6.5 C
Nitra
pondelok, 5 decembra, 2022

Monika KOZELOVÁ: Dobre si pamätám, ako vláda po nástupe zúfalo hľadala peniaze, aby mohla nakúpiť rúška a obleky aspoň pre zdravotníkov

Vyštudovala filmovú katedru VŠMU a mimoriadne štúdium žurnalistiky v Bratislave. Má veľmi pozitívny vzťah k Nitre, najmä kvôli divadlu, do ktorého ju naučil chodiť jej najbližší spolupracovník, slávny Jozef Bednárik. S Nitrou ju spája aj skupina Horkýže slíže. Režírovala ich prvé dva klipy – Horí ti maštaľ a Gilotína. Za ten druhý boli dokonca nominovaní na klip roka. Ja osobne som s ňou do kontaktu prišla, keď sa mimoriadne vášnivo angažovala v ochrane zvierat a pozorne ju sledujem aj odvtedy, čo vstúpila do veľkej politiky. Poslankyňa NR SR za OĽANO Monika KOZELOVÁ.

Monika KOZELOVÁ: Dobre si pamätám, ako vláda po nástupe zúfalo hľadala peniaze, aby mohla nakúpiť rúška a obleky aspoň pre zdravotníkov
Monika Kozelová (zdroj: FB)


Prečo ste napokon zakotvili v parlamente, ako ste sa dostali k Igorovi Matovičovi na kandidátku OĽANO? 

Na kandidátku OĽANO ma oslovil súčasný predseda poslaneckého Klubu Michal Šipoš a aktuálny šéf úradu vlády Július Jakab. Poznali sme sa z predchádzajúceho volebného obdobia, keď som ešte v tíme SaS spolu s Natáliou Blahovou riešila otázky detí a pomáhala viesť mítingy po celom Slovensku. To zakotvenie v parlamente som zvažovala až do poslednej minúty, kedy sa odovzdávali kandidátky. Dokonca som si ani nemyslela, že sa do parlamentu dostanem. Ale možnosť tvoriť zákony, to bolo to, čo napokon prevážilo, lebo nech som robila čo som robila, z ulice to nešlo. Navyše som bola nahnevaná na to, ako sa v tejto krajine kradlo a ľudia ledva prežívali. Dlho som sa totiž venovala pomoci matiek na ulici.

Ešte stále súhlasíte so všetkým, čo navrhne a povie?

So všetkým nie, ale s veľa vecami áno. Vidím aj druhú stranu mince, aj tam, kde mnohí vidieť nechcú a zatvárajú si oči. Tú revoltu a funkciu zametača mnohí nechávajú práve na neho. Vypuklé to je práve cez pandémiu. Mnohí politici sa boja hovoriť ľuďom pravdu o situácii napríklad v nemocniciach. Nechcú im oznamovať zlé správy, aby im neklesli preferencie. Na vláde či koaličnej rade povedia jedno, potom utekajú pred novinárov, aby tam boli prví a novinárom oznámia, že vláda sa rozhodla, ale oni s tým nesúhlasia. Aj keď za zatvorenými dverami hovoria niečo iné. Hovoria len to, čo chcú ľudia počuť, aj keď je to proti ľuďom samotným. Ale hlavné je, že percentá idú hore. A potom mantry. tie sú tu zažité. Mantra o psychopatovi sa tu skloňuje od prvého dňa. Vyslovil ju Fico, Pellegrini, Mazurek, Kotleba. Pred novinármi, v pléne, pred ľuďmi. Do toho oznamovanie zlých správ ľuďom, ktoré nikto iný nechcel národu oznamovať, tu musím vyzdvihnúť tých, čo sa k nemu postavili aj v týchto časoch – Milan Krajniak, Veronika Remišová obvykle, a netvor je na svete. Igor Matovič a Ján Mikas sa stali pomaly stvoriteľmi pandémie. A zúfalí ľudia potrebujú niekoho, na koho by túto celosvetovú vojnu s vírusom zvalili. Na koho by všetko nahádzali. Tí, čo sú na druhej strane mince vedia, že ani oni by jednotlivé kroky nerobili inak, ale vyhovuje im mať niekoho, na koho budú ukazovať – to my nie, to on. Aj keď nechali túto krajinu vybrakovanú a peniaze rozkradnuté. Ja si dobre pamätám, ako vláda po nástupe zúfalo hľadala peniaze, aby mohla nakúpiť rúška a obleky aspoň pre zdravotníkov. To by bolo rozprávanie na dlho. A áno, nesúhlasím s tým, ako občas Igor Matovič hovorí, sústreďujem sa na to, čo hovorí. A častokrát sa mi stalo, že som sa pristihla, ako sa mi zdali niektoré veci nereálne, až vymyslené a po dvoch týždňoch som pochopila, že mal pravdu. 

