3 C
Nitra
pondelok, 29 novembra, 2021

ZUZKA KLAMÁRKA: Ľadová zima

Začiatkom roku 1979 tak mrzlo, že baníci nemohli fárať a vagóny s naloženým uhlím boli také stuhnuté, že sa nedali vykladať. Po čase nebolo čím kúriť, a tak školákom vyhlásili uhoľné prázdniny. Najprv len týždňové, potom ich predĺžili na tri týždne. Kúsok z toho, o čom sníva každé dieťa, som naozaj zažila! Škola síce nezhorela, ale takmer zamrzla. Vraj sme sa ocitli v palivovej kríze, a preto zimné prázdniny trvali pomaly toľko čo letné.

    Mrzlo poriadne, ale až v januári, potom, čo sa decembrový sneh roztopil na vodu. Jedného rána sme sa zobudili do striebornej rozprávky. Všetko bolo obalené ligotavým ľadom – konáre stromov, lavičky, pouličné lampy, chodníky, autobusové zastávky, cesty. Dva dni v Bratislave nepremávala doprava, aspoň tak si to pamätám, a z nášho vždy poloprázdneho parkoviska pred domom sa nepohlo ani jedno auto. Z cesty totiž bolo nekonečné klzisko. Dospelí hromžili na kalamitu, deti ďakovali snehovej kráľovnej.

ZUZKA KLAMÁRKA: Ľadová zima

    Bola tuším sobota, pozerali sme s mamou nejaký čiernobiely program v televízii. (Inak aj tá mala skrátené vysielanie, tiež pre palivovú krízu.) Z driemajúcej nudy nás vyrušil zvonček. Prišli po mňa Ľudka Janíková s Jankou Jelačičovou, či sa s nimi nepôjdem korčuľovať.

„Dievčatá a to kde sa chcete korčuľovať? Ako sa dostanete na klzisko? Veď je všetko zamrznuté!“ čudovala sa moja mama a v jej hlase bol jasný nesúhlas.

„Veď práve, teta, ja som k vám prišla na korčuliach!“ povedala Ľudka a vytrčila pred mamu nohu obutú v korčuli. Ľudka bývala o tri ulice ďalej a nezvykla klamať.

„Nebojte sa, teta, je to úplne bezpečné, žiadne autá nechodia,“ vravela s gumkou medzi zubami, zatiaľ čo si rukami zapletala vrkoč. Mama zneistela, skontrolovala situáciu zo všetkých okien nášho bytu a napokon ma pustila.

     Bolo to ako v najfantickejšom sne! Už do výťahu sme vošli obuté v korčuliach a držiac sa za ruky sme vykorčuľovali z nášho vchodu. Od toho momentu bolo celé sídlisko naše! Chodníky, cesty, parkoviská. Vznášali sme sa ako rýchlokorčuliarske víly a vychutnávali sme si neskutočný pocit bezváhovej voľnosti. Na druhý deň bolo v uliciach korčuliarov viac, ale aj tak sa to nedalo porovnať s plateným klziskom na Zimnom štadióne. Toto bol čistý tanec medzi nebom a zemou, na zimáku to bolo skôr predvádzanie sa pred chalanmi, o korčuľovanie ani tak nešlo. Tam sme sa po úvodných troch kolečkách povinnej jazdy pol hodinu opierali o mantinel a klebetili. Rozoberali sme, kto je do koho, ktorý sa na ktorú pozrel, hľadali sme známe tváre a hodnotili tie nové a ľad sme ani nevnímali. Potom sme zase odkorčuľovali obligátne tri kolečká, ak tam bol niekto zaujímavý, tak sme pridali prekladanie vzad, oblúky, citróniky a išlo sa do bufetu, kde sme sa pri tatranke a horúcom čaji bez chuti chichúňali s cudzími chalanmi a vyzývavo sme pozerali smerom k tým našim, či vidia, aký je o nás záujem. Z dvoch hodín na štadióne sme boli na ľade možno pol hodinu. Neporovnateľné s tým, čo sme zažili v tom striebornom januári s Ľudkou a Jankou. Odvtedy viem, že snehová kráľovná existuje. Má neuveriteľnú silu, proti ktorej nič nezmôžete. A to o tej ľadovej trieske je tiež pravda. Ak sa vám raz zabodne do srdca, nikdy na to nezabunete.

