. Aj ľudia na letisku boli zámožní a rôznej pleti a kultúry. Žiaľ, nevedeli sme ani slovo po anglicky. Oslovil nás Etiópčan, ktorý rozprával po česky. Cestoval zo študijného pobytu v Prahe a veľmi  nám pomohol. Mamička sa mu zapáčila a začal jej dvoriť. Tam sme  pochopili, že v Afrike je mnohoženstvo a teda mu vôbec, na rozdiel od mamičky, neprekážalo, že ona má obrúčku, ktorú mu neustále ukazovala na znak toho, že je vydatá.

Určite to bola pre Vás radikálna zmena.

Pre nás to bol hlavne kultúrny šok. Spoznávali sme krajinu, ktorá sa ani náhodou na Slovensko nepodobala. Stretli sme rôzne národnosti, videli sme krajiny, ktoré boli úplne iné od tej našej. Na jednej strane veľké bohatstvo, na strane druhej veľká bieda. Veľa chudobných a chorých priamo na ulici. Ľudia nemali kde bývať a nemali žiadne jedlo. Stále sedeli a žobrali. Keď ste im hodili peniaze do ruky, bolo dobre, keď nie, zobrali kamene a hádzali ich po nás. Etiópia nás úplne zmenila. Nielen kultúrne, ale aj ľudsky. Zmenila naše myslenie, konanie, správanie, naše hodnoty a priority.

Ako vyzeral Váš bežný deň v tejto cudzej krajine?

Náš život bol rozmanitý. Cez týždeň škola a povinnosti. Cez víkend zábava, výlety, poľovanie s ockom, stretnutia s priateľmi z celého sveta.

Škola sa začínala o 9 hodine a trvala do 12 hodiny.  Potom sme šli domov na obed a oddýchnuť si. Poobede sme mali školu od 14: 30 do 16:00.  Zo školy sme potom chodili do sirotinca, kde sme pomáhali sirotám s úlohami.  Škola sa volala Bethlehemschool, založili ju rehoľné sestry  Dominikánky z Malty. Učili v nej a starali sa o siroty. Viedli k tomu aj nás. Škola, ktorú sme so sestrou navštevovali  pozostávala z etiópskych žiakov, my dve so sestrou sme boli zo Slovenska, jedno dievča z bývalej Juhoslávie a pár detí z Bulharska.

A samozrejme, víkendy sme  milovali. Cez deň sa poľovalo v buši, večer sa oslavovalo. Muži a teda aj otec poľovali na divé svine, na vysokú zver, niekedy s povolením na leva, ktorý napríklad robil problém v blízkej osade. Večer sa oslavovalo. Na párty sme sa mimoriadne pripravovali. Dali sa nám šiť šaty alebo sa objednali v americkom katalógu. V obchodoch tiež nebola núdza, nakoľko tovar pochádzal z celého sveta. Mamička bola vždy mimoriadne krásna a my sestry dvojičky tiež.

Aurélia Plávková Tináková: Etiópia nás ľudsky úplne zmenila
Dvojičky podávajú kvety cisárovi

Mali ste personál, ktorý sa o Vás staral?

Každá zahraničná rodina mala služobníctvo .To bola naša povinnosť dať prácu chudobným. Slúžky sa starali o domácnosť a varenie. Ich deti nám robili spoločnosť a hrali sa s nami. Strážnik sa staral o auto a dom. Strážil nás a našu rodinu, sprevádzal nás do a zo školy.

Chodili sme často nakupovať a hlavne pomáhať .V sirotinci bolo treba pozašívať deťom oblečenie, popísať úlohy, pohrať sa. To nás viedlo k empatii, starostlivosti, zodpovednosti a hlavne k pokore a vďačnosti za to všetko, čo máme.

Veľa času sme trávili aj s rodičmi. Život v Afrike je pomalší a vzácny. Chodili sme na dovolenky, cestovali do Egypta, videli sme pyramídy, bývali v hoteloch a pri mori v Saudskej Arábii, v Džibuti.