Monika KOZELOVÁ: Dobre si pamätám, ako vláda po nástupe zúfalo hľadala peniaze, aby mohla nakúpiť rúška a obleky aspoň pre zdravotníkov

Málokto mimo Bratislavy vie, že vy ste slobodná duša umelecká… Akú máte za sebou minulosť, na čo najradšej spomínate a v akej životnej pozícii ste sa cítili najlepšie?

Ako absolventka filmovej katedry VŠMU a študentka mimoriadneho štúdia žurnalistiky som sa najlepšie cítila pri práci v televízii. Bavili ma prenosy aj dokumenty. Robila som rozhovory s mnohými známymi ľuďmi nielen doma, ale aj v zahraničí. Napríklad bývalá francúzska premiérka Edith Cresson, český výtvarník Olbram Zoubek, ktorý tajne sňal posmrtnú masku Jana Palacha, skupina R.E.M. či nedávno zosnulý spevák maďarskej skupiny Omega János Kóbor a mnohí ďalší stáli pred mojim mikrofónom. To bolo to, čo ma bavilo. Ale radosť som mala aj za mikrofónom RMC rádia. Keď som pracovala na týchto a podobných projektoch, vtedy som sa cítila najlepšie. Ale milovala som aj prácu na festivaloch – Bratislavskej lýre, Bratislavských jazzových dňoch. Vôbec práca v hudobnej redakcii vtedy Slovenskej televízie bola asi moja najmilšia.

Monika KOZELOVÁ: Dobre si pamätám, ako vláda po nástupe zúfalo hľadala peniaze, aby mohla nakúpiť rúška a obleky aspoň pre zdravotníkov

Vy máte aj pozitívny vzťah k Nitre, kvôli divadlu. Čo vás s týmto mestom pod Zoborom spája?

Nitrianske Divadlo Andreja Bagara patrí medzi moje najobľúbenejšie. Chodiť doň ma naučil Jozef Bednárik. Najskôr ako režisér, lebo som milovala jeho predstavenia. A neskôr ako môj najbližší spolupracovník. Ešte pred jeho smrťou sme tvorili Šansónový klub Jozefa Bednárika. Do projektu som nastúpila ako jedna z textárok, keďže som už vtedy mala doma dve Bratislavské lýry, z toho jednu zlatú. Postupne sme zistili, že nám to spolu ladí, aj keď ja som bola diametrálne odlišná povaha ako on. Bola to úžasná práca. Spolu sme vyberali skladby, radili sa o interpretoch, šili sme im hudobné „kostýmy“ na mieru. Postupne mi k tomu pridával ďalšie a ďalšie úlohy, až som zrazu zistila, že som jeho pravá ruka na plný úväzok. Mnohí ľudia neboli nastavení na jeho povahu, ale ja som ho milovala. Dokonca aj vtedy, keď mi nadával. To bolo najlepšie. Lebo on nadával ľuďom len vtedy, keď mal pocit, že v nich niečo je. Ale nie je to len Beďo, v divadle mám aj zopár kamarátov, ako je napríklad Evička Pavlíková. Je úžasná nielen ako herečka, ale je úžasný človek. Mám rada Kristínku Turjanovú, Juraja Ďuriša, Jakuba Rybárika, Renátu Ryníkovú, Andreu Sabovú, no celý súbor. Je to dlhodobá láska. Kedysi som vravela Milanovi Ondríkovi, že raz skončí v SND a aha ho… Ja som ešte tá, čo si pamätá aj starú gardu – Karola Spišáka, Jozefa Dóczyho, Milana Kiša či Božku Slabejovú. 