NAŠE RUSKY

     Jedného dňa vošla do našej triedy učiteľka ruštiny a slávnostne sa opýtala, že kto z nás si chce dopisovať s nejakým žiakom z družobnej školy z Kyjeva. Družba bola vtedy veľmi módna – mestá mali svoje družobné mestá v spriatelených socialistických krajinách, jednotné roľnícke družstvá mali družbu s kolchozmi a sovchozmi v Sovietskom zväze, výrobné závody sa družili s inými závodmi, školy so školami. Družba spočívala v nadväzovaní priateľských vzťahov formou listov, výletov a vedení družobných kroník. Dospelí sa družili asi aj inak, neviem, ja som od listov nikam nepokročila.

     „Jiščo raz, kto chóčet peprepisaváťsja s sovjetskym ribjónkom? U meňá vósem pisém,“ usmievala sa ruštinárka a držala nad hlavou osem obálok s farebnými obrázkami. Vyzerali úplne inak ako naše. Chcela som mať takú, a tak som povedala, že ja choču. Dostala som veľkú bielu obálku, na ktorej žiarili žlté tulipány vysadené pred Leninovým mauzóleom. V obálke bol list napísaný na linajkovom papieri vyšklbnutom zo zošita. Ešte aj červené okraje mal. K šklbancu popísanému azbukou bola priložená aj hrubá čiernobiela fotografia ruskej školáčky s typickou gázovou mašľou vo vlasoch. Volala sa Irina. Viem, že bola Ukrajinka, ale my sme vtedy všetkých zo Sovietskeho zväzu volali Rusi. Irina mi písala, že je otličnica, naozaj najlepšia žiačka v triede, a hľadá podobnú kamarátku na Slovensku. Bolo tam aj pár riadkov o tom, že rada kreslí, počúva modernú hudbu a teší sa na môj list. Nič moc, tie riadky však voňali diaľkou. Skutočnou cestou, ktorú museli prejsť. A tak som Irine napísala, že mám rada skupinu ABBA, že chodím do speváckeho krúžku a budem herečka. A ešte, že túžim mať psa. Irina odpísala, že u nich je skvelá kapela Vesjolyje rebjata, a ona psa má, aj otca má, aj sestru, aj brata. A poslala mi fotku svojej mamy, ktorá bola „tóže otlíčnica u nich na zavóde“. Tá jej mama sa na fotke tvárila zdesene, asi už u fotografa tušila, že zväčšenina jej natupírovanej hlavy bude na závodnej tabuli cti povzbudzovať robotníkov k lepším výkonom. Aj ja som poslala Irine na revanš zopár fotiek, aj moju mamu, ktorá za mlada vyzerala ako Bardotka, aj nejakú fotku z rodinnej oslavy v starožitnej obývačke u starej mamy. Irina odpísala, že teraz sa presťahovali do krásneho trojizbového bytu a v ňom má vlastnú izbu a nový magnetofón. Ale písať jej mám naďalej na tú starú adresu. Do obálky pribalila sovietske poštové známky a štyri obaly z čokolády. Zjedenej. Ja som jej poslala balíček s malým albumom na poštové známky, zopár sladkostí a bábiku v slovenskom kroji. Irina poďakovala a zase napísala v liste zopár výmyslov a ktovie dokedy by to bolo takto pokračovalo, nebyť maminho brata Bohdana. Bol zarytý antikomunista a nič zo Sovietskeho zväzu nemohol nani cítiť. Povedal, že milú Irinu trochu pošteklíme. Keď môže klamať ona, budeme aj my. A vo veľkom. Napísali sme dlhý list o tom, aké strašné problémy sme teraz museli riešiť, že cestou z Cannes, kde sme boli dva týždne na pozvanie Alaina Delona, sa nám pokazilo auto a kým sme si kúpili druhé, tak to trvalo, lebo z tých strašných francúzskych sme si nevedeli vybrať, protože sme zvyknutí na kvalitné nemecké. A ešte sme pridali pár somarín. Teraz sa to môže zdať ako obyčajný zhluk zbytočných výmyslov, ale vtedy mohli Irininej rodine, ale aj tej našej, narobiť problémy. Irina viac nenapísala. Po čase som z toho bola trošku smutná, chýbalo mi to napäté očakávanie při odomykaní poštovej schránky.

