Na niektoré cesty vo vlastníctve kraja by sa skôr hodili tanky ako osobné automobily. Pretože viac pripomínajú cesty stavané pri zbrojovkách, na ktorých sa skúšali čerstvo vyrobené tanky, ako cesty zodpovedajúce XXI. storočiu.
Nie je to pritom len lokálna anomália. Cesty v nevyhovujúcom stave nájdete tak v okolí krajského mesta, ako aj v ostatných okresoch. A treba povedať, že to platí na všetky okresy. Skúste v okrese Nitra ísť do obce Lukačovce a ďalej smerom na Pastuchov v Trnavskom kraji. Či z Veľkej Doliny buď na Trnovec nad Váhom, alebo do Poľného Kesova. Alebo v levickom okrese z Levíc na Banskú Štiavnicu cez Pukanec či z Tlmačov na Kozárovce a ďalej po hranicu kraja. Alebo v okrese Komárno z Kolárova smerom na Bodzianske lúky, Zemiansku Olču a Tôň.
A, bohužiaľ, problém nie je len v nevyhovujúcom stave povrchu vozoviek. Cesty ako také sú úzke. Krajnice sú na mnohých úsekoch prepadnuté či zosunuté, je potrebné zlepšiť odtok vody do priekop a násypov, vymeniť zvodidlá a stav mostov je doslova časovanou bombou. Správa, ktorú si kraj nechal vypracovať začiatkom roku, a ktorá sa prerokovávala na marcovom zastupiteľstve, konštatuje, že vývoj stavu mostov je „veľmi nepriaznivý“: Každý piaty most v kraji je v nevyhovujúcom stave.
Investíciám sa nevyhneme…
Sú dve veci, na ktorých by sa šetriť nemalo: zdravie a bezpečnosť. A zhoršujúci sa stav ciest našu bezpečnosť jednoznačne znižuje.
Na jednej strane nás vedenie kraja roky presviedča o tom, že kraj je vo vynikajúcej finančnej kondícii, na strane druhej sa čoraz častejšie presviedčame, že investičný dlh vo vzťahu k mostom a cestám enormne narástol. Táto situácia mi pripomína extrémne šetrného človeka, ktorý každé usporené euro počas života zašíva do vankúša a periny. Na staré kolená sa vytešuje, aké bohatstvo pod svojou strechou nazhromaždil. Avšak už nevidí, do akého stavu sa dostal jeho dom, keďže roky peniaze len odkladal a neinvestoval do nevyhnutných opráv: strecha mu zateká, okná prefukujú a steny vlhnú.
Nemôžeme si vankúšom prepchatým peniazmi zakrývať oči pred vlhnúcimi stenami a zatekajúcou strechou. Inak nám dom skôr či neskôr spadne na hlavu. Preto to musím povedať narovinu: investíciám do rekonštrukcie ciest a mostov sa kraj v budúcnosti nevyhne. Nie je možné ďalej udržať stav, keď kraj vlastniaci viac ako 1500 km ciest II. a III. triedy zrekonštruuje ročne rádovo desiatky kilometrov (v roku 2018 to bolo 58 km, v roku 2019 80 km, v roku 2020 52 a minulý rok 50 km; zdroj: záverečné účty NSK za jednotlivé roky).
…ale môžeme ušetriť
To, že pri dobiehaní investičného dlhu spôsobeného súčasným vedením kraj siahne na svoje rezervy, alebo požiada o úver, neznamená, že to nemôže čiastočne kompenzovať šetrením v iných oblastiach.
Prioritou by sa pri tom malo stať čerpanie eurofondov. Mám na mysli vyššie a hlavne bezproblémové čerpanie eurofondov. Aby sa neopakoval prípad z minulého roku, keď kraj musel nielen zaplatiť pokutu vo výške viac ako 400 tisíc eur, ale navyše vrátiť celý objem financií, ktorý z eurofondov išiel na predmetnú zákazku. Boli to 4 milióny eur.
Druhým spôsobom ako šetriť krajské financie je vytváranie priestoru na rekonštrukčné práce vo vlastnej réžii. Vo svojom programe uvádzam založenie stavebného sociálneho podniku. Ktorý okrem vytvorenia nových pracovných miest prebuduje nevyužívané nehnuteľnosti vo vlastníctve kraja (napr. internáty po zrušených školách) na nájomné byty.
Viem si však predstaviť, že po splnení tejto úlohy, keď sa počet zamestnancov tohto podniku zvýši, by sa portfólio prác mohlo rozšíriť aj na rekonštrukciu menších úsekov ciest III. triedy, ktoré by kraj zvládol financovať z vlastných zdrojov. Kraju by v tomto prípade odpadla obrovská administratívna záťaž – nemusel by totiž žiadať o eurofondy, ani realizovať verejné obstarávanie, ale by jednoducho napriamo zadal objednávku svojmu sociálnemu podniku prostredníctvom tzv. in house zákazky. Navyše, cena práce by bola nižšia – súkromník pri naceňovaní zákazky chce v prvom rade zarobiť, ale krajský sociálny podnik nemusí sledovať maximalizáciu zisku. A nakoniec, na vybrané skupiny zamestnancov sociálnych podnikov poskytujú úrady práce vyrovnávacie príspevky na mzdy (až do výšky 75% celkovej ceny práce).
Takže tým, že by kraj do rekonštrukcie ciest zapojil aj vlastný sociálny podnik, by si pomohol niekoľko krát: ušetril by istý objem financií, znížil riziko pokút, udržal pracovné miesta v regióne, a tým aj ľudí, ktorí nemusia za prácou odchádzať do Bratislavy či do zahraničia, ale zostanú v kraji a vyplatenú mzdu za svoju prácu použijú zase len v našom kraji.
A toto je hlavná myšlienka, s ktorou idem do súboja o posť nitrianskeho župana: Ak kraj už má vynaložiť nejaké euro, tak nech sa to euro aspoň dva či trikrát v regióne otočí a pomôže tak kraju k väčšej sebestačnosti.
Artur Bekmatov
