Slováci v minulosti odchádzali za prácou najčastejšie do Ameriky, kde sa pokúšali zarobiť peniaze pre svoje rodiny, ktoré z príjmov u nás nedokázali vyžiť. Niektorí si splnili svoj „americký sen“ a stali sa z nich nielen bohatí, ale aj slávni ľudia.
Boli však aj ľudia, ktorí sa vybrali opačným smerom – do Ruska. Budovali tam rozličné stavby, ktoré sa dostali do povedomia aj na Slovensku. Patrila medzi ne i Transsibírska magistrála, spájajúca Moskvu s Vladivostokom. Jej dĺžka je takmer 10-tisíc kilometrov a tí, ktorí sa po nej previezli vlakom na to spomínajú ako na úžasnú cestu. Zaujímavé sú však boli aj zážitky tých, ktorí ju stavali, lebo pri tom zažili veci, aké by vo vtedajšom Československu určite nezažili. Veľa spomienok na túto megastavbu má aj František Daniel z Nových Zámkov. Súčasný predseda Občianskeho združenia Za Troma mostami v Nových Zámkoch tam ešte ako študent strávil nezabudnuteľné tri týždne. Od 1. do 22. augusta 1967.
Na ďalekej Sibíri pracoval neďaleko nechválne známych gulagov
Bajkalsko-amurská magistrála (BAM), ktorú stavali takmer 20 rokov, sa tiahne okolo severného pobrežia Bajkalu cez takmer neobývanú centrálnu Sibír na východ až k rieke Amur – k veľkému prístavu Komsomoľsk. Transsibírska magistrála, ktorá sa od nej oddeľuje v asi 35-tisícovom meste Tajšet, je železničná trať spájajúca Moskvu s Vladivostokom, ktorá meria 9288 kilometrov a cesta vlakom z jedného konca na druhý trvá neuveriteľných šesť dní! A práve v Tajšete pôsobil ako staviteľ, v tom čase študent, František Daniel. „Moja žilinská Dopravná univerzita mala družbu s Moskovským inštitútom inžinierov železničnej dopravy, a na túto monumentálnu stavbu som sa vlastne dostal aj tak trochu náhodou,“ začína svoje spomienky dnes už osemdesiatročný dôchodca na zážitky svojho života v bývalom ZSSR spred 56 rokov.
Na žilinskej vysokej škole bol František v tom čase funkcionárom v Československom zväze mládeže, kde zastával post podpredsedu fakultného výboru. Asi aj to, spolu s vekom, keďže bol o dva roky starší ako jeho spolužiaci, zavážilo, že ho vybrali na túto unikátnu stavbu. „Z našej školy sa prihlásilo 15 chlapcov, pričom ja som bol ich brigadýrom, teda akýmsi šéfom. Okrem nás v Medzinárodnom internacionálnom budovateľskom tábore bolo aj 19 východných Nemcov, 11 Maďarov, 8 Poliakov, Bulhar, no a samozrejme 107 domácich Sovietov,“ hovorí František Daniel, ktorý spolu so svojimi spolužiakmi dorazil do Tajšetu, západne od Bajkalského jazera 1. augusta. Mestečko nebolo v tom čase ničím významné, okrem toho, že sa v jeho blízkosti nachádzali nechválne známe gulagy (Glavnoje upravlenie lagerej).