   Sesternica Heninka dotiahla dopisovanie s Ruskou až do vzájomnej návštevy. Najprv išla Heninka do Kyjeva, domov sa však vrátila aj s Larisou. Keď mi ju predstavila, mala som čo robiť, aby som sa nahlas nerozosmiala. Že Larisa! V Československu mala tretina domácností na sedacích súpravách prehodené chlpaté farebné deky, ktoré sa predávali pod názvom Larisa. Nešlo mi do hlavy, ako môže dať niekto dieťaťu meno podľa deky. Opačný postup mi nenapadol. Larisa bola pekná bacuľatá Ukrajinka, s dobráckymi očami, ktoré na všetko udivene vyvaľovala. Nechápala, že v starej maminom obrovskom byte bývajú len tri ženy (ujo Marián už nežil) a dokonca aj ona sama dostala na celý pobyt vlastnú izbu. Keď som prišla na pár dní aj ja a počet obyvateľov bytu stúpol, Larisa sa trochu upokojila. Ďalším šokom bol pre ňu slovenský chlieb. Na ulici, pod oknami starej maminej spálne, bola pekáreň, kde sme každé ráno kupovali čerstvý bochník a ešte teplé rožky. Larisa sa chlebom doslova nadžgávala. Mala som pocit, že z nej určite nejakým otvorom zároveň aj vychádza, toľko chleba sa predsa nedá zjesť na posedenie! Jedla ho ku všetkému. K polievke, k rezňom, aj k slivkovým guliam s makom. No to som už naozaj nevydržala a vyprskla som do hlasného smiechu. Teta Ruženka na mňa pozrela so zdvihnutým obočím.

„Zuzka, snáď sa nesmeješ na nej?“ spýtala sa pošepky.

„Ale veď sa pozri, nie je smiešna? Furt len vyvaľuje oči a zajedá to chlebom!“ smiala som sa a nedokázala som prestať. Larisa žuvala a jej dobrácke oči sa na mňa usmievali. Chuderka, vôbec netušila, že príčinou môjho záchvatu je ona. Keď si dychtivo odrezala nový krajec, išlo ma od smiechu rozpučiť. Poznáte ten stav, keď sa smejete a nevládzete prestať práve vo chvíli, keď je to najmenej vhodné? Musela som utiecť do kúpeľne a tom som sa smiala, až mi slzy tiekli.

„Zuzinko, to čo stváraš?“ vošla stará mama do kúpeľne a opatrne za sebou zavrela dvere.

„Šak je to náš host, nemóžeš sa z nej vysmívat. A ani nám nerozumí. Víš jak sa mosí cícit? Sama v cudzém svjece?“ Byť sama v cudzom svete bolo pre starú mamu čosi nepredstaviteľné. V cudzine bola iba raz či dvakrát, veľmi dávno, električkou vo Viedni, ale to sa neráta, lebo necestovala sama a večer už spala vo svojej posteli.

„Ale keď zajedá chlebom aj slivkové gule!“ nechápala som, prečo sa nesmejú aj ony.

„Zajedá, lebo jí chucí. Ona také doma nemá, ak vóbec nejaké má. Tak nevystrájaj a pod si sadnút.“

    Ten Sovietsky zväz sa mi zdal veľmi čudný. Deti sa volajú podľa chlpatej deky, chlieb nemajú, ani slivkové gule, ani  listový papier a ani rifle. Pred návratom na Ukrajinu vzala Ruženka Larisu do Tuzexu a jedny rifle jej kúpila. Tá milá dievčinka bola taká šťastná, že sa rozplakala. Stará mama jej ušila dve blúzky, darovala jej vlastnoručne uháčkovaný obrus a odo mňa dostala balík sladkostí. Dojatá Larisa vybrala z veľkého kufra z popukanej kože darčeky z Kyjeva. Heninka dostala platňu Bee Gees v obale popísanom azbukou, Ruženka drevené maľované taniere a zažigalku, čo bol elektrický zapaľovač na plynový sporák, stará mama strašne voňavú voňavku, ktorú sme volali ruskije duchy. Mne dala Larisa zvláštnu bábiku – postavičku muža v bielej rubaške, červených nohaviciach a baranicou na hlave. Niečo ako sovietsky Ken. Kamarátstvo Heninky s Larisou trvalo ešte niekoľko rokov. Ale iba cez listy. Viac sa nestretli.

Zuzka Huďová

Prečítajte si tiež

Najnovšie články