24.8 C
Nitra
utorok, 28 júna, 2022

Unáhlené rozširovanie NATO a záujmy USA v Antarktíde

Korene unáhleného pretláčania Fínska a Švédska do NATO nie sú na Ukrajine, ale v Arktíde. Ide o nútenú revíziu rozpisu „Veľkej hry“. Len aby sme mali v tom všetkom jasno.

Nečakane rýchly a už vopred určený vstup Fínska a Švédska do NATO nemá s aktuálne komentovaným dianím vo svete vôbec nič spoločné. Len nezainteresovanému by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že to súvisí s eskaláciou napätia na Ukrajinsko – Ruských hraniciach. V každom prípade sa ale týmto len ospravedlňuje nevídaný “šprint” Fínska a Švédska do Severoatlantickej aliancie.

Nikto však akosi nevidí to ohromné nebezpečenstvo, ktoré tento krok pre oba štáty predstavuje. V podstate ide len o ďalšiu “Ukrajinu”, ktorá by mohla predstavovať hranicu priamej konfrontácie medzi vojenskými organizáciami Západu a Ruskom. Bolo by naivné myslieť si, že samotní iniciátori rýchlej „záchrany“ pod záštitou NATO, tomu nerozumejú.

Tak takéto policajné správy by ste čítali každý deň!

Fínsky prezident Sauli Niinistö priamo priznáva, že Moskva v minulosti nemala a v budúcnosti ani neplánuje zaútočiť na jeho krajinu. Z nejakého dôvodu to však pre neho nemá žiaden rozhodujúci význam. NATO je cieľ aj cesta. Kam to až povedie, to však už nepovedal.

PÔVODOM AKTUÁLNEHO DIANIA VO SVETE SÚ DLHODOBO IBA ZÁUJMY USA

Korene unáhlenej integrácie Škandinávcov do Severoatlantickej aliancie neležia na juhu a ani na východe od ich krajiny. Pôvodom tejto rošády sú totiž záujmy USA na sever od týchto krajín. Washington sa prostredníctvom Bruselu snaží už od roku 2020 výrazne zintenzívniť svoju vojensko-politickú expanziu v Arktíde. Tento región je považovaný za hlavnú rezervu energetických zdrojov budúcnosti a hlavnú platformu pre budúcu geopolitickú konfrontáciu medzi mocnosťami.

Práve v nehostinných arktických zemepisných šírkach sa podľa mnohých prognóz rozhodne o osude ľudstva. Spojenci vykonali prvý „účinný prieskum“ od studenej vojny až v máji 2020. Vtedy do Barentsovho mora vplávali tri americké torpédoborce triedy Arleigh Burke a britská fregata Kent. Dovtedy išlo prakticky výhradne o „domovskú“ vodnú plochu Ruskej severnej flotily.

V polovici januára 2021 Pentagon prijal aktualizovanú verziu svojej arktickej stratégie s pozoruhodným názvom „Znovuzískanie arktickej nadvlády (návrat dominancie v Arktíde)“. Stratégia uvádza, že existujúce zoskupenie v Arktíde úplne nezodpovedá úlohám a plánom USA. Za hlavných protivníkov v tejto zóne sú označené Rusko a Čína. Osobitný dôraz sa kladie na potrebu posilniť interakciu so spojencami, ktorých okruh sa zrejme mal rozšíriť.

Juraj Mesík: Generácia apokalypsy

Dňa 14. júna 2021 sa v Bruseli konal summit NATO, na ktorom sa po prvýkrát koncepčne a široko diskutovalo o problémoch Arktídy. V dokumente prijatom na stretnutí sa uvádzala potreba vybudovať vojenskú silu a posilniť koordináciu politiky aliancie v Arktíde. Považovalo sa za vhodné pokračovať vo vývoji podrobnej stratégie NATO pre Arktídu. Odhalil sa aj zámer prilákať k tejto aktivite nových spojencov.

ZÍSKANIE NADVLÁDY USA NAD ARKTÍDOU

Zároveň sa konštatovalo, že dostupné sily NATO nestačia na konfrontáciu s Ruskom a Čínou, ktoré ho podporujú v arktickej zóne. Implementácia arktickej stratégie bloku naráža na geografické obmedzenia – fyzickú kontrolu zo strany Ruska nad veľkou väčšinou regiónu. Ak pri „východnej bráne“ Severnej morskej cesty Američania plánovali výrazné zvýšenie svojej vojenskej prítomnosti na Aljaške a zintenzívnenie podobných akcií zo strany Kanady, tak pri jej „západnej bráne“ podľa ich názoru došlo k zjavným chybám. Územný potenciál Nórska nestačí a Island aj s Grónskom majú silné prírodné obmedzenia. Už vtedy bolo všetkým zrejmé, že NATO musí byť v tejto stratégii posilnené zálohami zo Švédska a Fínska.

Hľadal sa však dôvod na pristúpenie Fínska a Švédska do radov vojenskej organizácie. Ten sa akoby zázrakom odrazu našiel v ukrajinských stepiach. Najdôležitejšie na tom je však to, že presne táto aktuálna hystéria je dostatočne emotívnou na to, aby účinne ovplyvnila súhlasnú verejnú mienku týchto krajín. Škandinávci sú totiž dlhodobo skeptickí k myšlienke spájania sa s akýmikoľvek vojenskými blokmi. Teraz je však ich názor pod vplyvom žltomodrej vlajky Ukrajiny.