Monika KOZELOVÁ: Dobre si pamätám, ako vláda po nástupe zúfalo hľadala peniaze, aby mohla nakúpiť rúška a obleky aspoň pre zdravotníkov
Monika s Jožkom Bednárikom, zdroj: FB

Boli ste už v Nitre aj ako politička?

Bola som s pani ministerkou kultúry Natáliou Milanovou celkom nedávno na premiére Jozefa a jeho zázračného farebného plášťa. Pozval nás pán riaditeľ Jaroslav Dóczy a mňa navyše aj režisér Peter Oravec, žiak Beďa Bednárika, ku ktorému sa aj Beďo hrdo hlásil. Ako sme sa od pána riaditeľa dozvedeli, boli sme prvé političky, ktoré do divadla prišli od času, kedy do funkcie nastúpil.

Prečo vás vlastne politika zlákala? Ktorá téma vás oslovila najviac, prečo?

Politika ma nezlákala. Ona ma neláka ani teraz. Len som pochopila, že z ulice veľa vody nenamútim a nič nezmením. V parlamente pracujem vo Výbore pre kultúru a médiá. Ale často pracujem aj s Ministerstvom životného prostredia, s kolegami zo sociálneho výboru a výboru pre ľudské práva.

V minulosti ste sa angažovali aj v otázke migrácie, migrantov, tuším ste im aj reálne pomáhali. Ako na to spomínate? Vznikli aj nejaké väzby, ktoré pretrvávajú dodnes?

Som dušou liberál a otázku migrácie mi nie je cudzia. Som veľmi citlivý človek a vojna v Sýrii sa ma bytostne dotýkala. Som zvyknutá robiť nielen charitu, charitatívne zbierky a podujatia sú pravidelnou súčasťou môjho života aj dnes, v úlohe poslankyne. Zbierky a charitatívne akcie robím dodnes, aj ako poslankyňa. A nie len ako vedúca projektu, zvyknem osobne stávať pri zbierkach. Dokonca som bola ako dobrovoľníčka niekoľkokrát testovať. A pravidelne chodím na dobrovoľné akcie v mojej mestskej časti – Ružinove. Napríklad už roky robíme každý mesiac upratovacie brigády – Ružinovské rojnice. Tam ma tiež vidno pravidelne. Dokonca aj teraz. Ale bola som nominovaná na Krištáľové krídlo práve v kategórii filantropia. To bola za celú dobu aj jediná moja odmena a ja si ju nesmierne vážim. Stať sa poslancom pre mňa neznamená odtrhnúť sa od ľudí. Stále robím to, čo som robila, len som na čas zmenila zamestnávateľa. S migrantami som v zime, mraze trávila vyše mesiaca. Najskôr krátko na maďarsko-rakúskych hraniciach a potom mesiac na srbsko-chorvátskych. A áno, vznikli tam väzby, ktoré trvajú dodnes a som za ne životu vďačná.

Rovnako aj ochrana zvierat. Prečo sa toľko angažujete? Je dôležité, podľa vás, byť zainteresovaný do spoločenských vecí a ísť príkladom?

Otázkou ste to presne trafili. Ak chcete zapáliť, sama musíte horieť. To mi vždy hovorila moja babička, ešte keď som bola dieťa. Zomrela ale priskoro, určite by mi toho odovzdala viac. Nemôžete ľudí presviedčať o tom, čo sami nerobíte. S mojim prvým psíkom prišlo poznanie, že naši najlepší priatelia si sami nevedia pomôcť, potrebujú nás, ľudí. A tak som začala pomáhať. Potom sa k tomu pridružila prvá mama na ulici s deťmi a keď som zistila, že som dokázala pomôcť, začalo sa to nabaľovať, až som v jednom momente zistila, že som to už prevalila a musela som to ubrzdiť. Najmä keď som zistila, že z mojej výplaty mi zostávali len peniaze na život z mesiaca na mesiac. Robím to síce aj teraz, ale začala som si odkladať až v čase, keď som nastúpila do parlamentu. Mám šesťdesiat rokov a nebudem vždy v takej kondícii, ako som teraz. A keďže žijem sama, nemám sa ani na koho spoľahnúť. Len sama na seba.

