-0.6 C
Nitra
utorok, 7 decembra, 2021

ZUZKA KLAMÁRKA: Mŕtva myš 

Neviem, či som to už spomínala, ale mama ma mlátila ako žito. Neprešiel týždeň, aby ma nezmastila. Po jednom z takýchto výchovných zásahov som mala aj tvár celú sinavú, lenže vyzerala som ako špinavá, a tak som takmer prišla o obed v školskej jedálni. V tých časoch tam stávali takzvané hliadky čistoty, ktoré tvorila vždy iná dvojica či trojica starších žiakov.

Stáli pred sklenými dvojkrídlovými dverami, ktoré viedli do jedálne, zvyčajne aj s pionierskou šatkou na krku, a kontrolovali, či máme čisté ruky. Mala som sedem rokov, povesť klamárky a tak tak môjmu vysvetľovaniu o modrinách ani náhodou neverili a nepustili ma na obed. Vraj až keď budem čistá. S kamarátkou Broňou Mackovou sme drhli moju tvár v umývadle na dievčenských záchodoch mydlom značky Elida, ale iba čo ma celá tvár bolela a modriny získali fialový odtieň. Vtedy aj Broňa pochopila, že nie som špinavá, a chcela vedieť, čo sa mi stalo. Ako som jej mala povedať, že som kradla v samoobsluhe a moja mama najskôr takmer dostala infarkt a potom ma zdrala? No, kradla je silné slovo. Potiahla som dve malé lízanky. Na svoju obhajobu musím zopakovať, že som mala sedem rokov! Otec bol štyri roky po smrti, mama veľmi mladá a veľmi nešťastná, sama na výchovu dieťaťa aj na pôžičky, a ja decko, ktoré vyrába problém za problémom.

  Už v jasliach som si roztrepala hlavu o otvorené okno, ako škôlkarka som sa vybrala na výlet a vrátila sa až večer a v prvej triede som si hneď na úvod dolámala nohu. Mama vtedy so mnou nemohla zostať doma, aj stará mama chodila do práce, a nebolo človeka, čo by sa o mňa cez deň postaral. Nedalo sa nič robiť, musela som šesť týždňov zvládnuť doma sama. V posteli s nohou zasadrovanou až po pupok. Cez obed dobehla mama z roboty, zohriala mi obed, dala ma na vecko a bežala naspäť. Nudila som sa a tak som sa naučila čítať. Keď ma prišla prvácka učiteľka po týždni doučovať, skoro odpadla. Šlabikár som vedela naspamäť. Každý deň za mnou chodil aj Ivan Sečko, môj najlepší kamarát z triedy, nosil mi úlohy a dobrú náladu. Raz sme voskovými pastelkami pokreslili celú stenu nad mojou posteľou obrovským farebným výjavom, podľa nás bol aspoň taký dobrý, ako plagáty vo výkladoch obchodov: uprostred kresby bola továreň s červenou päťcípou hviezdou, pred ňou pochodoval prvomájový sprievod, nechýbala cukrová vata, kolotoč, ani hnedá kólia, čo bol vtedy jediný pes v širokom-ďalekom okolí a všetky deti po ňom túžili. Mamu však pokreslená stena tak nahnevala, že na nás nakričala a Ivo k nám viac nechcel chodiť.

  Tá kólia a spoločná starostlivosť o nejaké zviera nám však stále vŕtali hlavou. Jedného dňa sme cestou zo školy našli v tráve myš. Bola mŕtva, nám to však vôbec neprekážalo. Dohodli sme sa, že ju tam nenecháme iba tak ležať, ale spoločne sa o ňu postaráme. Ivan mi myš slávnostne odovzdal s tým, že ja ju budem mať doma a on sa bude chodiť pozerať, ako sa jej darí. Našli sme aj škatuľku od vanilkového miláčika, vtedy ho predávali v takých malých bielych plastových vaničkách, tak som povedala, že to bude akože postieľka, dám do nej perinky z vaty a myš tam uložím. Myslím, že sme jej dali aj meno, tuším bola Matilda. Cesta domov bola taká príjemná. Idylka však skončila pred dverami nášho bytu. Zatiaľ čo som sa pokúšala odomknúť dvere kľúčikom zaveseným na šnúrke na krku, mama otvorila a hneď ma hrešila, ako to vyzerám, že mám čapicu na očiach, strapaté vrkoče, jedna ozdobná lienka z vrkoča mi chýba, zase nemám šál a kabát je zapnutý nakrivo, o dva gombíky vyššie. Chcela mi ho hneď vyzliecť, no ja som urputne bojovala.