Čas sme trávili aj so služobníctvom. Pri riadení a varení sme rady asistovali, ocko nás k tomu viedol aj s mamičkou. Nechceli, aby sme boli neschopné, keď sa vrátime domov na Slovensko. Naučili nás pracovať a vážiť si prácu a také sme aj ostali. Môžem hlavne za nás obe povedať, že všetko, čo robíme, robíme s láskou a pokorou. Pri návrate na Slovensko si mamička v brušku niesla z Etiópie dievčatko, našu milovanú sestričku, ktorá sa o mamičku až do smrti starala spolu s jej rodinou.

Spomínali ste školu, ktorú ste v Etiópii navštevovali štyri roky a do určitej miery aj multikultúrnosť, keďže ste neboli jediné cudzinky v triede. A čo vyučovanie? Bolo iné ako u nás?

Škola bola nádherná moderná budova a taká bola aj spiritualita školy. Keďže riaditeľka a väčšina učiteľov boli rehoľné sestry z Malty z Európy, iní učitelia z Ameriky, z Indie, z Izraela, mala multikultúrny charakter a teda aj metódy vyučovania boli moderné a na vysokej úrovni. Žiaci boli motivovaní súťaživými spôsobmi. Boli sme odmeňovaní rôznymi cenami a obrázkami, či odznakmi, TheBest Studentin school, class. Tento odznak sme si s mojou dvojičkou stále podávali, ale musím priznať, že sme oň bojovali rovnako bojovne obidve.

Nastúpili sme do tretej triedy základnej školy. Keďže sme po anglicky vôbec nevedeli, mali sme dva mesiace  na to, aby sme sa po anglicky ako tak naučili a mohli sme nastúpiť do školy bez problémov. Nebol to veľký problém, pretože všade a každý  vedel po anglicky. Naučili sme sa tento jazyk napríklad aj pri hre s deťmi.  Chodili sme na doučovanie k pani riaditeľke, ktorú sme si mimoriadne vážili a samozrejme, poriadne sa sme pripravovali. Za dva mesiace sme sa naučili po anglicky celkom slušne, ale aj po amharsky. Amharčina je oficiálny jazyk Etiópie , aj keď  sa tam hovorí ďalšími jazykmi, pretože  tam žije veľa národností. V škole sme sa učili všetky predmety po anglicky, ale mali sme aj amharčinu, na ktorú cudzinci nemuseli, ale my sme sa ju so sestrou rady učili, tak sme samozrejme aj na tieto hodiny svedomite chodili. Každý predmet nás učil iný učiteľ.

Pamätám si učiteľa telocviku, ktorý veľmi trestal žiakov. Pichal im do dlane kaktus tak drasticky, až striekala krv. Dodnes  si kaktusy nekupujem. Ani ich neobdivujem. Mne sa jednoducho spájajú s trestami. Alebo tento istý učiteľ bičoval jednu sirotu, ktorú z duše nenávidel, aby  vystríhal aj nás, nakoľko bielych nesmeli fyzicky trestať, bil ju na školskom ihrisku, kde ju naháňal ako koňa a ona utekala ako besná, celá dokrvavená.

Škola aj tak pre nás znamenala veľa radosti a zážitkov. Bola alternatívna, zaujímavá a inovatívna. Učitelia nás naučili rešpektovať multikultúrne krajiny, ľudí a naučili nás diplomatickému správaniu. Do nikoho sa nestarať, ale hlavne pomáhať.

A čo mladí ľudia v Etiópii?

Mladí ľudia v tom čase veľmi často  bojovali za svoje práva. Demonštrácie boli na dennom poriadku. Vtedy polícia naháňala mladých a striekala na nich vodu z hadice alebo hádzala kamene. Pre nás to boli strašné zážitky. Náš sluha musel ihneď prísť po nás alebo nás chránili v sirotinci, kým tá hrôza neprešla.

V čom boli, z Vášho pohľadu, tamojší ľudia iní?

