34.2 C
Nitra
pondelok, 15 augusta, 2022

ZUZKA KLAMÁRKA: Zčemerenci

V našej rodine je chorobou číslo jedna čemer. Niekde tomu vravia ochvat, u nás je to čemer, skrátka je to stav, kedy vám príde zle z jedla. Pozor, nie že vám je zle z niečoho pokazeného, alebo že zjete viac, než váš žalúdok dokáže prijať, či dokonca vám príde zle, sotva sa nejaké divne vyzerajúce jedlo pozriete. Nič z toho nie je čemer, nie, nie. Ten vzniká len po dobrom jedle, na ktoré sa nenormálne tešíte a potom ho nezjete, ale zožeriete. Rýchlo a s veľkou chuťou. No a po krátkej chvíli slasti na vás prídu mrákoty, je vám ťažko od žalúdka a cítite, že sa vám na predlaktiach robia známe neviditeľné hrčky, ktoré vás ako závažia ťahajú niekam do priepasti. Nepríjemný stav, na ktorý však existuje rýchla a účinná pomoc. Ak tie hrčky nahmatáte a dôkladne ich rozmasírujete alpou mentolovým krémom, alebo aj obyčajným krémom, ktorý máte práve po ruke, až kým sa úplne nerozpustia, príde úľava. Potom stačí už len vypiť pohár bublinkovej minerálky a z najhoršieho ste vonku.

Už ako prváčka som bola majsterka v rozotieraní čemeru, pretože najlepšie je, ak postihnutého rozmasíruje niekto iný. Presne som poznala tlak, ktorý ešte nebolí, ale už dobre zaberá na nepríjemné hrčky. Mama bola zčemerená pravidelne, dokázala sa predávkovať aj jedným kolieskom klobásy, rovnako aj stará mama, starý otec, aj celá rodina z ocovej strany, okrem ocovej sestry Ruženky, ktorá celý život je ako anglická lady – pomaly a striedmo. Zčemerenci ju rozčuľujú a dáva im to rázne najavo.

ZUZKA KLAMÁRKA: Neutrónová bomba

„Normálny človek sa nemôže prežrať, to mi nehovorte,“ hovorila raz jednému raz druhému členovi rodiny pri každej rodinnej oslave. „Ja nie som prežratá, ja som zčemerená!“ plačlivo sa ohradzovala stará mama a všetci práve nezčemerení jej dávali za pravdu.

„Ale, prosím ťa, keby si každé sústo poriadne požula, tak ti nič nie je!“ nedala sa Ruženka.

Niekedy sa všetci zachraňovali navzájom a v celom byte bolo cítiť alpu.

„Smrad ako u alkoholikov!“ otvárala Ruženka okná a nespokojne kývala hlavou. „Nech sem teraz niekto vojde, pomyslí si, že sa nalievame borovičkou!“ Nebola ďaleko od pravdy, na postihnutých čemerom nie je pekný pohľad – hlava predklonená, na čele kropaje potu, sťažené dýchanie, grganie.

No a niekedy, keď bol niekto na tom naozaj zle, ako ja pri akútnom zápale slepého čreva, tak sa mu neverilo. Pretože diagnóza bola jasná – zase niečo zjedol! Našťastie, všetci sme prežili a dnes čemer nepodceňujeme. Pri prvých príznakoch rozotierame a Ruženka podáva anopyrin na riedenie krvi.

   Inak s tým mojím zápalom slepého čreva sme vtedy do nemocnice prišli v hodine dvanástej. Po operácii ma preložili na izbu k dvom chlapcom a zrejme to bolo normálne, lebo som mala trinásť a chlapci rovnako, čiže sme patrili do detskej nemocnice a podľa všetkého aj na jednu izbu. Možno by mi to ani neprekážalo, keby som na štvrtý deň po operácii nedostala tie ženské veci, veď viete, čo myslím, a musela som si ísť tajne pýtať vložky od sestričky, tajne ich prepašovať na izbu, potom zase tajne z izby na záchod a tváriť sa, že o nič nejde. Vtedy neboli žiadne mobily, žiadne telefónne automaty na chodbe, nemala som ako zavolať mame, prísť mohla iba počas návštevných hodín a tie mali byť o dva dni. Pre trinásťročné dievča je naozaj náročné mať ženské starosti, nieto ešte o nich s niekým hovoriť, a už vôbec nie s trinásťročnými chlapcami. A tak som celý deň čakala na večer, keď tí dvaja zaspia, modlila som sa, aby to bolo čím skôr, a ja budem môcť z plechového nočného stolíka vyloviť všetko potrebné a ísť na záchod. V ten večer však chalani hrali šach a možno by boli vydržali aj do rána, nebyť sestričky, ktorá rázne zhasla svetlo. Šomrali, ale napokon stíchli. Pozerala som do tmy a cítila, že mám naozaj najvyšší čas. Snažila som sa opatrne otvoriť zásuvku, lenže plechový nábytok nebude nikdy nehlučný.

„Máš nejaké sladkosti?“ Skoro ma porazilo. Ten malý tučko so zlomenou rukou bol hore, oči mu svietili ako mačke.