„Mami, ja sa vyzlečiem sama!“ nechcela som, aby vedela o Matilde, určite by mi ju zakázala. „Ale už aj sem daj ten kabát! Čo tam máš?!“ hnevala sa mama a siahla rukou do vrecka. Zrazu ju s prekvapeným výrazom vytiahla a keď zbadala, že drží v rukách myš, začala prestrašene jačať, presne tak, ako to robia ženy vo filmoch: „Myyyš, myyyš!!!“

„Neboj sa, mami, tá myš je zdochnutá, nič ti neurobí!“ zachraňovala som situáciu.

„Zdochnutá?“ zdalo sa, že sa upokojila, no opäť začala kričať. „Zdochnutá?!! Načo nosíš domov zdochnuté myši?!“ Snažila som sa jej vysvetliť načo, ale mama úbohú Matildu s odporom vyhodila do smetného koša a ja som musela ísť ten kôš vysypať do kontajnera pred domom. So slzami ako hrachy.

ZUZKA KLAMÁRKA: Mŕtva myš 

KRÁDEŽ

  Zeleninu sme kupovali u uja Sýkoru, ktorý mal modrý plechový stánok pred našou samoobsluhou. Bol to môj kamarát. Zachránil mi život. Dobre, možno nie život, ale určite ma zachránil. Bola som druháčka, išli sme s dievčatami zoškoly domov, myslím, že to boli Zorka Bobríková a Broňa Macková, a ja som mala vo vrecku polovicu žltej kriedy. Kreslila som po chodníku šípky, čiarkové postavičky, nakreslila som aj škôlku a chvíľu sme skákali, ale kriedy bolo stále dosť a ruka svrbela. Zrazu sme zbadali pred nami kráčať dvoch starších chalanov. Boli zahĺbení do rozhovoru a jeden z nich mal cez plece prehodenú čiernu koženú tašku. Tá lesklá čierna plocha temno lákala. Prikradla som sa a šmik-šmik, na taške mal zrazu štvorček, teda taký kosoštvorček, aký som videla nakreslený vedľa na múre. Druhý chalan si ma zrazu všimol. Zdrapil ma za aktovku a ten čiernotaškový začal strašne zúriť a kričať. Dal mi facku, dievčatá vyľakane bežali preč a volali o pomoc. Podarilo sa mi vyšmyknúť a ozlomkrky som sa rozbehla k našej samoobsluhe, ktorá bola asi päťdesiat metrov pred nami. Už ma dobiehali, do samoobsluhy mi chýbalo ešte zo desať metrov, keď zrazu predo mnou vyrástol stánok so zeleninou a za ním stál starý okrúhly pán v kockovanej šiltovke. Ujo Sýkora. Svoje meno mi však povedal až neskôr. Schovala som sa zaňho a šepkala, nech mi, preboha, pomôže. Chlapci dobehli k stánku a ujo Sýkora mal čo robiť, aby ich držal ďalej odo mňa. Čiernotaškový tvrdil, že som jeho sestra a nechcem ísť domov, že naša mama sa bude hnevať nielen na mňa, ale aj na neho. Ujo Sýkora mu neveril a otočil sa ku mne, že chce odo mňa počuť, čo sa stalo. Povedala som pravdu a ujo Sýkora nejakou čarovnou vodičkou zmyl z chalanovej tašky moju kresbu, obom dal zopár ringlôt a stal sa mojím kamarátom. Odvtedy som mamu vždy ťahala na zeleninu len k nemu, a keďže to bol nielen milý ujo, ale mal aj najlepšie reďkovky široko-ďaleko a najmilší úsmev, mama u neho nakupovala rada.

