Odišla prvá dáma slovenského herectva. S jej odchodom zhasína aj celá „slnečná generácia“ hercov a myslím, že nebudem preháňať, ak dodám, že aj jedna kapitola slovenskej kultúry.
Kapitola, v ktorej sa kultúra nemusela prispôsobovať výnosom z predaja, ale v ktorej sa približovala širokým masám. Tak ako napríklad v legendárnom Budského divadelnom spracovaní Maríny z roku 1948, v ktorom Mária Kráľovičová excelovala.
Počas 77 rokov na javisku, pred kamerami či mikrofónom vytvorila Mária Kráľovičová viac ako päťsto postáv najrôznorodejšieho charakteru. Bola prvou slovenskou televíznou herečkou a len jednou z troch slovenských herečiek s titulom Národná umelkyňa. Jej prínos do kultúry je neoceniteľný. Preto si dovolím napísať, že odišla nielen Národná umelkyňa, ale aj náš národný poklad.
Bola fenomenálnou umelkyňou, avšak mala v sebe to, čo oddeľuje osobnosti od celebrít: ľudskosť. Vždy ma v jej prítomnosti fascinovalo, koľko pozitívnej energie dokáže šíriť medzi svojimi kolegami, blízkymi a v podstate v akejkoľvek spoločnosti. Jej vitalita a veselosť boli vysoko nákazlivé – ani ja som sa tomu neubránil. Zároveň si však vždy zachovávala maximum noblesy. A ak aj dnes počujem slovo „dáma“, tak si ho spojím práve so šarmom Maríny.
Ja si ju však vážim nielen ako umelkyňu, ale aj ako zásadovú a angažovanú ženu, ktorej záležalo na Slovensku a na našej spoločnosti. Preto vám miesto osobných spomienok na ňu a s ňou radšej dám do pozornosti jej želanie z roku 1997, ktoré je však aktuálne i dnes: „V divadle počas tvorby, štúdia hry môže dochádzať aj k výmenám názorov, polemikám, ale ak ide o premiéru ťaháme všetci za jeden koniec. Kiežby to bolo tak aj v našej spoločnosti a Slováci, aj napriek rozličným názorom sa usilovali o čo najlepšiu svetovú premiéru Slovenska.“
Marína, odpočívajte v pokoji.
Artur Bekmatov