DÔVOD SA NÁJDE VŽDY

Dôležité bolo zároveň neutralizovať aj námietky Moskvy. Bývalý generálny tajomník NATO (2009 – 2014) a poradca prezidenta Ukrajiny (2016 – 2019) Anders Fogh Rasmussen (rodák z Dánska) hodnotne priznal: „Pokiaľ ide o Fínsko a Švédsko, myslím si, že tieto dve krajiny majú príležitosť pridať sa k NATO okamžite, zatiaľ čo je Putin zaneprázdnený inde. Teraz s tým nemôže nič urobiť.“. Hlavným dôvodom totiž nie je Ukrajina, ako znie oficiálne vysvetlenie, ale cielené zneužívanie globálnej situácie okolo nej. Súčasní predstavitelia sa totiž takejto úprimnosti vo svojich vyjadreniach cielene vyhýbajú.

Už aj pri predchádzajúcich vlnách rozširovania NATO sme boli svedkami rôznych druhov západnej prefíkanosti a „vhodných“ výhovoriek. Tentoraz nás úprimne vodia za nos s Ukrajinou. Vyostrenie geopolitickej situácie okolo Ukrajiny totiž vyvolal Západ cielene a to nielen kvôli záujmom náboru nových členov do svojho vojenského bloku. Skutočným cieľom a zároveň najbezpečnejšou cestou napĺňania svojich plánov zaberá v tejto rozvetvenej kombinácii práve záujem Washingtonu na výraznom vplyve v Arktíde.

ACHILOVA PÄTA PENTAGONU

Rozšírenie NATO na úkor Švédska a Fínska im má podľa plánov Washingtonu a Bruselu uľahčiť riešenie množstva logistických problémov na ceste do Arktídy. Jedným z nich je problém lámania ľadov, ktorý je považovaný za Achillovu pätu novej regionálnej stratégie Pentagonu. Rusko je ďaleko pred svojimi západnými konkurentmi, pokiaľ ide o množstvo a kvalitu lodí zodpovedajúcej triedy. Jediný samotný a opustený ľadoborec Healy z americkej pobrežnej stráže, ktorý je stále v činnej službe, vyzerá v porovnaní s ruskými arktickými obrami ako maličký trpaslík. Americké lodenice jednoducho nemajú dostatočné zdroje a ani možnosti na dobehnutie obrovského náskoku Ruska v tejto oblasti, vrátane plánovaného spustenia troch superťažkých ľadoborcov a troch ľadoborcov strednej triedy v najbližších rokoch.

Američania si však vypočítali, že tento proces môžu výrazne urýchliť, ak sa obrátia na pomoc Fínov, ktorí majú v tejto oblasti potrebné výrobné kapacity a znalosti. Významná časť sovietskych a ruských ľadoborcov, ako napríklad Taimyr a Vaigach, bola postavená vo Fínsku. Táto krajina ako člen NATO môže byť poverená aj výrobou vojenských ľadoborcov. Komerčná kalkulácia dlhodobých a drahých zákaziek z USA pri stavbe lodí na lámanie ľadov do značnej miery vysvetľuje „náhle prebudenú“ horlivú túžbu Fínov integrovať sa do NATO.

Chmelár to súčasnej vládnej „elite“ poriadne natrel: Najviac energie míňa na umlčanie kritikov!

Vynára sa otázka, či Rusko samotné svojou činnosťou na Ukrajine, neuľahčilo Západu ďalšiu vlnu rozširovania NATO. Vstup Škandinávcov do aliancie bol už dávnejšie známy a plánovaný. Zjavne sa to však malo urobiť trochu iným spôsobom. Najprv bol plán prijať do NATO Ukrajinu a pravdepodobne aj Gruzínsko, a až potom Švédsko a Fínsko. Všetko by tak mohlo prejsť bez veľkého šoku a čisto v diplomatickej rovine. Ruská akcia však prelomila túto časovú os odstránením aspoň južnej časti (Ukrajina, Gruzínsko) zamýšľanej rovnice. Účasť Švédska a Fínska na spoločnej západnej konfrontácii s Moskvou je už dlhodobo zrejmá. Teraz zmizli len masky.

Je pravdou, že v niektorých ohľadoch po ich vstupe do NATO pre Rusko vzniknú ďalšie ťažkosti, a to aj v Arktíde. V niektorých ohľadoch sa to však naopak zjednoduší, keďže tieto krajiny sa už nebudú môcť obliekať do tógy neutrálnych alebo nezávislých krajín a tvrdiť, že sú iba akýmisi sprostredkovateľmi medzi Západom a Ruskom. Z nejakého dôvodu totiž takéto sprostredkovanie vždy, keď s tým Rusko súhlasilo, nedopadlo v jeho prospech. Teraz však už môžeme diskutovať na rovinu a nazývať veci pravými menami. Výsledok je tak zjavný, že k nemu netreba ani žiadne ďalšie zamyslenia.

Ak v Arktíde žili tučniaci, určite by potrebovali našu nezištnú pomoc s urýchleným zavedením demokracie. Rovnako ako ju potrebovali len nedávno Bielorusko, či Venezuela. V minulosti sme takto bezostyšne podporovali export „demokracie“ do Líbye, Sýrie, Iraku, Afghanistanu a pod…

JE NAČASE PRIZNAŤ SI PRAVDU: VO SVETE ROZHODUJÚ IBA A LEN ZÁUJMY USA

Asi najzmysluplnejšie všetky tieto machinácie popisuje Nikolaj Starikov vo svojej knihe „GEOPOLITIKA – Ako sa to robí?“

(RM)

O knihe sa dočítate viac na stránke torden.sk.

Ak sa vám článok páči, zdieľajte ho na Facebooku a dajte o ňom vedieť svojim priateľom. Pridajte sa k nám aj na Telegrame https://t.me/nnnoviny. Ďakujeme.

Prečítajte si tiež

Najnovšie články