Čo robí politička počas pandémie? Čo sa venujete, ako trávite čas mimo politiky?

Politička ako ja v čase pandémie pracuje od rána do noci. Nie je čas na prestávky. Dokonca aj v lete, keď si ľudia myslia, že máme parlamentné prázdniny, politička ako ja pracuje v teréne. Tento rok sa mi podarilo odtrhnúť si „až“ desať dní dovolenky. Akurát že z tých desiatich dní som musela utekať trikrát do Bratislavy. Keď mám aspoň trochu voľno, keď už ho naozaj veľmi potrebujem, odpočívam pri filmoch. Občas na víkend zájdem s bratom na chatu, alebo sa idem vyvetrať s kamarátkami, ak práve nie je lockdown. Ale ja som v podstate workoholik. Preto mám dve asistentky, ktoré, uznávam, naplno vyťažujem rovnako, len im dávam viac voľnosti, ako sebe.

Úroveň komunikácie je v parlamente katastrofálna.  Ruku na srdce, toto priniesli statusy politikov v štýle múdrosráči, dezoláti… Je to v poriadku? Ako sa tam cíti žena, ak musí počúvať svojho šéfa, keď nadáva kolegom do h…? 

Nie, nie je to v poriadku a ohradzujem sa aj s kolegyňami voči tomu. Ale keď už sa o tom bavíme, bavme sa prosím o všetkých, lebo Blaha, Mazurek, Fico, Šutaj Eštok a mnohí ďalší používajú často aj horšie oslovenia, akurát si to nikto nevšíma a nerieši to. Z nejakého dôvodu každý rieši len Matoviča. A nie, nie som komfortná s touto rétorikou, ale mali by sme mať na každého rovnaký meter. Myslím, že by v parlamente malo sedieť viacero žien, všetko by vyzeralo inak. Až na kolegyne Vaľovú a Cigánikovú, ktoré sa občas utrhnú, ostatné dámy sú v pohode a podobné slová z ich úst nikdy nepočujete.

Ženy už mali aktivitu – vyzvali ste mužov ku kultúre vyjadrovania, zmenilo sa niečo?

Zmenilo, ale len na chvíľu. Poslanec Blaha na nás spustil, len čo sme sa vrátili z tlačovky. Hneď som sa o sebe dozvedela, že som mentálny planktón. Sranda je, že všetci sa takto častujú len v pléne a na tlačovkách. V zákulisí sú už všetci normálni, ako keby sa nechumelilo. Len niektorí sa ešte nenaučili zdraviť. Dokonca ani keď ich pozdravím prvá.

Mne až skoro zabehlo, keď sa vám nedávno verejne vysmievali, že chodíte do parlamentu v teplákoch.. Pritom asi každá žena vie, že existujú rôzne typy textilných materiálov.. Zastal sa vás aspoň niekto? Je normálne takto sa správať k žene v 21. storočí??

Jej, viete že ste prvá, čo sa na to pýta mňa a nie niekoho z opozície? Bolo to smiešne. V pléne sa nesmie fotiť, ale poslanec ĽSNS Eduard Kočiš to „dal“. Presne si na ten deň pamätám, rozhodovali sme o navyšovaní peňazí pre zdravotníctvo, lebo sme nemali dosť pľúcnych ventilácií. Na hlasovanie sme potrebovali každý hlas, keďže to bol zásah do štátneho rozpočtu. Ja som bola chorá a bola som na antibiotikách, ale považovala som za nutnosť ísť aj tak do práce,  a keďže som mala zápal ženských orgánov, dala som si na seba tie najteplejšie nohavice, ktoré som doma mala. Boli úpletové a zvnútra podšité. Kolegovia to chápali a snažili sa ma brániť aspoň čiastočne, ale to bolo zbytočné. Tie nohavice aj sveter som na sebe mala prvýkrát, kupovala som ich v susednom Rakúsku, ale kolega Kočiš fotil proti svetlu, tak to ešte aj vyzeralo ako z babičkinej truhlice. Jednoducho použil nepodarenú fotku a pustil ju do sveta s patričným komentárom. To, že poslanci ĽSNS a Republiky chodia do parlamentu v džínsach, menčestrových sakách o číslo menších, to už žiaden ich volič nerieši. 

