3 C
Nitra
pondelok, 29 novembra, 2021

ZUZKA KLAMÁRKA: Čierni pasažieri

Cez letné prázdniny po štvrtej triede sme leteli s mamou k moru! Le-te-li. Dobre, bolo to iba do Rumunska, ale k moru. Čakala ma prvá cesta za hranice a prvá cesta lietadlom. To lietadlo mi však naháňalo trochu strach.

Vlastne som sa príšerne bála. Ani nie tak letu, ako čiernych pasažierov! Myslela som si, že čierni pasažieri sú nejakí gangstri celí v čiernom, s čiernymi šatkami cez pol tváre ako na obale knižky Buffalo Bill, ktorí s pištoľami v ruke v nestráženej chvíli vbehnú do kabíny pilotov a budú chcieť uniesť lietadlo. A ak niekto z cestujúcich čo len pípne (v mojom prípade dosť možné), tak ho bez váhania zastrelia. Čierni pasažieri unášajúci lietadlá a smrtiaca neutrónová bomba ma strašili celé moje detstvo, za čo vďačím najmä televízii a časopisom typu Svet socializmu. (Niekedy som sa tak bála, že som si na roztrasený žalúdok prikladala vreckovku namočenú v studenej vode a potom som s vreckovkou na bruchu ležala na posteli, zhlboka som dýchala a snažila sa zadusiť strach.) Darmo mi doma vraveli, že čierni pasažieri sú tí, ktorí chodia „načierno“, teda bez zaplatenia a nemajú s únoscami nič spoločné, vôbec ma nepresvedčili. Vari to nie je jedno, ako sa volajú? Unášajú sa lietadlá? Unášajú. A Bermudský trojuholník? Veď aj tam miznú lietadlá. No a čo, že je v Atlantickom oceáne? Čo keď je niečo podobné aj v Čiernom mori? A palivo? Čo ak pilot dosť nenatankuje? Čo ak budeme musieť pristáť na mori? Ja ešte neviem plávať! Moja radosť len nesmelo vykúkala spod strachu a v deň odletu som bola taká rozvŕtaná hroznými predstavami, že nepomohla ani vreckovka. Cestu v lietadle som celú prevracala. Pamätám si len príjemne studenú ruku letušky a to, ako mi každú chvíľu nosí nové papierové vrecko, džús a cukríky.

     Vnímať som začala, až keď sme vystúpili na letisku v Constanci. Zistila som, že mama sa v lietadle spriatelila s nejakou tetou Vierkou a jej päťročným synom Lackom. Na dva týždne sme mali vytvoriť nerozlučnú štvoricu. Naše spojenectvo hneď na začiatku utužil nezabudnuteľný zážitok. Mali sme spať v neupratanej izbe a neprezlečených perinách, lebo chyžné v hoteli štrajkovali. Znie to neuveriteľne, ale v Rumunsku sme v tých sedemdesiatych rokoch zažili za dva týždne dva štrajky. V časoch kvitnúceho socializmu! Mamy plachty a periny odpratali na terasu, na posteľ prestreli naše čisté osušky a ďalšími nás prikryli. Na druhý deň odniekaľ dotrepali tučnú Rumunku, dali jej škatuľku cigariet, dve obnosené podprsenky a nové silónové pančušky a Rumunka nám izbu s úsmevom upratala. A potom sa chodila pravidelne pýtať, či niečo nepotrebujeme pričom pohľad upierala na mamine cigarety značky Sparta. A stála tam dovtedy, kým načatú škatuľku nedostala. Každé ráno.

     Ten druhý štrajk sme zažili v reštaurácii, kam sme chodievali na raňajky, obedy a večere. Z pláže sa nám ani nechcelo chodiť do reštaurácie, ale v ten deň mamy rozhodli, že deti potrebujú niečo teplé do žalúdka, a tak sme šli. Už z diaľky sme videli, ako sa na terase rozčuľujú ľudia z nášho zájazdu.