   A práve v tejto samoobsluhe som potiahla tie dve lízanky. Myslela som si, že ma nikto nevidí, ale keď som odkladala prázdny košík, zastala pri mne sivá pani s prísnou tvárou a vyzvala ma, aby som jej ukázala vrecká. Keďže som sa ani nepohla, hrabla mi do nich sama, lízanky víťazoslávne zdvihla nad hlavu a ukázala ľuďom stojacim v rade na košík. Bolo tam aj zopár našich susedov, takže hanba sa mohla začať. Inak, mala som na sebe ten istý kockovaný kabát, v ktorom som pred časom terigala domov Matildu.

   Sivá pani ma ťahala do kancelárie, kde sedel obrovský chlap v zašpinenom bielom plášti a čiernych gumákoch. Niečo si potichu povedali a začali ma vyšetrovať. Vlastne ma nútili priznať sa, že chodím do tohto obchodu pravidelne kradnúť, a chceli, aby som im nadiktovala zoznam doteraz nakradnutých vecí. Ak sa priznám, tak ma pustia, ale už ma tam nikdy nechcú vidieť. Tá ponuka sa mi videla výhodná, keďže som však nikdy predtým nekradla, musela som si niečo vymyslieť, aby som svoju časť dohody splnila. Vysúkala som zo seba, že k nim chodím asi pol roka, že už som ukradla toľko a toľko keksov, čokolád, cukríkov a lízaniek.

„A čo to kakao?“ spýtal sa muž.

„Aké kakao?“ vzlykala som.

„To drahé kakao, čo si ukradla minulý týždeň!“ pozrel významne na vedúcu. Pochopila som, že ak chcem odísť, tak asi musím priznať aj nejaké kakao. Rýchlo som si akože spomenula.

„Tak, a teraz ako sa voláš?!“ zahrmel muž.

„Ivana Zvončeková,“ pokračovala som v klamaní a použila som meno spolužiačky.

„Kde robí otec?“

„Nemám…“

„Čo nemáš?“

„Nemám otca,“ začala som vzlykať. Sivá a Obrovský si vymenili posmešné pohľady.

„A mama je kde?“

„V robote.“

„Kde robí?! Kde robí? Kde robí? Kde asi môže robiť Ivanina mama? Mozog mi išiel na plné obrátky, a hoci som bola klamárka, toto už chcelo iné kombinačné schopnosti.

„Nevolám sa Ivana Zvončeková,“ rozplakala som sa, protože som definitívne pochopila, že sa začína môj koniec.

„Tak ako sa voláš, zlodejka? Počuješ?! Ako sa voláš?!“ Kričali na mňa obaja a ja som sa v panickom strachu vrhla k nohám toho muža, objímala som jeho gumené čižmy a prosila, aby ma pustil domov.

„Povedz, ako sa voláš!“ odstrčil ma čižmou a znechutene pozrel na Sivú.

„Zuzka Nosíková,“ hlesla som a cítila som, že mi strašne treba cikať. Bolo mi naozaj zle a chcelo sa mi zomrieť. Povedala som, kde robí moja mama, v telefónnom zozname si našli číslo, britko jej oznámili, že som kradla v samoobsluhe a že musí okamžite prísť. A potom ma pustili. Vliekla som sa domov vystrašená, unavená, ťažká. A na druhý deň ma hliadka čistoty nepustila do jedálne.

  Po rokoch som sa dozvedela, že Sivá a Obrovský boli manželia. Ona bola vedúca tej samoobsluhy, Obrovský bol jej zástupcom a pár mesiacov po incidente so mnou ich zavreli za rozkrádanie socialistického majetku. Dnes by sme povedali zvereného majetku. Mali v obchode veľké manko, čo znamená, že kradli tovar aj peniaze, čo sa zrejme snažili zvaliť na zlodejov v obchode. Veci naozaj veľakrát nie sú také, ako vyzerajú.

Zuzka Huďová

Prečítajte si tiež

Najnovšie články