Ľudia boli úplne iní. Drsná Afrika a chudoba ich naučila aj zlému, napríklad kradnúť. Bolo si treba dávať veľký pozor ,kedy a kde sa pohybujete. Napríklad, na trh sme chodili iba s tamojšími obyvateľmi, nikdy nešiel beloch sám. Po čase nás poznali, vedeli, že otec je riaditeľ nemocnice a lekár, že im pomáha. Ale aj tak sa mamička s nami sama bála vybrať sa do mesta. Bolo to nebezpečné.

Čo sa týka školy, v triede sme mali veľa kamarátov, boli to zlaté deti, videli, že im pomáhame, mali nás rady. Mimoriadne sme si obľúbili aj slúžkinu dcéru, ktorú sme každý deň pekne obliekli a zbavovali vší. V podstate žila v chatrči, kde nebola voda, všetko tam bolo pre nich prirodzené.

Ráno opäť prišla špinavá a zavšivavená. Opäť  sme ju osprchovali, obliekli a nastriekali. Nakoniec sme tie vši dostali aj my. Nič nám však neprekážalo.

S odstupom času, čo Vám dal pobyt v Etiópii?

Pobyt v Afrike nám dal veľa skúseností. Žili sme iný život ako naši vrstovníci. Naučili sme sa po anglicky, amharsky, taliansky, juhoslovansky. Precestovali sme svet, kedy sa tu nedalo poriadne dostať ani do Juhoslávie. Obidve so sestrou sme sa stali učiteľkami angličtiny a to so skúsenosťami v súkromnej škole, akú malo veľmi málo detí. Odišli sme do Afriky, keď sme mali deväť rokov a vrátili sme sa na Slovensko  takmer štrnásťročné. Nikdy sme nechodili do piatej triedy, mali sme veľké nadanie, tak nám ponúkli preskočiť piatu triedu. Spoznali sme exotické krajiny a  veľa učiteľov z celého svet, ich kultúry a život.

Keď sa povie Etiópia, čo sa Vám ako prvé v mysli vybaví?

Chudoba, exotika, nádherná príroda, úžasní priatelia, nebezpečné zvieratá, veľa chorôb, napríklad epidémia cholery, hyeny na ulici po večeroch, hyena man a plné farebné obchody a trhy.

Keď ste sa po štyroch rokoch vrátili na Slovensko, písal sa rok 1972, bola pre Vás ťažká aklimatizácia?

Slovensko neznamenalo pre nás ťažký život. Veľmi sme sa tešili na kamarátov, na staré mamy, na rodinu. Realita bola však oveľa horšia. Sledovala nás Štátna bezpečnosť  až do pádu komunizmu. Niekoľkokrát nás vykradli, v škole sme veľmi vynikali v názoroch a zato sme nie raz riadne pykali. Učitelia nám hovorili, že  máme nedostatky z Afriky, nepoznali sme ruskú azbuku a nevedeli sme ani dobre po slovensky.  Tiež nás nemotivovali , ale demotivovali známkami. Ubíjali naše správanie a našu bezprostrednosť, deti nám závideli a mysleli si, že sa len chválime, že toto nemôže predsa byť pravda.

Takže áno, aklimatizácia trvá dodnes. Stále som iná, nezapadám do koloritu tejto mentality, nedodržiavam tradície, som veľmi multikultúrna, učím inovatívne, nedávam päťky, milujem svoju prácu a svojich študentov. Moje silné stránky sa na Slovensku chápu ako slabé a áno, celú svoju prax niekomu niečo dokazujem.

Ale nič neľutujem. Vyštudovala som Oregon Univerzitu online, metodické vzdelávanie a učím stále inovatívne. Nekonečne motivujem svojich študentov a nikdy neprestanem. Hoci som už na starobnom dôchodku, učím angličtinu, pokiaľ mi to zdravie dovolí. A učím online, hoci sa mnohým pedagógom zdá táto forma nemožná. Naučila som sa všetko online, píšem knihy, publikujem a s ničím nemám problém. Je to preto, že som prežila Afriku, tam som sa v puberte naučila prekonávať prekážky a poznávať seba samú, pracovať na sebe a všetko krásne posúvať ďalej mojím študentom.