„Ani tam nechoďte, tí blázniví Rumuni zase štrajkujú!“ kričali na nás. No pekne, pomyslela som si. Čiernym pasažierom sme zázračne unikli a teraz zomrieme počas štrajku.

„Mamí, ja ani nie som hladná,“ ťahala som mamu preč. Slovo štrajk mi znelo ako citoslovce k rozbíjaniu skla. Cvendžalo,  rezalo, strašilo. Keď dospelí začali hovoriť o tom, že určite všetci skončia v base, už som videla, ako nás policajti s obuškami odvádzajú v putách.

„Mamííí,“ prosila som spľasnutým hlasom.

„Tak si dáme niečo na pláži?“ spýtala sa mama tety Vierky a my sme sa s Lackom ako na povel rozbehli borovicovým lesíkom späť na pláž. Tam bolo neskutočne krásne. Takmer všetky prístupové chodníky boli obsypané stánkami s ovocím, zeleninou, zmrzlinou a farebnými, lesklými, lákavými suvenírmi. Po trhu behali deti s keramickými vtáčikmi, ktoré vydávali zaujímavý klokotavo-trilkujúci zvuk. Stačilo im zhora do dierky na chrbátiku naliať vodu a fúkať do dierky v chvoste. Aj my s Lackom sme takých dostali. Každý deň som si chodila obzerať  nádherný stánok s náramkami, prsteňmi, brošňami, retiazkami a ozdobami do vlasov. Mama mi v ňom nechcela nič kúpiť, vraj nebude míňať peniaze na podradné predražené mačkažáky, nech si dám radšej hrozno. Napokon som ju unavila prosíkaním. Kúpila mi obrúčku. Naozajstnú zlatú obrúčku! A vôbec sa mi nezdala predražená, veď stála na naše peniaze len päťdesiat korún. Nastokla som si ju na prst a už som si predstavovala, ako budem dievčatám v triede rozprávať, že som sa pri mori zasnúbila. Lenže obrúčku som ešte v ten deň stratila. Mama ma utešovala, vraj nebola zlatá, no mňa hnevalo, že už nebudem akože zasnúbená.

     V Rumunsku som prvýkrát pila alkohol. Teda nie pila, ale užívala. Mamy nám po zážitku so špinavými perinami a dvojdňovej hnačke naordinovali dezinfekciu: čajovú lyžičku koňaku každé ráno. Zabralo. A ešte niekoľko prvých razov priniesli tieto prázdniny. Práve tu som si prvý raz sama zaplietla vrkoče, prvý raz som sa udržala na vode a spravila niekoľko skutočných plaveckých temp a prvý raz v živote som tu jedla langoše. Predávali ich v bledomodrej drevenej búde neďaleko zastávky výletného minivláčika a boli šťavnato sladké. Hrubá vrstva práškového cukru sa na horúcom langoši topila a vytvárala chutný sirup. To zvláštne jedlo si ma úplne získalo. Keď ma neskôr v Senci zavolala Heninka na langoš, bola som sklamaná. Bol slaný a páchol cesnakom.

ZUZKA KLAMÁRKA: Čierni pasažieri
Ilustrácia: Kristína Krišková, UKF Nitra

FUTBALOVÉ FANÚŠIČKY

     Vedľa našej školy bol veľký štadión s futbalovým ihriskom, bežeckou dráhou, pieskoviskom na skok do diaľky a všeličím iným, čo neviem pomenovať, pretože športové disciplíny neovládam. Ani teoreticky. Z jednej strany toho štadióna bola aj krytá poschodvá tribúna so oddelenými zelenými kabínkami pre dvoch -troch ľudí, zrejme pre novinárov alebo VIP divákov. Areál patril niektorej telovýchovnej jednote, vtedy ich bolo ako maku, no využívala ho aj naša škola. Mávali sme tu v lete telocvik, školské olympiády, branné cvičenia, nacvičovali sme tu výbuch neutrónovej bomby, teda to, ako sa máme zachovať, keď naozaj tresne, ale aj spartakiádu. Naši chalani tu občas po vyučovaní hrali futbal. Bránky si spravili zo školských tašiek na dĺžke, akú si trúfli obiehať. Vždy to veľmi dôležito merali krokovaním a my, dievčatá, sme sa prizerali z tribúny. V piatej triede sme sa začali s chlapcami viac kamarátiť, vlastne sme sa za nimi vláčili ako sople a oni nám to tolerovali. Aspoň pri futbale áno. Behali sme im po malinovky do neďalekých potravín, povzbudzovali sme ich z tribúny, ak hrali proti chalanom z inej triedy, a oni sa cítili ako ozajstné hviezdy. Nacvičili sme si aj tančeky a veršíky, a vôbec sme netušili, že niekde je to bežná súčasť športových stretnutí a že raz bude aj u nás a takýmto dievčatám sa bude vravieť roztlieskavačky. My sme boli úplne obyčajné piatačky, na ktoré sa šplhala puberta a chceli sme za každú cenu zaujať.