Monika KOZELOVÁ: Dobre si pamätám, ako vláda po nástupe zúfalo hľadala peniaze, aby mohla nakúpiť rúška a obleky aspoň pre zdravotníkov
Poslankyňa NR SR za OĽANO

Mnohých zaujíma názor poslancov na opatrenia. Chápem, že novú vládu kríza a pandémia zasiahla. Asi je jasné, že to, že to nezvládame, je zruinované zdravotníctvo. Prečo nedáme zdravotníkom a lekárom peniaze, neposilníme všeobecných lekárov a prečo nepripustíme liečbu liekmi, ktoré naozaj lekári aj u nás vyskúšali? Viem, že aj niektorí politici sa liečili z covidu isoprinosinom aj ivermektínom (po porade s lekárom).

Čo sa týka opatrení, budem asi nepopulárna, ale ja sa prikláňam k tým prísnejším. My sme totiž majstri sveta v obchádzaní pravidiel. Aj keď bol lockdown, tajne boli otvorené fitness centrá, krčmy, reštaurácie i iné prevádzky. Všetky tie výklady oblepené nepriehľadným igelitom boli také nenápadné, ako vianočná jedlička na Marse. Kontrolóri ani policajti nestíhali, bolo to len na nás, aby sme to ustáli. Žiaľ, nestalo sa. Doteraz sa organizujú Covidové žúry, kde sa ľudia snažia nakaziť v domnení, že si vytvoria protilátky, lebo kamoš má len ľahký priebeh. Lenže vírus sa správa nepredvídateľne a čo kamoš ustál, mnohým sa nevyplatilo. Alebo inzeráty typu za 40 Eur vám predám vírus. To je čo? Kto zaplatí 40 Eur za to, aby sa na neho niekto vykašľal? O falošných testoch, quer kódoch covid pasov posielaných cez SMS ani nehovorím. A očkovanie, to je extra kapitola. Nie, nechcem, aby do mňa pichali chémiu – lebo ivermektín, antibiotiká, acylpirín sú asi … z byliniek? Samodávkovanie je tiež samostatná kapitola, najmä pri Ivermektíne. WHO upozorňuje neustále na  dramatické zvýšenie transplantácií a úmrtí na zlyhanie pečene po užívaní ivermektínu. Potom tá výhovorka o očkovacích látkach a o nedostatočnom testovaní. A vakcína na chrípku je iná? Veď sa každý rok vyrábajú nové vakcíny podľa toho, ako vírus chrípky mutuje. O čipovaní už radšej ani nehovorím. 

Čo sa týka ohodnotenia zdravotníkov, spustili sa covid príplatky, pokiaľ viem chystajú sa odmeny aj zvyšovanie miezd. Nie je jednoduché v tejto situácii dokonale sanovať absolútne rozkradnuté a zhumplované zdravotníctvo. Prednedávnom mi kamarát chirurg povedal, že ministrovi Vladimírovi Lengvarskému a ani celej vláde nezávidí ani deň vo funkcii. No verte tomu, že ani ja nie. Najmä ak si uvedomíme, že predseda vlády má asi taký plat, ako stredný manažment v nejakej IT firme.

Iste sa zhodneme, že covid tu nebude večne, a zrejme sa s ním naučíme fungovať. Nie sú to vyhodené peniaze na rôzne covid pasy, lotérie a podobne? Napokon, raz príde deň, keď opäť vyjde slnko… 

