Na to, že sme mali pod Zoborom veľmi silnú ambíciu stať sa Európskym hlavným mestom kultúry, sme storočnicu nášho rodáka – excelentného sochára – trestuhodne odignorovali.
Len málokto vtlačil Nitre svoju pečať tak silno ako sochár Tibor Bártfay.
S jeho dielami – aj keď možno o tom širšia verejnosť nevie – sa môžeme v meste stretnúť takmer na každom kroku.
Soňa Mrázová: Ani príval zákerných slov nedokáže moje sypké sny spláchnuť
Medzi jeho diela patrí napríklad pamätník červenoarmejca pred okresným úradom, socha Pribinu v hornom meste, nádherné Chrenovské ruky s názvom Pocta hudbe (ktoré sú vďaka aktivite niekoľkých nadšencov opäť na svojom mieste), Kvet, Siréna (toho času obe v areáli ZUŠ Jozefa Rosinského), ale aj reliéfna stena na „nožičkovom dome“ na Štúrovej, alebo Snem vtákov na Svätoplukovom námestí či Protest proti vojne v parku na Sihoti.
Zástanca mieru
Mierová tematika je v Bártfayovom živote dominantná. Časť druhej svetovej vojny prežil v Taliansku, kde napomáhal antifašistickému odboju.
A tak nečudo, že okrem nitrianskeho Protestu proti vojne je autorom aj pomníku obetiam Mauthausenu na cintoríne v Slávičom údolí, súsošia Nad hrobom spolubojovníka na Slavíne, monumentálnej fontány Planéta mieru pred prezidentským palácom či sochy Hirošima na Račianskom námestí.
Chmelár to súčasnej vládnej „elite“ poriadne natrel: Najviac energie míňa na umlčanie kritikov!
Jeho tvorba presiahla nielen hranice Nitry, ale aj Slovenska. Bártfay v roku 1985 získal Cenu UNESCO za svoj humánny postoj k životu, v roku 1986 aj Medailu svetovej rady mieru.
Bol príkladom umelca, ktorý nevynikal len talentom, ale aj svojimi občianskymi postojmi a snahou prispieť k tomu, aby bola spoločnosť mierovejšia.
Stačilo aj málo
Neviem, čo mohlo spôsobiť zabudnutie na tak významné výročie nášho rodáka. Či fakt, že okrem vyššie spomenutých diel bol aj autorom nitrianskej sochy Lenina či spoluautorom bratislavského Gottwalda, alebo jednoducho diletantstvo zo strany mesta či kraja.
Pod pripomenutím pritom nemám na mysli pompézne oslavy, ale aspoň niečo skromné – prednášku, diskusiu, alebo vyslovene len gesto v podobe článku či zmienky.
Baránek si podal Kolíkovú, ale Slovákom jej slová doslova pohli žlčou – TOTO UŽ PREHNALA!
Človeku to príde ľúto o to viac, že v poslednej dobe vie byť magistrát mimoriadne aktívny práve v gestách –vyvesíme ukrajinskú, prípadne „bieloruskú“ zástavu, ak treba, tak zabezpečíme propagáciu prostredníctvom citylightov, nasvietime Chrenovský most pri príležitosti Medzinárodného dňa zriedkavých chorôb a takto by som mohol pokračovať ešte dlho.
Nechcem, aby toto povzdychnutie vyznelo ako samoúčelná kritika pred blížiacimi sa voľbami. To by si majster Bártfay isto nezaslúžil. Lenže politické vedenie mesta, alebo kraja, by so svojím početným aparátom plateným z prostriedkov samosprávy malo dbať nielen o „svietenie a kúrenie“, ale aj o posilňovanie kultúrneho povedomia obyvateľov, pocitu spolupatričnosti k lokalite či komunite a hlavne v dnešnej dobe aj vedenie k hodnote mieru. Tieto tri aspekty sa spájajú v Bártfayovej tvorbe.
Milí Nitrančania, či mesto, či kraj na storočnicu Tibora Bártfaya zabudli. My si ju však pripomenúť môžeme individuálne. Ako som spomenul v úvode – Nitra prekypuje jeho dielami. Preto si spomeňte na nášho slávneho rodáka, keď pôjdete k hradu cez Pribinovo námestie, alebo po ceste na autobusovú stanicu popred pamätník červenoarmejca, alebo keď budete pred rande čakať na svoju polovičku pri Divadle Andreja Bagara a na tráve medzi kríkmi zbadáte kamennú sochu kŕdľa vtákov.
text: Artur Bekmatov
(foto: Tibor Bártfay (stojaci) s otcom Júliusom (v strede) a architektom Chrenovej Michalom Maximiliánom Scheerom na Chrenovej pri práci na diele Siréna; zdroj: internet)