„Nie, nemám nič,“ odpovedala som a novú vložku som držala schovanú v hrsti. Najrýchlejšie, ako mi to hojaca sa jazva dovolila, som odkráčala na záchod. Keď som sa vrátila, tučko zasyčal smerom ku mne: „Si klamárka! Videl som, ako si si brala jedlo na záchod, ani ja ťa nabudúce neponúknem!“

Ani nevedel, akú mi urobil radosť. Moja misia sa vydarila. A ráno mi sestrička pošepkala, že keď pôjdem na záchod, mám sa zastaviť u nej, ona mi dá, čo potrebujem a chlapci nebudú nič vidieť.

Keď už som začala o tých záchodoch, neviete si predstaviť, v akom strašnom stave boli na našej škole. Jednotlivé kabínky, na každom poschodí šesť vedľa seba, boli iba z preglejky, no a tá bola na mnohým miestach prevŕtaná alebo rovno prerazená. To mi však najmenej prekážalo. Záchody boli špinavé, páchli a museli ste mať naozaj na mále, aby ste tam dobrovoľne išli. Ja neviem prečo, no pravidelne neboli spláchnuté. Hoci jedno vysvetlenie by tu bolo. Aj v našom dome bývala na štvrtom poschodí jedna pani, ktorá sa prisťahovala z dediny, a nikdy predtým nevidela splachovací záchod. Tak sa jej zapáčilo, čo takýto výmysel dokáže, že doň hádzala všetko a o dušu splachovala. Raz do neho dokonca ošklbala hus, ktorú si priniesla od rodičov. Jasné, že to potrubie nevydržalo. U chudákov Lieskovských, čo bývali na prízemí, vyrazil zo záchoda gejzír všetkých splaškov a zatopil im byt, no aj celý vchod do nášho domu a výťahovú šachtu. Dobre si to pamätám, pár minút po výbuchu výkalovej sopky sme sa vrátili s mamou z mesta. Museli sme sa prebrodiť mazľavou nenormálne páchnucou tekutinou a vyšliapať pešo na siedme poschodie. Mama celý večer hromžila na susedu zo štvrtého poschodia. A Lieskovskí takmer do rána umývali, veď viete čo.

Nuž aj ja, keď som chcela tie školské záchody použiť, musela som si niektorý najprv očistiť. Spláchnuť, poutierať dosku a tak ďalej, a tak podobne. Odvtedy mám opakujúci sa sen. Nočnú moru. Blúdim po obrovských toaletách a hľadám voľnú kabínku. Je množstvo dverí, otváram jedny, druhé, tretie, no  za nimi je buď umývadlo, alebo bidet, sprcha či dokonca len holá zem. A keď konečne nájdem záchod, tak nie je spláchnutý. Našťastie sa včas zobudím a idem na ten svoj doma. Čistučký a voňavý.

ZUZKA KLAMÁRKA: Zčemerenci

Vtipy starého otca

Starý otec bol mocný, urastený chlap, ktorý sa aj pár rokov po sedemdesiatke niesol ulicami vzpriamene ako mladík. Asi sa tak aj cítil, pretože sa nikdy nesťažoval na žiadne bolesti, ani k lekárom nechodil, jediné liečivá, ktoré uznával, boli zdravá strava a čaje z byliniek. Bylinky aj sám zbieral a sušil ich, často spolu s hubami a ovocím, po celom byte. Silu do žíl mu vlievala aj práca v záhrade a menšom vinohrade, kde drel ako kôň, no podľa neho šľachtený, lebo ťažkú lopotu zalieval kyslým vínom vlastnej výroby a v studni chladenou vineou. V lete chodil v pri krku na tri gombíky rozopnutej košeli, z ktorej mu vykúkala ešte takmer čierna chlpatá hruď a starý otec bol presvedčený, že práve to je jeho magnet na ženy. Keď prišla reč na jeho mladosť a milostný život, či skôr keď reč sám týmto smerom zaviedol, chválil sa bohatými skúsenosťami, na čo stará mama prevracala očami a nesúhlasne kývala hlavou, no on tvrdil, že nejedna žena po horúcej noci s ním vzrušene rozprávala, že sa milovala s čertom.