To, čo pre porážku pandémie potrebujeme na Slovensku najviac, je podstatne zvýšiť očkovanosť. V tom protitlaku, ktorý vo verejnosti vytvára a vytváral dlhodobo Hlas, Smer i ĽSNS je to naozaj ťažké. Každý spôsob, ktorý by tomu pomohol je dobrý. Lotérie pomohli v mnohých krajinách motivovať zásadné množstvo občanov. Žiaľ, u nás nie. Spochybňovanie všetkého, čo vláda spraví je už národným športom. A opozičných mecenášov to stojí dosť veľa peňazí. Otázka je, či prevládne rozum a kritické myslenie. Možno by sme nič z toho nepotrebovali, keby sme mali trasovanie mobilom, keby v boji s pandémiou všetci ťahali za jeden povraz, keby sa tu nefabulovalo, nevynášali predčasné súdy pri každom kroku a nedemotivovali občanov. Lenže všetkým ide len o volebné preferencie, nám, ktorým ide najmä o životy ľudí, ostáva len prehltnúť nadávky a nenávisť a ísť ďalej. Lebo ľudia sú len vtedy ľuďmi, keď sú živí. A čo sa týka covid pasov, považujem ich za rozumné riešenie. Lebo len tak krajiny ochránia zdravie svojich národov.

Monika KOZELOVÁ: Dobre si pamätám, ako vláda po nástupe zúfalo hľadala peniaze, aby mohla nakúpiť rúška a obleky aspoň pre zdravotníkov

Monika, vy ste vždy vedeli povedať svoj názor, hoci s ním nemuseli ľudia súhlasiť. Čo si myslíte o návrhu trestať šírenie „nepodložených“ informácií a názorov? Máme predsa fungujúci zákona na ochranu osobnosti a trestný čin ohovárania.  Vy ste s návrhom pani Kolíkovej stotožnená? Čo si myslíte o slobode prejavu a slobodnom šírení informácií a názorov?

Šírenie nepodložených informácií beztrestne ubližuje ľuďom, mnohým ničí ich životy, mnohí z ublížených si na životy siahnu. Zneisťujú, rozsievajú nenávisť a mnohé svojou uveriteľnosťou zabíjajú tých, ktorí si to nezaslúžia. Tak, ako je to pri pandémii. Sama som mnohokrát terčom a verte, že to nie je príjemné. Ale som životom celkom kovaná, tak to ešte nejak dokážem ustáť, ale čo tí, čo na ten tlak nie sú stavaní? Na šírenie hoaxov systém nie je stavaný, hybridné vojny nerieši vôbec. Takže áno, súhlasím s úpravou trestného poriadku aj v tomto smere. Ale nebudem ho zatiaľ hodnotiť, lebo poznám len obrysy. Dôležité bude jeho kompletné znenie. Čo sa týka šírenia informácií a názorov je to OK, len musia byť pravdivé a vyvážené. Lenže u nás sa v poslednej dobe dosť zakorenila jednostrannosť. Vytráca sa novinárska etika. Takže sa skláňam pred všetkými, ktorí ju ešte ctia a sú živou vodou ich neľahkej práce.

Aby to nebolo len o práci, zaujímalo by ma, ako budete tráviť tohtoročné Vianoce? Máte nejaký sen, túžbu, ktorú by vám Ježiško mohol splniť?

Vianoce sú moja obľúbená časť roka. Ale ako minulý rok, aj teraz ich budem tráviť doma a vo svojej bubline. Štedrý večer strávim asi ako všetci s rodinou. A budem sa tešiť na všetky vianočné filmy a rozprávky, kde dobro víťazí nad zlom. Budem pri tom vyjedať ovocie a oplátky, hladkať moje šteniatko Olinku. Má len 5 mesiacov, takže to budú jej prvé Vianoce. A ako sa poznám, išla by som niekde dobrovoľne pomôcť. Ešte premýšľam, ako. A sen mám v podstate len jeden – aby skončila pandémia, vírus ustúpil a my sme sa konečne mohli vrhnúť na to, na čo sme prišli do parlamentu. Očistiť krajinu a pracovať pre ľudí. Lebo to jediné má zmysel. A aby ľudia opäť našli úsmev a radosť zo života.

Pýtala sa Hena Ďurovová

Ak sa vám článok páči, zdieľajte ho na Facebooku a dajte o ňom vedieť svojim priateľom. Pridajte sa k nám aj na Telegrame https://t.me/nnnoviny. Ďakujeme.

Prečítajte si tiež

Najnovšie články