Príbeh Petra VARGU: Od šéfkuchára na vojne po šéfkuchára v michelinskej reštaurácii luxusného hotela
Prasatá na námestí, chodníky z dreva, cesty z bahna, no dobrosrdeční ľudia
„V jednom z nich tu absolvovala 10-ročný pobyt aj asistentka Hitlerovho zubného lekára,“ prezradil František Daniel a dodal, že úlohou mládežníkov bolo vystavať zriaďovacie nádražie pre odbočku, ktorá šla z Trans-sibírskej magistrály na Bajkalsko – Amurskú magistrálu. Ich hlavnými nástrojmi boli lopaty a krompáče. „Našou úlohou bolo aj klásť výhybky,“ vysvetlil František úlohu študentov na stavbe, kde strávili celé tri týždne. Šťastím pre mládež bolo, že v mestečku na Sibíri, v Irkutskej oblasti, boli lete a nie v zime, pretože tie tam bývajú poriadne kruté. Napriek tomu boli podľa Františka rozdiely medzi dňom a nocou aj dvadsať stupňov. „Cez deň bývalo do 25 stupňov, niekedy i viac, v noci klesla teplota k nule. Zem však bola aj v tomto období v hĺbke pol metra trvalo zamrznutá,“ prezradil Novozámčan, ktorý s úsmevom priznal, že stravu mali síce celkom dobrú, no od svojho pobytu v stanovom tábore sa boršču ani nedotkol.
Zážitkov si mentálne stále veľmi čiperný dôchodca priniesol z ďalekej Sibíri neúrekom, a tak spomenúť si na tie najväčšie nebolo pre neho vôbec jednoduché. „Robievali sme aj v sobotu, takže voľno sme mali iba v nedeľu. Raz sme boli asi 30 km od Tajšetu v nefalšovanej sibírskej dedinke Šelechovo, kde na námestí pobehovali prasatá, chodníky z dreva, cesty bez asfaltu plné blata a bahna, no dobrosrdeční ľudia. Všetky domy boli z dreva, no jeden bol dokonca poschodový,“ načrel do svojich spomienok František, podľa ktorého bolo zvláštnosťou, že viaceré takéto domy nemali ani komíny. Ľudia ich neraz pozývali k sebe, pričom boli veľmi milí a srdeční. „Jeden mužík sa nám dokonca priznal, že oslobodzoval Československo počas 2. svetovej vojny. Podľa mojich vedomostí, a z jeho rozprávania, som usúdil, že musel ísť i cez Nové Zámky,“ spomína ďalej František.
Šéfkuchár BOROVSKÝ: Byť úspešný nie je vôbec ľahké, v zahraničí som získal neoceniteľné skúsenosti
Za tri „dederónky“ a dvoje rifle kúpil zlaté hodinky, rádio a holiaci strojček
Spomínaný ruský mužík mal vraj doma dokonca aj vojnovú korisť, motorku BMW 750 Sahara, ktorá mala na saidke ešte aj stopy po guľkách z prestrelky. „Našiel ju vraj niekde v Európe, a tak sa na nej vrátil domov,“ pousmeje sa nad netradičným zážitkom František. Študenti pracujúci na stavbe v Tajšete nedostali za svoju ťažkú prácu peniaze, ale odmenou im boli „relaxačné“ pobyty počas cesty domov. Dva dni strávili v Irkutsku, štyri v Moskve a dva týždne na Kryme v rekreačnej destinácii Jevpatória. „Ak by som to prerátal na peniaze, bola to ozaj vysoká odmena,“ priznáva František, ktorý strávil chvíľu aj na naozaj lukratívnom mieste.
„V kúpeľnom sanatóriu Jevpatórii, ležiacemu neďaleko Symferopoľa, vybudovanom ešte za čias cárskeho Ruska, kde sme bývali, boli v jednom kuse švédske stoly, takže jesť a piť, hoci šampanské či gruzínsky koňak, sme mohli koľko sme len chceli. Zažil som tam ale i jednu zaujímavú udalosť“, prezradil mentálne stále čiperný dôchodca, ktorý na samý záver dodal. „Pri odchode domov som tam predal tri košele, „dederónky“, a dvoje rifle. Tie som kúpil v žilinskom Tuzexe za bony. Za peniaze z nich som kúpil zlaté hodinky pre manželku, tranzistorové rádio Sokol a holiaci prístroj Braun,“ uzavrel svoje rozprávanie František Daniel.
Dodo Púchovský