„Piata A do toho, nebojte sa nikoho,

veď sú to len družstevníci,

trénovaní v kukurici,

chceme vidieť góóól!!“

   Skandovali sme ako o život a pri slove gól sme sa postavili a rukami sme mihotali ako strapatými mávadlami. Chalani z piatej B nám ukazovali poklepkávaním na čelo, že nám v hlavách poriadne šuchoce. Oni svoj fanklub nemali, pretože naši chlapci boli o poznanie krajší a tak aj béčkarky fandili s nami. Občas sa mužstvá kvôli nám pobili, ale všetci sme sa na tie zápasy tešili, lebo sa nám páčilo to iskrenie, to rozdelenie na mužov a ženy, na silných a starostlivé, na bojovníkov a obdivovateľky. Žiaľ, žiadna idylka väčšinou netrvá dlho. Aj naši chalani našli jedného dňa spoločnú reč s béčkarmi a s pohľadmi upretými do zeme nám tlmočili spoločnú požiadavku – na futbale nás nechcú, lebo ich našim kričaním rušíme pri hre. My? A povedia nám to práve vtedy, keď sme sa poskladali na úžasné pohostenie – pepsikoly a nanuky! Iba guľatý René Polgár si vzal nanuk, ostatní nechceli kaziť krehké chlapčenské prímerie a tak to, čo sme mali pre dvanásť detí, sme zjedli a vypili štyri. Mne sa ušli dve koly a štyri nanuky. Smutné sme kráčali domov, napchávali sme sa nanukmi a nalievali kolou a utešovali sme sa tým, že aspoň sme sa nemuseli s nikým deliť.

    Lenže nepríjemné prekvapenia ešte neskončili. Už v polovici cesty domov ma chytili divné kŕče, potila som sa a bolelo ma brucho. Zrazu ma jeden kŕč zasiahol tak rýchlo a nečakane, že som to nezvládla a črevá ma zradili. Stála som vydesená s plnými ťažkými nohavičkami a hrozila som sa, že čo ďalej. Mala som na sebe krátke letné šaty a každý neopatrný krok by mohol spôsobiť, že mi to bude vidieť, či dokonca po troške vypadávať von. Nechápem, prečo som jednoducho tie plné nohavičky nezahodila, možno som sa bála, že ma niekto pri tom uvidí. A tak som drobnými myšacími krôčikmi kráčala domov a úzkostlivo som si pridržiavala šaty. Helena s Hankou ma zozadu kryli, pretože hanba – nehanba, ich pomoc som naozaj potrebovala. Až teraz som bola na chalanov naozaj nahnevaná. Taký trapas! Ako mi to mohli spraviť?! Prečo nič nezjedli? Na druhý deň som im to aj vytmavila. Nepovedali sme im nič o mojej nehode, len sme im oznámili, že ľutujeme, že sme na nich plytvali čas. Že o nás majú záujem inde a iní. A na ihrisko sme ani nepáchli. A postupne ani chalani. Možno sa pohádali s béčkarmi, a možno aj sami cítili, že to nie je ono. Obyčajný futbal sa dá hrať hocikde, štadión si žiada atmosféru.

Zuzka Huďová

Prečítajte si tiež

Najnovšie články