Rozpadom Českej a Slovenskej federatívnej republiky sa mala zaoberať aj Organizácia Spojených národov. Aktivisti, ktorí nesúhlasili s pripravovaným rozpadom spoločného štátu Čechov a Slovákov, sa totiž listom obrátili na vtedajšieho generálneho tajomníka OSN , Egypťana Butrusa Butrusa Ghálího. List odoslali v októbri 1992 v rámci iniciatívy Za spoločný štát.
„Naša vlasť, Česká a Slovenská federatívna republika, pozostávajúca z Českej republiky a Slovenskej republiky, sa má z rozhodnutia dvoch, v súčasnosti najsilnejších politických strán, rozpadnúť. Ide o politické strany, ktoré v posledných voľbách do zastupiteľských zborov v júni 1992 získali v Českej republike 33,43 percenta (ODS, pozn. SITA) a v Slovenskej republike 37,26 percenta (HZDS, pozn. SITA) hlasov. Ani jedna z týchto politických strán však nemala vo svojom politickom programe výslovne uvedené rozdelenie federácie. Neschopnosť politického dialógu medzi reprezentantmi víťazných politických strán ich priviedla k rozhodnutiu rozbiť náš štát bez toho, aby sa mohol občan k tomuto ich kroku vyjadriť,“ uvádzalo sa v liste.
Aktivisti sa odvolávali na československý ústavný zákon číslo 327/1991, podľa ktorého má občan právo sa vyjadriť k zásadnej otázke formy štátoprávneho usporiadania v referende. „Víťazné politické reprezentácie však považujú referendum za zbytočné. Podľa ich tvrdenia sa občania rozhodli o rozdelení štátu v posledných parlamentných voľbách, čo je ale zavádzajúca lož. Ak by občania skutočne chceli rozpad federácie, vôbec by nevolili poslancov do Federálneho zhromaždenia, ako boli k tomu vyzývaní separatistickými politickými stranami na Slovensku. Odmietnutím referenda sa porušuje ústavný zákon a občan v duchu dávnych komunistických kritérií je opäť odsúvaný na perifériu života štátu,“ konštatovali aktivisti.
Signatári argumentovali aj tým, že Federálnemu zhromaždeniu bolo ešte na jeseň 1991 predložených dva a pol milióna podpisov občanov požadujúcich referendum v otázke ďalšieho štátoprávneho usporiadania federácie. Po voľbách, na jeseň 1992 vznikla ďalšia petičná výzva za vyhlásenie referenda, ktorú v predinternetovej dobe behom pár týždňov podpísali desiatky tisíc občanov. Opakovane sa stretávali s tým, že „ani tieto hlasy občanov nie sú braté do úvahy, ba sú niektorými politikmi zásadne odmietané. Občan je opäť postavený do polohy trpeného elementu, ktorého si politici prizvú k voľbám až o štyri roky. To však už budú úplne iné voľby, v úplne inom štáte,“ uvádzalo sa v liste.
Aktivisti v dokumente pripomínali budovanie prvej demokratickej Československej republiky, ako aj boj proti fašizmu, ktorý viedol k obnoveniu spoločného štátu v roku 1945, a následky štyridsaťročného politického pripútania k Sovietskemu zväzu. „Ani raz v dejinách – či už to bolo v roku 1938, v roku 1948 či v roku 1968 – sa Spoločnosť národov či Organizácia spojených národov neozvali na ochranu práv československého občana,“ upozorňovali v závere listu a žiadali OSN o jasné vyjadrenie k porušovaniu ústavou zaručených občianskych práv. Pod dokument sa podpísali aj spoločensky známe osobnosti, ako, historik Jozef Jablonický, politológ Miroslav Kusý alebo herečka Zuzana Kronerová.
Prvého januára 1993 nakoniec vznikli nezávislé štáty Česká republika a Slovenská republika. Ako pre agentúru SITA uviedla jedna zo vtedajších signatárok dokumentu, právna historička Katarína Zavacká, trvalo tri desaťročia, kým fakt, že rozdelenie štátu nemalo podporu väčšiny obyvateľstva na Slovensku ani v Čechách, začali priznávať aj jeho iniciátori. „Čas vyvrátil aj ich dobové očakávania skokového rastu „svojstojnej“ ekonomiky, presvedčenie o potrebe národnej meny a podobné argumenty o tisícročných túžbach Slovákov,“ doplnila.