ZUZKA KLAMÁRKA: Väčšie vydržia dlhšie

„Že s čertem! Ježibábel starý, to si!“ zahnala sa po ňom stará mama utierkou a on odskočil ako chlapec a zahovoril to nejakým vtipom. Rozprával ich strašne rád, mal ich v zásobe asi aj stovky a nebola rodinná či spoločenská udalosť, kedy by aspoň dvadsať z nich nepovedal. Noví poslucháči sa smiali, alebo sa slušne usmievali, a my ostatní sme trpeli. Niekedy nudou a inokedy hanbou, podľa toho, komu a aké vtipy práve nadeľoval. A čo bolo niekedy ešte horšie, takmer zakaždým mal pocit, že niekto vtip nepochopil, tak zoširoka vysvetľoval pointu a potom ho pre istotu povedal celý ešte raz. Inokedy  povedal vtip v tej najnevhodnejšej situácii, hoci on si myslel pravý opak. Vždy sme museli byť v strehu, lebo inak sme si koledovali o trapas. Raz, tuším to bolo na oslave mojich narodenín, sme sedeli v obývačke asi desiati. Starý otec bol podozrivo dlho ticho. Mlčky fajčil a skúmavo si obzeral našu tučnú susedku Brhelovú, ktorá do seba pchala asi šiesty obložený chlebíček. Vyzeralo to, že sa mu susedka praskajúca vo švíkoch svojej šatovej zástery páči, napokon, nikdy sa netajil tým, že má rád ženy krv a mlieko, ale Brhelka? Jej proporcie boli predsa len za hranicou únosnosti. Starý otec sa usmieval, usmieval a odrazu prehovoril:

„Pani Brhelová, veď jedzte.“

Zaklipkala očami, prehltla posledný kúsok šunkového chlebíčka a utrela si z kútika úst stopy majonézy.

„Vravím vám, jedzte, moja milá, len smelo do toho, jedzte,“ podivne chlácholivým hlasom ju nabádal a celá spoločnosť stíchla.

„Ďakujem, pán Nosík, veď ja jem,“ odpovedala Brhelka trošku previnilo a na dôkaz svojho tvrdenia si zobrala z tácky ďalší chlebíček.

„Nie, milostivá, vy nejete, vy žeriete!“

My, deti, sme vyprskli do smiechu, ostatní sedeli stuhnutí trápnosťou chvíle. A práve v tej chvíli sa starý otec postavil a s rozhodenými rukami povedal: „To bol vtip! Tóľko šútka, sranda, frk, čo nechápete?!“ Pobozkal vyjavenej Brhelke tučnú dlaň a potľapkal ju po líčku. A začal súkať zo seba jeden vtip za druhým. Aby vyrovnal skóre, teraz si robil žarty z chudých žien, ako musia dvakrát skočiť do bazénu, aby raz čľupli, že keď si sadnú na korunu, tak päťdesiat halierov spod nich trčí, a keď zhltnú kôstku od čerešne, tak im v autobuse uvoľňujú miesto, lebo vyzerajú ako tehotné. Potom to preložil nejakými ošúchanými vtipmi o Záhorákoch, Cigánoch, lekároch, sestričkách, policajtoch či učiteľkách. Profesie nikdy nevolil náhodne, počas debaty si zistil, čím sa dotyční živia, a ak náhodou vtip z tejto oblasti nemal, pohotovo profesie prispôsobil svojmu osvedčenému repertoáru. Ak bol u nás náhodou na návšteve bigotný katolík pán Chlpík, tak ho starý otec ako zarytý ateista dráždil vtipmi o farároch. Čím bol starší, tým bol svojim žartovaním otravnejší, ani nie tak opočúvanými až obdratými vtipmi, no čo bolo najhoršie, akosi strácal zmysel pre mieru a bol schopný rozprávať ich aj na pohreboch či pri iných nepatričných situáciách. A tak sme sa naučili v mene záchrany jeho dobrej povesti a pre záchranu našich rodinných a spoločenských väzieb, už pri najmenšom náznaku, že to na neho ide, odviesť jeho pozornosť na niečo iné, alebo, čo bolo úplne najlepšie, dostať ho čo najskôr preč od hostí. No podarilo sa to iba vtedy, ak sme nepoľavili v ostražitosti, pretože on nikdy nezačínal vtip tým ošúchaným A tento poznáte?. Vytrúsil ho úplne nenápadne, napríklad na Veľkú noc bola u nás aj mamina kamarátka Eva s priateľom, ktorý bol letecký modelár. O svojich lietadielkach rozprával s veľkým zaujatím, vraj aj v práci nadchol pre modelárstvo dvoch kolegov, a teraz chodia spoločne na súťaže. Starý otec ho pozorne počúval a odrazu akoby nič povedal, že on má kamaráta, ktorý je rádioamatér. A že ten chcel v robote založiť rádioamatérsky krúžok. Robil aj nábor, ale nejako mu to nevyšlo.

„Prečo?“ opýtala sa mamina kamarátka Eva.

„Raz pristúpil ku kolegyni z vedľajšej kancelárie a zozadu ju za prsia.“ Eva vypleštila oči a nechápala súvislosť. Moja mama zbystrila, ale neskoro. Starý otec spokojne vyfúkol dym z cigarety a pokračoval. „Tá sa ho pokojne opýtala, že čo robí. A on, že nech si predstaví, že s tými jej gombičkami ladí Rádio Luxemberg. Vtom ho chytila za rozkrok a povedala, že asi ťažko, s takou malou anténou nenaladia ani Košice!“  Ako vravím, ustriehnuť starého otca chcelo vycvičeného jedinca.

Zuzka Huďová

Ak sa vám článok páči, zdieľajte ho na Facebooku a dajte o ňom vedieť svojim priateľom. Pridajte sa k nám aj na Telegrame https://t.me/nnnoviny. Ďakujeme.

Prečítajte si tiež

Najnovšie články