Na vysokej škole, kde som dlhé roky pôsobila, som mala vynikajúce výsledky a hodnotenia od študentov, ale opäť, nebolo ma už treba, príliš vyčnievam, obľúbenosť nie je trendom.

Aurélia Plávková Tináková: Etiópia nás ľudsky úplne zmenila

Do akej miery poznačil Váš život pobyt v Etiópii, čo ste si uvedomili?

Už som spomínala, že život v Afrike ma veľmi poznačil, nikdy naň nezabudnem. Prežila som epidémie cholery, kedy nákladné auto ráno zbieralo mŕtvoly, demonštrácie, kedy sme boli zbalení do vrtuľníka, ktorý nás mal odviesť do bezpečia, parády, kedy vojaci mašírovali v uniformách a pochodovali v rytme hudby, videla som nádheru, zlato, ešte aj nav obrazoch, ženy ovešané v zlate od hlavy po päty a deti chudobné a uplakané, choré a sopľavé, ľudí s maláriou s kýpťami a pol tváre, žobrákov vďačných aj rozhnevaných so skalami v ruke, plačúce matky s hladnými deťmi a neskutočne veľa príbehov, na ktoré nikdy, ale fakt nikdy, nezabudnem.

Snáď najväčším zážitkom bol príchod kráľa HaileSelassie do nemocnice v Harare a my dvojičky sme ho vítali s kyticami kvetov. Prihovorili sme sa po amharsky a HaileSelassie nám povedal, že nikdy nepočul tak krásne hovoriť po amharsky.

Ak toto všetko prežijete, nikdy sa nestanete cynickí, bezohľadní, nikdy nezabudnete na nášho Pána Stvoriteľa a Vykupiteľa, ale pokorne večer kľaknete a nekonečne dlho a úprimne ďakujete za každú sekundu dňa a života.

Jazykom Etiópie je amharčina. Pamätáte si ešte nejaké slovíčka?

Samozrejme. Amharčinu som používala s dcérami a manželom, keď som nechcela, aby nám niekto rozumel naše tajomstvá. So sestrou používame naše slová a frázy a stačilo by pár hodín opakovania a som späť. Milujem amharčinu, je iná, presne taká, aká je táto nádherná krajina.

Žijete v Ružomberku. Dlhé roky ste pôsobili ako vysokoškolský pedagóg anglického jazyka. Angličtine sa venujete dodnes. V tom čase, sa u nás v ČSSR do roku 1989 vyučoval na školách ruský jazyk. Ako sa Vám podarilo po návrate z Afriky udržať si v dobrej kondícii anglický jazyk?

Mali sme veľké šťastie už ako šestnásťročné. Do Ružomberka prišli pracovať kanadskí experti do papierní a naša rodina mala povolenie sa s nimi stretávať. Pomáhali sme im tlmočiť a žiť na Slovensku a otecko im robil osobného lekára s povolením ŠTB. To nám pomohlo sa v angličtine zdokonaliť a hlavne nezabudnúť. Na gymnáziu nám rýchlo vymenili angličtinu za nemčinu, aby sme náhodou nevedeli lepšie po anglicky ako pani učiteľka. Keď sme sa prihlásili na UPJŠ do Prešova a nemali sme na vysvedčení známky z anglického jazyka, tak cez prázdniny sme museli stihnúť komisionálne skúšky z angličtiny, aby nás mohli prijať. Aj tak nás neprijali, lebo sme nemali robotnícky pôvod, hoci sme excelovali na prijímacích pohovoroch. Na vysokú školu sme sa dostali až na ministerské odvolanie.

Čo by ste poradili tým, ktorí sa  chcú  začať učiť angličtinu. Platí, že človek musí mať talent na jazyky, alebo je za tým veľká drina a sebazapieranie?

Z mojich skúseností počas 38 rokov pedagogickej praxe vyplýva, že najdôležitejší motivátor je učiteľ a jeho láska k vyučovaniu cudzieho jazyka. Neexistuje, aby sa študent nenaučil, ak je medzi ním a pedagógom súhra, ak sa učí a pripravuje z hodiny na hodinu, ak tomu jazyku žije, číta, počúva a pozerá filmy. Motivácia je motor, ktorý ho poháňa vpred. A napokon aj financie. Ak si za vyučovanie platí a váži si peniaze, urobí všetko preto, aby ich nepremárnil.

Prezradíte  nejaký tajný gríf, recept pre večných začiatočníkov tohto jazyka, ktorí sa chcú po rokoch posunúť ďalej?

Treba si nájsť toho správneho pedagóga, ktorý vás bude vyučovať, múdreho a vzdelaného experta.

S dobrým učiteľom sa všetko dá a jazyk, v tejto dobe internetu, sa dá naučiť aj online formou.

Len treba do toho dať chuť i energiu. A správne si vybrať.

Celý profesionálny život ste pracovali s mladými ľuďmi, so študentmi. V čom vidíte plusy a mínusy tohto pedagogického povolania?

Mínusy nevidím vôbec. Mladých ľudí milujem, poháňajú ma vpred, nemám kedy zostarnúť. Motivujú ma v každom smere. Ak som aj mala študenta, ktorý sa nechcel učiť, vždy som mala spôsoby, hlavne dostatok lásky, ho motivovať a zmeniť svoje nastavenie. Žila som aj žijem s nimi, držím si svoj smer a rýchlosť, celý život sa vzdelávam a hlavne všetko čítam a počúvam v angličtine. Píšem monografie a publikujem z oblasti metodiky vzdelávania cudzích jazykov, dlhé roky som učila pedagógov anglického jazyka ako učiť a motivovať svojich študentov. Mala som možnosť učiť v Rakúsku a v  Dánsku. Stretla som vynikajúcich expertov na jazyky a veľa som sa naučila na Oregon univerzite v USA, hoci len online.

Pokiaľ si pamätám, raz ste spomínali, že pre Vás sú Vianoce trochu netradičné, čo sa týka darčekov. Nekupujete ich, ale ich vyrábate a tak obdarúvate Vašich blízkych. Stále táto tradícia trvá? Čo Vás k nej motivovalo?

Vianoce vnímame v mojej rodine ako príchod Spasiteľa na svet. Darčeky už pre nás nie sú tak dôležité ako samotný čas na rodinu a duchovno, ktoré sa s nimi spája. Popri vedeckej a pedagogickej práci som sa začala venovať kreatívnemu tvoreniu a ručným prácam. Začala som pliesť prstami deky a háčkovať čiapky. Vyrábať voskové obrúsky, štrikovať šále a rôzne vecičky, napr. aj sieťky. Sú to všetko darčeky vyrobené s láskou, tak ako všetko, čo tvorím. Piekla som vianočné domáce koláčiky, ktoré sa stali súčasťou darov z mojej domácej dielne.

Máte zaujímavý život a netradičné detstvo. Čo Vás doposiaľ tento najväčší učiteľ, ako sa životu hovorí, naučil? 

Chcela by som všetkým ľuďom odkázať, že bez lásky, múdrosti  a tvorivosti sa žiť nedá. Dajme priestor každému konaniu, lásku do všetkého, čo robíme, vzdelanie a vďaku za všetko, čo sme dostali do vienka a získali počas života. Toto všetko premiešať s pokorou k Stvoriteľovi, nášmu Pánovi, ktorý nám všetko dal a my sme tu na to, aby sme to odovzdali ďalším generáciám.

Pýtala sa Andrea Predajňová

Ak sa vám článok páči, zdieľajte ho na Facebooku a dajte o ňom vedieť svojim priateľom. Pridajte sa k nám aj na Telegrame https://t.me/nnnoviny. Ďakujeme.

Prečítajte si tiež

Najnovšie články